Záverečné "trojbodky" a tri bodky...

Hoci ešte nie je koniec Decembra, rozhodla som sa spísať posledné "bodky" Trojbodkového mesačníka, a tým ho aj pre tento rok definitívne uzavrieť. Aj keď som nepridávala príspevky v takých intervaloch a obsahom, ako som prvotne plánovala, ale predsa len to bolo niečo, čo som sa snažila počas roka ako-tak dodržiavať a som rada, že som tento cieľ aj splnila.

Knihy

Septembru patril Nočný cirkus. Kniha, ktorú som si kúpila už nejaký ten čas dozadu, ale ako to u mňa býva zvykom, reálne som ju začala čítať oveľa neskôr. Na goodreads som po dočítaní napísala poznámku:
Človek občas potrebuje tú správnu náladu, ten správny čas na čítanie konkrétnych kníh. A ja som rada, že hoci som mala Nočný cirkus kúpený už dlhšie, prečítala som ho až v tomto období.  Krásne magické :)

Myslím, že to moje pocity hoci v krátkosti, ale celkom zhrnulo. Je ťažké sa vrátiť k tej emócií už teraz po čase, čiže viac k tomu radšej nebudem dodávať, lebo by to už nebolo také autentické.

Autor: Erin Morgenstern

Žáner: Fantasy, romantika, historická fikcia

***

"Cirkus prišiel bez ohlásenia. 

Nikde nie sú vylepené nijaké plagáty, pri cestách nie sú bilbordy, v novinách ani zmienka... Jednoducho je tam, hoci ešte včera tam nebol."

"Ľudia vidia len to, čo chcú vidieť. A väčšinou iba to, čo im kážu vidieť."

***

Október.

Áno. Konečne som sa (po rokoch!) dostala aj k tomuto :D.

Nadšené ovácie v čase, keď boli Hry o život také populárne, ma akosi obišli (alebo ja som ich skôr obchádzala? Sama neviem prečo. Cena kníh? :D). A filmy som následne tiež naschvál nepozerala, lebo som si povedala, že si to skrátka nepozriem, kým si neprečítam knihy.

A tak ten čas plynul, až do tohto leta, kedy som si konečne zadovážila knihu so všetkými tromi časťami (a veľmi sa mi ten čierny obal páči, ja som skrátka maniak na inak ladené a sfarbené knihy, bude sa pekne vynímať na poličke :).

Začiatok ma síce veľmi neohúril, úprimne bola som trošku zmätená, lebo som sa akosi nestotožňovala s konceptom "hier o život", v zmysle, že to bola akási reality šou, všade kamery, stylovanie účastníkov a skrátka samé naumelkované veci, ako kontrast s tým, do čoho tí ľudia išli... Ale! napriek tomu to bolo veľmi pútavo písané, zaujali ma hlavne osudy postáv a bolo tam v podstate všetko, čo má dobrý príbeh mať :)

Skúšku ohňom som následne doslova zhltla a bola to časť, kedy si ma táto séria skutočne získala. Fakt som sa už dávno tak nerozplývala nad nejakým príbehom, dokonca som si musela ihneď pozrieť aj filmovú verziu.

Pri Drozdajke moje pocity znova akosi kolísali hore-dole, ale už som bola taká nabudená, že som ju tiež prečítala tuším v priebehu 2-3 dní :D. Neviem, čo k tomu na záver povedať, asi len, že Hry o život zaraďujem k ďalším obľúbeným sériám, ku ktorým sa budem ešte vracať :-)

Autor: Suzanne Collins

Žáner: Young Adult, Fantasy, Dystopia

***

#hmlisto a neurčito...(čiže nič nové)

Snažím sa zbierať čriepky každodenných radostí, aj keď je to stále akési náročné.
Sústrediť sa na konkrétnu chvíľu, vnímať.
Dúfať.
Ibaže v čo?
Som opäť na križovatke, z ktorej neviem, kam zabočiť.
Jeden a pol mesiaca prejde extrémnou rýchlosťou, to je vlastne jediné isté.
A ja opäť tápam, čo potom.
Možno je ozaj zbytočné rozmýšľať nad tým teraz, predsa len, neviem ani, čo bude zajtra. Ale i tak.
Ľudia sú zvedaví. A mňa niektoré otázky unavujú.
Keď som študovala, mala som aspoň istý záchytný bod, dôvod, prečo sa stále vrátiť.
Avšak teraz...
Neviem, netuším a neviem, či to budem vedieť.
Občas mám chuť sa skryť len po deku a čakať...na niečo. Čo má byť.
Doma je síce pekne, ale...nie som ten typ. Nie, po čase by som sa musela pohnúť. Poznám sa.
Každý deň scrollujem ponuky z inej krajiny.
Prvotné nadšenie sa však vždy akosi večer premení na neurčitosť...nerozhodnosť...neistotu.
Aj tu som v podstate len čírou náhodou. Skutočne, neplánovala som to. Len prišla príležitosť a ja som sa jej chytila.

Prepáčte za vyžalovávanie, ale ono ma to stále máta...lebo všetko ide tak sakra rýchlo.

Noty tejto pesničky som dnes videla na klavíri v kaviarni. Nepoznala som ju a keď som si skúšala prehrať len začiatok, trvalo to hodnú chvíľu (už som fakt vyšla z cviku). Navyše barman stíšil hudbu, čiže som sa na to nakoniec vybodla úplne, o poslúcháčov som skrátka nestála :P. Aj keď tam vtedy boli dokopy len štyria ľudia - kamarátka, s ktorou som tam bola, chlapík s notebookom a jeden párik.

A teraz ju počúvam dookola, hoci neviem prečo a cítim sa trochu ehm..previnilo?, že ju tu dávam, mám pocit, že tá pesnička má pre niekoho asi iný význam...ale tak...
Je pekná, zaslúži si poslucháčov :)

Enjoy the sunlight

Keď sme tu prišli, privítali nás so slovami:

"You will learn, how to find the sunlight in the darkness."

Každý deň je tu iný. To, že ráno vás zobudia slnečné lúče ešte neznamená, že o hodinu na to nepríde búrka.
A ak je celý deň pochmúrny a sivý, ale poobede náhodou vykukne čo len na okamih slnko, ľudia sa na tú chvíľu pozastavia a snažia sa ju vychutnať.

Také je diverzitné Belgicko.

Fotka je bez filtrov, či zaostrení, páči sa mi taká, aká je. I keď, mobil na chvíľu "oslepilo" a nie sú tam farby :)
Cestou z univerzity.

You got a fast car, I want a ticket to anywhere

Náhodné nahodenie videa na youtube.

Ako som doteraz mohla obchádzať túto ženu?

Jej hlas...jej piesne..sú skrátka úžasné.

Perfektná na sychravé sivé rána pri čaji/káve.

Standing at the point

The road it cross you down

What is at your back

Which way do you turn

Who will come to find you first

Your devils or your gods

All you folks think you run my life

Say I should be willing to comprimise

I say all you demons go back to hell

I'll save my soul save myself

#úlomky môjho komického života...alebo barmankou na pár minút

Občas z toho miesta ako fakt nemôžem. Keď sa tam človek ocitne, cíti sa zrazu ako na úplne inej planéte.

Minule...
Sedíme s kamarátkou pri jednom zo zadných stolov, v kaviarni je celkom prázdno (oproti nás práve zaspal nejaký blonďavý týpek, ktorý si pozeral na notebooku film).
Rozprávame sa a ani nezbadáme, kedy príde, len zrazu si začne hundrať nejaké tiché nadávky barman (majiteľ), ktorý si kľačí dole, hneď vedľa nášho stola a opravuje zástrčku.
Pozrieme obe na neho dole, on pozrie zdola na nás (asi mu to náhle ticho príde akosi čudné), povie "sorry" a opravuje si ďalej :D

Asi o hodinku neskôr...
Prídem zo záchodu a kamarátka mi zahlási: "Barman tu zametal. Prešiel metlou krížom cez kaviareň. Trvalo mu to asi 10 sekúnd."
Moje obdivné gesto v tvári hneď zmetie druhou hláškou: "teraz si čistí topánku."
Obe pozrieme smerom k stolom v druhej časti, ktorá je v podstate skoro prázdna (prípadne tomu nik nevenuje pozornosť), ako si barmaník sedí v jednom z kresiel, na stole má položenú čiernu čižmu a či ju už leští, alebo čo robí, je otázne, ale...ten pohľad je skrátka na nezaplatenie :-))
Odpovedám jej: "V pohode. Nech si čistí," a ďalej to neriešim.
Áno, mám rada divných ľudí a mne to už tým pádom už v podstate ani divné nepríde :D

Dnes...
Najskôr som sa stala obeťou diskriminácie, lebo som ako jediná nedostala keksík k horúcej čokoláde a neskôr...
Hráme karty, ale zrazu som taká smädná, že sa rozhodnem skočiť si po pivo. Vravím: "Počkajte ma. Hneď som späť."
Jasné.

#Keď varím

Pff...zobudila som sa asi po dvoch necelých hodinách spánku, lebo ma to o siedmej položilo po bylinkovom čaji a hlavne tom nepravidelnom režime, kedy som väčšinu predchádzajúcich dní prespala (a v noci tým pádom presný opak), keďže moja imunita zase dostala vďaka tomu úžasnému počasiu a veciam okolo trochu zabrať.

A samozrejme, zatiaľ, čo som sa rozhodla ísť si aspoň umyť zuby, už som sa úplne prebrala.
Nuž, aspoň píšem ďalší vysoko zmyselný článok :D

Akosi si nemôžem pomôcť, ale napriek tomu, že sa všade naokolo pohybuje kopa erazmákov, ja som proste spokojná len so svojou menšou partiou ľudí, s ktorými občas chodievame či už do zmienenej kaviarničky, alebo skrátka, kde príde. A hoci s druhými ok, pozdrav, ale pri tom to asi tak končí, lebo nie som ten typ človeka, ktorý by mal v láske small-talky s hocikým a hocikde o hocičom. A práve preto zrejme v očiach viacerých vyzerám ako tá odmeraná ignorantská puča, ktorá sa akurát tak usmieva, ale...viac od nej nečakajte. (Radšej sa držte čo najďalej :P).
A sama neviem, či som s tým spokojná (ha-ha). V tomto smere je jeden veľký otáznik, lebo na jednej strane ozaj na rozhovory o ničom nemám vôbec náladu, ale na druhej strane, možno pri tom prichádzam o možnosť spoznať lepšie aj tých druhých. Ale začať sa rozprávať z ničoho nič o (aspoň pre mňa) zaujímavejších témach mi skrátka príde ako joke.

Preto ma občas zaskočí a zároveň poteší, ak sa nájde nejaký otvorenejší človek, ktorého zrejme až tak veľmi neodstrašujem.
Dnes sa tak naskytol jeden náš Španiel (španielskeho osadenstva je tu asi najviac), ktorého meno je že mrte telenovelské a navyše ten typ, čo sa usmieva na všetky ženské stvorenia a občas tým aj mne normálne zdvihne náladu :D

#hm?

Nechcela som tam ísť.
V pláne som mala úplne odlišné miesto, iný podnik, avšak z nejakej neznámej príčiny bol akurát v ten deň nečakane zavretý. A tak sme sa rozhodli pre miesto oproti. Bez očakávaní. Len tak.
Privítali nás oranžové svietniky a vôňa korenia.
Staré knihy povaľujúce sa na poličkách a cestovateľské fotografie na stenách.
Elektronický klavír a gitara opretá v kúte.
Kocúr prechádzajúci sa ležérne pomedzi stoly, ktorý upriami pozornosť len na tých, ktorí mu majú čo ponúknuť.

Prvý, druhý, tretí, štvrtý krát...

Cítim sa ako zombie. Včera sme to akosi...prehnali...a kecali s barmanom do tretej rána. Keď som pozrela na hodinky, bola som v šoku. Na tom mieste skrátka čas vôbec neexistuje.

Som akosi divne nervózna, keď tam máme ísť, ale keď tam prídeme, neviem odtiaľ odísť.

Je to jedno z mála miest (ak nie jediné), kde sa cítim fajn a môžem byť sama sebou, čítať, písať, hrať hry s ostatnými pri ochutnávke nových pív, alebo len tak sedieť a rozmýšľať a nik to nerieši...lebo, viac-menej všetci tam zrejme spadli z rovnakej planéty.

Bojím sa, že to miesto mám fakt rada.
Je to dobré? Je to zlé? Búra to všetky moje plány-neplány.
Tie dilemy mi občas kradnú spánok.
Možno len skrátka...stop to worry and smile?

#flirt flort

No ja si nemôžem pomôcť, ale ako som videla na fb stránke Patricka Rothfussa tento obrázok:

nemôžem sa prestať smiať. Ako fakt. Realita môjho aktuálneho života.

Ako som do B. ešte prvý mesiac prišla, povedala som si, že ok, prácička, možno nejaké cestovanie...ale inak nič viac. Skrátka to nie je nejaká moja kvázi vysnívaná krajina, nevyhovuje mi tu viac vecí, a tak ani nehľadám podnety a veci/ľudí, na ktoré by som sa naviazala. Samozrejme, je pravda, že každé miesto má v sebe čosi pekné a aj tu sú rôzne zaujímavé mestá/miesta, ale...ako som sa už vyjadrila, občas človek skrátka hneď akosi cíti, či je to to pravé pre neho, či nie.

A tak, ak sa aj nájde niekto zo 100 ľudí, kto sa náhodou pripletie (alebo si ho nejakým počinom fakt všimnem, čo je tiež aktuálne pri mne viac nereálne ako reálne), stane sa zo mňa presne tá ružová príšerka.
(Och, ja viem, prečo píšem poviedku, ktorú píšem :P :D).
A hoci viem, že to takto nemôže byť donekonečna (áno, sama mám zo seba pre to dosť často píp píp pocit), ale proste... v podstate ešte 2 a pol mesiaca. Hm.

Inšpiratívne a neinšpiratívne kontrasty

Mám  rada tie inšpiratívne momenty, ktoré sa objavia skutočne len z času na čas, ale ten pocit pri nich je na nezaplatenie. Akoby sa všetko zrazu zharmonizovalo, na internete na mňa vykúkajú len tie stránky a príspevky, v ktorých niekto robí čosi inšpirujúce a bežné denné problémy sa zdajú aspoň na tú chvíľu také malé.

Tento týždeň sa niesol v znamení voľna, keďže na univerzite, kde stážujem, mali jesenné prázdniny, a to znamenalo využitie času na cestovanie, oddych a iné aktivity, na ktoré človek popri práci akosi nemá čas ani chuť.
Chcela som napísať článok o dvoch úžasných dňoch v Paríži, kedy si ma to mesto získalo hlavne pre jeho neturistickú stránku, artistické grafity, pestré uličky objavené úplnou náhodou, preskakovanie na nie až tak dostupnú a dovolenú starú železničnú trať cez železný plot a tajomné cintoríny, ktoré mi až veľmi pripomínali isté fantasy seriály. Áno, to mesto má v sebe niečo magické. A rada by som sa tam ešte vrátila.

Najskôr nájdi sám seba

Je zvláštne, ako sa to všetko v priebehu času tak nejako mení...

Ešte pred takými dvomi rokmi som doslova hltala rôzne články o produktivite, motivácii, facebookovský Startup weekend bol pre mňa každodennou mantrou. 

***

Choď stále dopredu, ukáž sa svetu, niečo dokáž.

20 vecí, ktoré robia úspešní ľudia pred deviatou hodinou rannou.

Stále sa niekam posúvaj, mysli 10 krokov dopredu...

***

Sama neviem, kedy nastal ten zlom. Či som sa skrátka raz ráno zobudila a všetko som zrazu videla inak, alebo to prechádzalo tak nejako plynulo.

Či ma v myslení ovplyvnila Mallorka a španielska siesta, morský vzduch a pokojná mentalita, alebo som sa tam, kde som teraz, ocitla postupom času tak nejako sama.

A možno to všetko spolu nejako súvisí.

Tak či onak, ten rýchlorežim sa pre mňa akoby spomalil a moje zdroje inšpirácie začínajú zahrňovať skôr slovíčka autenticita, moment, pocit.

Nájdi sám seba a všetko bude tak, ako má byť.

Úprimne, občas sa mi už trochu dvíhajú nervy pri istých príspevkoch tých kvázi úspešných ľudí, ktorí to možno na začiatku nemysleli zle a len si chceli ísť za svojím snom, avšak po istom čase sa to začalo akosi obracať proti nim...akoby zrazu pokračovali len z akejsi zotrvačnosti, preto, lebo sa to od nich "očakáva" a viac-menej sami pred sebou nechcú priznať, že vlastne šťastní tak vôbec nie sú a len sa naďalej snažia hrať podľa pravidiel tej nálepky, ktorá im medzičasom "prischla". Je však diskutabilné, či sa už len snažia napodobňovať ten svoj pomyslený obraz preto, lebo sa stratili a nevidia aktuálne inú cestu (alebo si len vsugerovali, že šťastní proste sú), alebo už skrátka úplne zabudli na svoje pravé ja.

Nemôžem to síce nejako vhodne zargumentovať, avšak napriek tomu si myslím, že proste každý človek má šancu byť šťastný. A týmto nechcem teraz vyzdvihovať podnikovateľov, či free-lancerov s finančnou nezávislosťou, akoby som to robila možno pred tými dvomi rokmi, ale naopak chcem dať do popredia tú pravú osobnosť každého jedného človeka. Ako vraví tá stará, ale stále platiaca Einsteinova pravda:

"Každý je génius, no ak súdite rybu podľa jej schopnosti šplhať sa po stromoch, prežije celý svoj život vo viere, že je hlúpa.“

Farebná sobota a produktívna nedeľa...alebo nie tak celkom?

V poslednom čase mám nejaké kreatívne chvíľky, avšak sú to väčšinou naozaj len chvíľky, kedy rozpíšem jeden článok a nechám ho otvorený, lebo tá chvíľka buď prejde, alebo ju nahradí iná, kedy chcem písať zase niečo odlišné. Hm, ešte som doteraz tuším neskúšala písať dve veci naraz, možno je čas vyskúšať to ;-)

Je nedeľa, čo znamená viac-menej relax, kávička (aktuálne mám pri sebe extra zásobu pozostávajúcu z troch druhov a dnes to padlo na Vienna Melange s karamelizovanými zrnkami, že mňam) a o chvíľu možno aj kniha.

Včera sme boli v rámci výletov pre Erazmus študentov v Amsterdame a bol to v podstate fajn deň, až na to, že bol celý upršaný, a hoci som sa to snažila brať najskôr optimisticky, keď mi premokli moje super-duper tenisky (lebo pre mňa je zrejme ešte stále babie leto), už sa to začínalo nejako nakláňať na tú druhú, mierne naštvanejšiu stranu.

Celkovo, už len pre tú očakávanú farebnosť mesta, ktorá včera skôr chýbala, by som sa tam chcela vybrať ešte niekedy aspoň na jeden deň.

Pravá tvár zamračeného Amsterdamu.
Všetko sivé, a napriek tomu milión ľudí na jednej ulici.
(Áno, Mc Donald´s nesmie chýbať).

#autumn-work-moments

Krátky prchavý okamih rovnováhy, ktorý možno čochvíľa vyprchá...
ale aktuálne som inšpirovaná. A mám chuť písať alebo čítať, vlastne robiť čokoľvek, čo by ten pocit ešte prehĺbilo.

Prvá polovica dneška v univerzitnom office a tá druhá na izbe.
Milujem tie dni, kedy si môžem vziať "prácu" domov. Urobím si obed, kávičku...a nikam sa neponáhľam. Brala by som takých viac :)
Každý deň je iný a nikdy neviem dopredu, kedy budem končiť (občas ani kedy začnem :).
Je to presne tak, ako to mojej nekonvenčno-nestereotypnej povahe vyhovuje.
Kreativita v chaose.

Občas príde možno nuda, občas ma niečo naštve, občas neviem, čo konkrétne mám vlastne spraviť a pýtam sa dookola to isté...
Ale potom príde deň podobný tomu dnešnému a všetko sa to vyrovná.

Zamračené šedé rána a poobedné lúče slnka.
Jesenné farby ladiace k tehličkovej architektúre ulíc.

D.o.k.o.n.a.l.o.s.ť.

A tá pieseň a klip sú taktiež perfect.

#chladničkové pitomosti

Rozčuľujem sa nad plnou chladničkou, do ktorej nemožné vopchať nejaké ďalšie potraviny, potom sa však akosi zastavím a vravím sama pre seba - ak riešiš aktuálne len takéto pitomosti (fakt sú to pitomosti), tak si na tom vlastne super. Ale ono to má niečo do seba.

Dnes som cestovala z letiska na vlakovú stanicu (bola som na týždeň doma, ale znova som späť v BE) taxíkom, na ktorý som vôbec neplánovala ísť, ale akosi ma zastavil chalan, ktorý povedal, že ak pôjdeme šiesti, vyjde to lacnejšie ako autobus. Tak nuž. Neviem prečo, ale akosi som dostala strach, lebo za prvé - neodsudzujem ľudí podľa vzhľadu, ale ten taxikár vyzeral trošku...podozrivo a za druhé, taxík, hoci veľký a s riadnymi označeniami, ale s tmavými sklami a proste mi dobre lepilo, keď som doň nastúpila. A lepilo mi, aj keď sme sa vybrali najskôr po nejakej divnej bočnej uličke, kde boli len stromčeky.
Ale! Bola to len skratka a o krátku chvíľu sme už boli na diaľnici a následne na stanici.

Aktuálne už sedím v izbe za svojim laptopikom, ktorý ma tu ten týždeň poslušne čakal a som rada, že dnešok dopadol ako dopadol a ja som skrátka tu.
A nechcem rozmýšľať...už asi nad ničím. Ale keď už, tak skrátka viem, že pokiaľ budem v najbližších dňoch riešiť len tú plnú chladničku, tak to bude fajn :)


PS: Fakt neviem, čo chcel autor týmto článkom povedať :D

Poobedie v Lille

Keď bývate tak blízko pri hranici, že za polhodinku vlakom ste vo Francúzsku...

Dnes nebudem nič siahodlbé písať, len si vychutnajte atmosféru fotiek a krátkych videí sobotného poobedia v Lille.

Pokus o panorámu námestia :) klik

Some days it don't come easy, some days it don't come hard, some days it don't come at all and these are the days that never end

Opäť sa len za niečím náhlim a stresujem...nad všetkým. Nad tými vecami, ktoré sa pravidelne objavujú a spôsobujú zmätok, len aby nebolo všetko také jednoduché a pokojné a bolo čo riešiť.
A ja sa opäť väčšinu dňa utápam v nezmyselných myšlienkach, namiesto toho, aby som sa sústredila na konkrétnu chvíľu a vychutnala si tých pár malých pekných momentov, ktoré by za to stáli.

Jodnobodkové leto v JÚLI a AUGUSTE

Ten čas ide tak rýchlo a navyše, ešte skĺbiť dokopy voľnú pohodovú chvíľku s chuťou na písanie, to chce už ozajstnú dávku náhody. Našťastie, dnes taká náhodička po dlhšom čase u mňa zavítala a preto ju chcem naplno využiť :-)

Trojbodkový mesačník akosi stráca na svojej kvalite, a hoci dve bodky (muzikálová a rozprávková) už skôr nie sú, ako sú, tú knižnú - a najpodstatnejšiu - sa mi zatiaľ (klop klop) darí udržiavať.
Preto by som vám chcela predstaviť, čo také som prečítala počas (mojich doteraz najzaneprázdnenejších :P) mesiacov - júl a august.

martinus.sk

Sarah Addison Allen - Dívka, která sahala po hvězdách

( z originálu The Girl Who Chased The Moon)

Veľmi príjemná oddychová knižka, akurát vhodná na letné obdobie (aspoň mňa, ktorej sa veľmi cez tie horúčavy nechcelo čítať, dosť prekvapilo, že som sa vedela do deja tak vžiť :-). Žánrovo patrí k magickému realizmu, ktorému som doteraz, čo sa týka literatúry, až tak pozornosť nevenovala, ale asi aj vďaka autorkinmu štýlu musím povedať, že by som si niečo podobné ešte veľmi rada prečítala. 

Dej sa odohráva v malom mestečku Mullaby v Južnej Karolíne a zachytáva isté časové obdobie hneď dvoch postáv - Emily, ktorá sa práve prisťahovala, v snahe odhaliť tajomstvá jej mamy, ktorá v meste počas mladosti žila, ale nezanechala jej z toho obdobia žiadnu zmienku a Julie, cukrárku s najlepšími sladkými pochúťkami, ktorých vôňa je v pravom zmysle slova magická.

Začiatok sa možno rozbieha trošku pomalšie, avšak len dovtedy, kým neprídu na rad prvé zvláštnosti mesta a jeho obyvateľov.

Vítej v Mullaby v Severní Karolíně, pomyslela si. Domově svíticích duchů, obrů a zlodejů šperků.

Zaujímavé je, že vždy, keď si na knižku spomeniem, cítim takú príjemno letnú príchuť. Skrátka, ak chcete niečo voľnejšie a pohodové, trošku tajomné s jemnými prvkami fantastiky, okorenené aj štipkou romantiky, tak v tejto knižke je tá zmeska tak úplne akurát :-).

V pohybe za niečím neurčitým

Mala som taký plán...ísť sa poprechádzať, spraviť si nejaké poobedné fotky z tých pár slnečných lúčov, ktoré ešte prekúkali spoza mrakov a potom skonštruovať akýsi emocionálno-nabitý super-duper článok o aktuálnom stave.

Nope.

A práve preto nemám rada plánovanie. Nikdy to nevyjde podľa predstáv.

Čakám na presťahovanie do inej izby (už sú to pekné dve hodinky, kým dopíšem, aj tri), pričom sedím na matraci obklopená kuframi, taškami, posteľným prádlom a vecami podobného charakteru a pritom si "krátim" chvíľu neprítomným scrollovaním sociálnych sietí.
Chyba v systéme...stáva sa.

Opäť som sa dlhšie neozývala, až na včerajší článok, ktorý mal nepriamo indikovať tú moju zmenu.

Minulý týždeň som úspešne obhájila diplomovú prácu a tým pádom sa zo mňa stala ďalšia hlava pomazaná (aka potitulovaná) v rodine. Niežeby som sa však cítila nejako inak.

Nasledujúce dni sa niesli v stresovej vlne, zo všetkých vybavovačiek a formalít, ktoré samozrejme vôbec nešli ako po masle a podľa idealisticko-naivných predstáv, ktoré som si v hlave postupne vytvárala. Veď čo by to bolo bez problémov :)

Ale!

Je to tam.
Teda...ja som tu.
Preč.
Opäť :D

Ani neviem, ako sa to vlastne zomlelo, ale od piatka som v Belgicku, v peknom malom mestečku na západnej strane krajiny a ak všetko pôjde ako má (klop klop), tak tu, s malými domovskými "medzipristátiami", ostanem internshipovať do konca januára.
Úprimne, netuším, čo ma vlastne všetko čaká. A ani si to predstavovať nechcem a nebudem.
Radšej sa opäť hádžem na vlnu - nechaj to plávať, nechaj to plynúť - a ako sa to vyvinie, tak bude.
Pekne krôčik po krôčiku.

Twitter.com

A stále sedím na tej posteli a čakám...

Majte sa krásne :)

Coffee...
the taste of possibility

🔜🌍

Keď všetko ide vpred, len vy stojíte na mieste

Opäť som nechtiac uviazla v akomsi apatickom, vzduchoprázdnom období, kedy sa síce ten svet akosi točí a hodiny sa posúvajú dopredu, no ja akosi len stojím a jediné, čo môžem, je len ten vír farieb naokolo nezúčastnene pozorovať.

Občas ma to možno na chvíľu vytrhne a uvedomím si pekný moment, no o chvíľu som opäť tam, kde som bola.

Naposledy to bolo včera, cestou z práce. Krásny západ slnka, doslova žiarivá červená obloha, ktorá pomaly tmavla a do toho prvé kvapky dažďa. Predzvesť búrky. A hoci som bola len v tričku na ramienkach a v začínajúcom vetre a daždi som bežala rýchlo na zastávku (a neskôr aj zle vystúpila a mala tú prechádzku ešte o čosi dlhšiu), ten moment ma aj tak akosi vytrhol z pretrvávajúcej apatie a ja som sa len kochala oblohou a tešila sa z dažďa.

Pomaličky, ale isto sa leto blíži ku koncu...a keby nechodím z práce už (takmer) potme, tak vlastne ani neviem, že nejaké bolo. Je to divné.
V jednej práci sme mali raz aj s kolegami takú debatu...o tom, ako rýchlo ten život ubieha. A čím ste starší, tým rýchlejšie.
A práve preto skrátka viem, že podobné aktuálne tempo a to, ako ho vnímam a prežívam, mi nevyhovuje. Potrebujem opäť niečo viac.

„Na svete nám nič nepatrí, len čas.“ - Seneca st.

(citaty-slavnych.sk)

#krátke emócie o deviatej hodine rannej

Je normálne, že sa mi páči toto upršané zamračené chladné počasie?

Otvorené okno, zvuk hromov a do toho Dívka s perlami ve vlasech...
Také kľudné pohodové ráno, polhodinka, kým sa opäť vyberiem zasadnúť na svoj letný úkol.

Včera som sa mohla stretnúť s jedným človekom, ale akosi to môj relatívny čas nedovoľoval a nechcel sa predĺžiť. Ale ktovie, možno raz...

PS: konečne som si po dlhom dlhom dlhom čase kúpila tú krásnu sériu Hier o život s čiernymi stránkami, tej akcii som skrátka nemohla odolať ^^

#vtipný časopriestor

O čom to vlastne je?
Je skutočne lepšie nechávať si od ľudí naschvál odstup a príliš sa o nich nezaujímať, len pre to, že viete, že za krátky čas sa vaše cesty rozídu?
Alebo to skrátka risknúť, ale s tým, že to "rozlúčenie" bude o to horšie?

Asi som už bola až príliš dlhý čas doma na jednom mieste, a tak som si akosi na tieto veci odvykla. Cestovaním to už berie človek akosi automatickejšie a príliš sa už nad podobnými vecami nepozastavuje. Mala by som na ten príliš-neviažúci-sa-režim čoskoro zase nastúpiť, pre pokoj duše...
Ale vlastne, keď tak nad tým rozmýšľam, ja som to mala asi vždy tak, krátky melancholický večer a na druhý deň som už nechávala odnášať vetrom myšlienky niekde inde.

Neviem, či je dnes niečo vo vzduchu, alebo som len ja taká melancholická...
A mám pocit, že sa blíži leto ku koncu, a to ešte vlastne ani poriadne nezačalo.
Časopriestor sa v poslednom období dobre blázni, minimálne v tej mojej dimenzii.

Vikings - ala - opäť smerom na sever

Občas ma pochytí taká chuť na niečo stredoveké a dobrodružné, niekedy je to kniha, inokedy film...a teraz je to najaktuálnejšie ďalší seriál.
Keďže na nové časti Game of Thrones ešte len čakám, začala som sa obzerať po ďalších alternatívach. Spomínať ich tu nebudem všetky, veď pekne po poriadku, keď príde ich čas a môj záujem bude väčší 😋, na dnes stačí tento.

www.watchthetitles.com

Už nejaký čas dozadu (možno to budú aj roky) som začala, skôr náhodou, pozerávať Vikingov. Ako to bolo aj u GOT, aj tu som potom z nejakého neznámeho dôvodu prestala, ale teraz po čase som sa k tomu opäť vrátila a myslím, že som spravila dobre :-). Pretože Vikingovia ozaj za to stoja a ako som sa dostala k druhej sérii, som natešená ešte viac (dúfam teda, že moje nadšenie bude s pribúdajúcimi časťami len gradovať 😏).

Síce krásavcov tam aspoň na môj vkus veľmi nenájdete, ale napriek tomu majú všetky postavy svoj vlastný zaujímavý charakter, a to je pre mňa asi v seriáloch celkovo top. Či už ide o hlavného hrdinu Ragnara, ktorý si proste vždy ide tvrdohlavo za vecou (okrem toho nemôžem z toho jeho úsmevu - ala - hovor si čo chceš, ale myslím si svoje :D), alebo trošku bláznivého Flokiho (samozrejme jeden z mojich obľúbencov, proste tieto typy ja určite môžem :D), či Bjorna, chlapca, ktorý sa pomaly, ale isto stáva mužom v tom pravom zmysle slova. Takto by som vlastne mohla menovať každú postavu, ženskú aj mužskú, proste všetky majú v sebe niečo svojské a zaujímavé.

Dobývanie nových zemí, túžba stále objavovať niečo nové, niečo viac, neutíchajúca zvedavosť, divokosť...pevné zväzky rodín, ktoré sa snažia držať spolu...a do toho štipka lásky a intríg v najrôznejších podobách. Asi tak by som charakterizovala po svojom to, čo som stihla doteraz zhliadnuť.
Mňa tá zmeska rozhodne chytila 😉.

A čo vy?
Poznáte alebo pozerali ste Vikingov? Máte takéto žánre radi, alebo sa im skôr vyhýbate?

Kto hľadá, nájde, alebo sa len viac zmotá?

Posledný týždeň sa nachádzal v akejsi divnej časopriestorovej slučke, keďže na jednej strane ani neviem, ako prešiel, a na druhej mám zase naopak pocit, že trval aspoň mesiac. A vlastne, keď to tak rátam, ono ani neprešlo celých 7 dní, odkedy som odišla z domu. Asi toľko k môjmu aktuálnemu vnímaniu času.

Do nového prostredia som sa rozhodla vkročiť s čistým štítom a akýmsi idealisticko-očakávajúcim odhodlaním vyskúšať všetko, čo sa ponúka a na čo mám, ako sa vraví, gule. To znamená, že okrem klasickej študentskej brigády, ktorá je síce fajn, ale je jej ultramálo, som si od štvrtku prešla už aj jednodňovou kariérou herečky a speváčky. Veď však sranda musí byť.
A tak je dosť pravdepodobné, že sa niekedy v budúcnosti možno mihnem v pozadí istého nemenovaného seriálu (ktorý sa ešte nevysiela) a budem sa skrývať za lavičkou v nemocnici, keď bude okolo lietať nejaký psychopatický týpek so zbraňou v ruke. Adrenalínový zážitok do môjho pokľudného stereotypného sveta. Ako sa však vraví, prišiel som, videl som, skúsil som...odchádzam. A týmto sa moja začínajúca kariéra herečky v jeden deň naraz aj skončila 😪.

Aby som pokračovala v podobnom umeleckom duchu, v piatok sme sa rozhodli navštíviť jeden zašitý karaoke bar. Už vlastne ani sama neviem, kde sa to nachádzal. Ašpirácia bola veľká, ale odvaha tentokrát akosi pokuľhávala, a tak som sa reálne "chytila" mikrofónu až niekedy nadránom, keď bol klub už poloprázdny a mne stihla vyprchať z hlavy aj tá troška hladinky, ktorá sa tam ešte v noci udržiavala. Sama neviem, čo to do mňa vošlo, ale akosi sa v istej sekunde nik nemal k činu a ja som tam proste pribehla (však čo sa budem 😃).
A tak sa v rýchlosti naraz skončila aj moja kariéra večernej speváčky. Nebolo ma v tom slávnom mikrofóne počuť (našťastie? 😄) a po pár sekundách si ho aj tak vystriedali ďalší ľudkovia, ktorí sa tam opäť objavili.

giphy.com

(Troj)bodkový MÁJ a JÚN

Posledné mesiace boli dosť chudobné na prečítané knihy, vlastne aj filmy. Predsa len, trápila ma ešte tá diplomka a k tomu akási jarno-letná únavo-lenivosť :P.

☀

Jedinú bodku, ktorú som naozaj oba mesiace dodržala, bola prečítaná kniha. V máji sa mi podarilo prečítať druhú časť Dcéry Šialenca - Her Dark Curiosity od Megan Shepherd, o ktorej som už aj písala a jún som následne venovala tretej, poslednej časti - A Cold Legacy.

Akosi ma však opustila tá pravá čítacia slina a neviem, ako si ju privolať späť. Na jednej strane si človek najskôr navráva, že v lete pri tých slniečkových dňoch bude aj radosť z čítania väčšia, ale akosi opak je pravdou. Aspoň mňa osobne čítanie na slnku skôr uspáva 😅.

☀

V máji som splnila aj muzikálovú bodku a pozrela som si pokračovanie Fantóma opery - Love Never Dies, ktorý som mala na zozname už dlhšie. Istým spôsobom ma potešil, istým sklamal, na prvú časť rozhodne nemá (aj keď hudba bola kvalitná :-), ale každopádne, za to pozretie to určite stojí.

Pretlak starých a absencia nových zážitkov

Včera som mala (vlastne ešte aj dnes stále mám) urgentnú chuť písať nejakú poviedku. Problém je, že sa akosi neviem rozhodnúť pre jednu konkrétnu. Preto som si včera čítala jednu dávnu nedokončenú, ktorá bola tak spolovice fikšnová, ale spolovice sa viazala aj na moje vlastné zážitky a ľudí. A zistila som, že by som ju skrátka už asi nedokázala dopísať, pretože už sa nenachádzam v takom štádiu zmýšľania, ako som bola vtedy. A hoci samotné emócie a nálady by som možno ešte vedela precítiť (na toto mám pamäť dobrú), celkové myšlienkové pochody a konanie postáv by už bolo určite odlišné. Preto už tá poviedka ostane asi navždy nedokončená, aj keď ma to trošku mrzí.

Asi sa teda opäť vrátim k jednej čisto vymyslenej... keďže nápady na niečo úplne nové akosi nie sú. Ale vlastne nezakladajú sa všetky príbehy čiastočne na niečom skutočnom? Hoci je to len pocit, zážitok, či povaha postavy?
Potrebujem urgentne inšpiráciu...


"Vtipná je tá naša občasná "večerná seansa" na apartmáne. Všetci ticho, sedíme (ležíme) si každý za (pod) svojim laptopom (prípadne len mobilom), na gauči, na zemi, všade možne...a surfujeme. Všade sa váľajú káble, občas sa hádame o zástrčky a adaptéry, ktoré si z ničoho nič miznú, ale za nejaký čas sa znova záhadne objavia...a znova zmiznú."

       - August 2013 (All HERE)

Áno, po dlhej dobe som si opäť čítala jednu časť z môjho prázdninového amerického denníka, hoci sama neviem, či pre inšpiráciu na písanie, alebo len pre samotnú spomienku na tie časy, ale rozhodne ma to pobavilo. Už len preto, že aktuálne si už akosi neviem predstaviť, že by som sa dala na niečo podobné. Akosi som "zostarla" a potrebujem skrátka svoj vlastný...ehm, komfortnejší priestor. Povedzme to tak otvorene - spohodlnela som. 

Taktiež by som už asi nebrala isté veci tak, ako som ich brala predtým...

"Večer potom prišli z práce Vtipný s Veselým a priviedli nejakého psa, ktorý sa tu potuloval a ktorý mi vraj obšťal moje takmer suché uteráky, ktoré sa mi sušili vonku na stoličke (!!!), takže som sa úplne potešila..."

"Aj keď včera najskôr nebola ktovieaká nálada, väčšina ľudí spala (okrem nás troch), ale bolo to fajn. Najskôr sme pozerali nejaké vtipné videá na nete a smiali sa, potom išiel Pohoďák spať, lebo bol už mimo, ale my s Vtipným sme ešte ostali hore. On šiel vonku fajčiť a ako sme sedeli na takých tých umelých stoličkách na verande, mňa zrazu vykotilo dozadu na zem rovno do náradia na grilovanie. Tak sme sa len začali smiať a ja som začala zbierať uhlíky, ktoré boli rozsypané všade okolo mňa."

        - Júl 2013

F*ck...really??? 🙈

No dobre, nové zážitky podobného charakteru by ma možno ešte potešili, čo si budeme klamať 😎.

Zajtra podľa všetkého odchádzam na mesiac a pol do Blavky. Už ma tá nuda unavuje a potrebujem niečo do obhajob robiť. Čo presne, to sa ešte uvidí. Ale tak, nejako bolo, nejako bude. Nechať to plynúť...

ČO AK: Tag

Rada by som pridala konečne hodnotnejší príspevok, avšak väčšinou to tak býva, že tie nápady sú vtedy, keď čas nemám, a naopak, ak sú dni voľné, tak aj moja mozgová spisovateľská kapacita sa akosi scvrkáva. Každopádne, ozývam sa, že som zatiaľ aktuálne doma a v pozícii "čakajúc, nech sa veci nejako posunú". Všetko naraz sa asi nedá, hm.
(Aspoň sa mi konečne podarilo vyrobiť a nastaviť dizajn ako-tak podľa predstáv, hoci som s tým zabila väčšinu dňa :D)
Preto pridávam jeden tag, ktorý je v celku vtipný, snáď sa teda pobavíte tiež.☺
(PS: Nečakajte seriózne veci typu "svetový mier", aj keď za ten by som bola samozrejme rada ✌).

➷➹➷

1. ČO AK by si bola na jeden deň mužom?

Požičala by som si nejakú fajnu športovú motorku, na ktorej by som sa nebála sama jazdiť, obliekla sa v štýle rebela a skrátka by sa zo mňa na ten jeden deň stal poriadny adrenalínovo testosterónový mačo. Však prečo nie? Aspoň by som konečne zistila, čo sa v ich hlave vlastne odohráva 😎🚴.


2. ČO AK by si mala jedno prianie?

Aha, už je to tu. Svetový mier písať nejdem.
Rada by som konečne zistila, čo vlastne od života chcem a ako to dosiahnuť.


3. ČO AK by si si mohla vybrať, v akej dobe by si chcela žiť?

Hmm...rada by som sa pozrela k starovekým civilizáciám, napríklad takí Inkovia by boli zaujímaví 😏.

Machu Picchu: www.lonelyplanet.com

Keď je vatra žiarivá, vlny jemné a želania (ne)splnené

Pred vami praská oranžovo sýta vatra, za ktorou sa len o pár metrov rozprestiera tmavé more, odrážajúce svetlo mesiaca.

V pozadí počuť šum ľudí, hudbu a spev.
Všade naokolo rozložené malé kahančeky sviečok.
Piesok pod vami je stále príjemný na dotyk, po ďalšom horúcom letnom dni.

Pozdĺž celej pláže ostrova sa v tú jednu noc zhromaždia miestni i náhodní turisti a vychutnávajú si nevšednú magickú atmosféru.

Svätojánska noc.
Ktorá je slávená v každom európskom štáte inak. A niekde sa spája pravidelne s rôznymi tradíciami už niekoľko dlhých desaťročí.

www.hotelaya.com

Minulý rok som mala tú možnosť ju okúsiť na pláži neďaleko Palmy na Mallorke.
S babami sme si zobrali minipapieriky, na ktoré sme napísali jedno želanie, ktoré sme vhodili do ohňa a sledovali, ako sa papierik odieval do oranžovej farby a pomaličky mizol.
Môj krátky narýchlo načmáraný riadok sa samozrejme nesplnil, ale za tú atmosféru to stálo (-:

Done.

Cítim sa ako po niekoľkodňovom záťahu. A takom fest kvalitnom.
Fakt, naposledy som bola v podobnom štádiu vyčerpania minulý rok po štyroch dňoch na Ibize (ako tak pozerám na dátum, ono to bolo ozaj presne pred rokom :D).

Dnes som odovzdala diplomovku.
Po tom, ako som ju polhodinu predtým len vytlačila.
Keď si pomyslím, že minulý piatok som nemala ešte ani čiarku z návrhu, nechce sa mi tomu veriť.
Ale ako sa vraví, nikdy nehovor debilovi, že je niečo nemožné, lebo on to just spraví. Občas (dobre, takmer stále) mám pocit, že mám skutočne viac šťastia ako rozumu.
Time-management som mala samozrejme spomenutý aj v posudku, to len okrajovo :D

Ďakujem Vám všetkým za komentáre k minulému článku, ani by ste neverili, ako ma tie slová vedeli nakopnúť 👍😊.

Posledný týždeň sa teda stratil v akejsi stresoidnej nespánkovej čiernej diere, kedy môj mozog fungoval na inej frekvencii...
Obhajoby v auguste...ale už to nechávam asi, že ako bude, tak bude.
Nemám radšej žiadne očakávania, ani dobré, ani zlé.
Nateraz mi postačí ten spánok a (aspoň dočasný) mier v duši.

Facebook.com

Lethargy of hopeless mind...

Čumím do blba a v hlave mám prázdno. Totálne. Vlastne to tak aj vypadá na blogu, okrem nejakých kecov tu nič normálne posledné obdobie nepridávam. Akosi to ale nejde, keď mám v hlave aktuálne úplne odlišné veci. Dnešný článok bude zase jedným z tých " o ničom" a nikoho nenútim ho čítať, ale potrebujem sa nejako rozpísať, lebo som sa zasekla a hľadám spôsoby, ako dať opäť myšlienkam voľný priebeh.
Dobrou správou je, že mám z diplomky teóriu aj analýzu v podstate spracovanú, až na nejaké kozmetické úpravy. Tá zlá je, že nedokážem nastaviť myslenie na zostrojenie návrhovej časti. Fakt, môžem si aj obúchať hlavu o stenu a neviem skonštruovať jedinú normálnu vetu, ktorá by dávala zmysel. A jediné, čo sa stane, keď sa snažím triezvo rozmýšľať, že ma to len hodí do ešte väčšej depky.
Chcem to mať už konečne úspešne za sebou, keď som už tomu venovala toľko času, vlastne aj rokov, ale akosi ma moja vlastná myseľ sabotuje a keď si vezmem k tomu aj deadline, tak je to už úplne v háji. Vlastne ja ani neviem, či sa ten môj stav dá nazývať skôr stresom, alebo letargiou. Občas sa cítim ako totálny autista, keď len tak čumím na jedno miesto, niekoľko minút...a nič.
Neviem, či ste niekedy zažili podobný stav, ale ak áno, veľmi rada by som si vypočula, ako sa z neho dá dostať...
Ja vlastne už ani neviem, či to robím skôr pre seba, ale pre iných, ktorí majú isté očakávania. Ale na druhej strane, vykašľať sa na všetko dokáže každý. Vždy sa nájdu spôsoby, ako niečo neurobiť, nedokončiť. A ja by som naopak chcela aspoň raz konečne niečo spraviť tak, aby som bola na to aj sama hrdá.

Znova pocítiť, že aj nemožné je možné

Chcem opäť pocítiť tú inakosť miesta.
Začať veci odznova, tam, kde nikto nepozná moju tvár. Kde môžem opäť objavovať samu seba. Prekonávať strachy z neznámeho a rozširovať naopak hranicu známeho.
Niekam sa posúvať a nebáť sa zmeny vetra.
Nájsť podnety, vďaka ktorým sa človek cíti tak živo.
Ale naopak, v sebe už cítiť stálosť. Ako kotva, okolo ktorej môžu byť vlny akokoľvek divoké, ale ona pevne stojí na svojom mieste.

Objaviť vášeň, ktorá by ma hnala vpred.
Robiť veci s chuťou.
A nosiť v hlave myšlienku, že všetko sa dá.

http://citaty-slavnych.sk/citaty/obrazky/

Prokrastinujem a hľadám možnosti...

Znova ma chytá mierny stres, ktorý prichádza (zatiaľ) v nepravidelných intervaloch počas dňa, čo nasvedčuje tomu, že sa mi pomaly, ale isto blíži ďalší (a teraz už posledný) deadline. Dnes som síce napriek tomu ešte prokrastinovala, ale beriem to tak, že aspoň čiastočne zmysluplne, keďže som bola mierne naspeedovaná ohľadom hľadania rôznych informácií.

Okrem toho som počas akejsi obednej chvíľky pohodičky zapátrala po nejakých starých blogoch, ktoré som kedysi sledovala (a ktoré už väčšinou nie sú ani aktívne) a zaspomínala na staré časy. Dokonca som našla odkaz na podcast s Davidom Tennantom, ktorý je síce z roku 2011, ale ach! Počuť ten jeho úžasný akcent vie hneď rozjasniť deň ^^

Vypočuť si ho môžte TUTO ;-)

Tiež som si niekedy v tej pohodičkovej chvíľke opäť zaspomínala aj na "staré" Upírske Denníky a časy, kedy som ich tak aktívne pozerávala a svet mi pripadal akosi ešte viac gombičkový (hoci som to samozrejme vtedy až tak nevnímala, ako mi bolo dobre xD). 

Asi si idem pustiť nejaký seriál, nech už tú prokrastináciu na dnes poriadne zaklincujem :D

***

Mimochodom, chcem sa spýtať, či je tu niekto taký, kto by chcel ísť na festival digitálnych nomádov, ktorý bude 24. júna (sobota) v Prievidzi. Samej sa mi veľmi cestovať nechce a v mojom okolí sa akosi nikto o podobné veci nezaujíma. Budú tam prednášať rôzni ľudkovia svoje vlastné skúsenosti, nielen v oblasti cestovania a "nomádenia", ale aj podnikania z domu a tak celkovo :-)

Ak by mal niekto naozaj záujem o viac informácií, napíšte mi do komentu, alebo rovno na mail: lennie279@gmail.com.

Určite sa veľmi poteším 😊.

Slnko, hory, gorali (-:

Opäť mám pocit, akoby som sa vrátila z akéhosi iného sveta.
Od stredy som trávila čas v malej dedinke na úplnom kraji Slovenska, kde som na istý čas úplne vypla od svojho klasického režimu, problémov, počítača a väčšinu času aj internetu a len si užívala slniečko, prírodu, tradičnú rodinnú atmosféru a tradičný rozruch (vlastne...rozruch tam ani nebol, práve naopak :) príprav na kamarátkinu svadbu, ktoré vyvrcholili v sobotu. A bolo to fajn, všetko! Však keďže ja som ten odlišný a zväčša odkláňajúci sa článok od "tradičnej spoločnosti" a seba by som si v týchto veciach asi nevedela predstaviť, práve pri iných ľuďoch si to o to viac užívam 😋.

Či už to boli prípravy, do ktorých nás zapojili, alebo obliekanie sa do goralského kroja o polnoci, čo bolo tiež veľmi vtipné (hlavne v spojení s mojím divným účesom, jedna strana hlavy ulízaná a druhá pekne s objemom a vlnkami, niekto predsa musí rebelovať :D) a potom zábava až do bieleho rána. Však keď sa zídu po čase štyri baby z intráku, o smiech nie je nikdy núdza.

Všetko vyšlo, ako malo, dokonca si myslím, že aj lepšie :-)

Tatryyy z druhej strany :-)

Krásny dník s 8 km prechádzkou :)

Kravičky všade naokolo :-)

 Až po ich "oficiálny" koniec :P

Človek možno občas potrebuje presne toto, aby sa mohol opäť pustiť s entuziazmom do svojich vlastných povinností :-)

Génius, či šialenec - všetko záleží len od toho, kto príbeh rozpráva

“Call it sentimentality. Call it curiosity. 

Just don't call it madness.”

✬✬✬

Autor: Megan Shepherd

Názov: Her Dark Curiosity

Séria: The Madman´s Daughter #2

Žáner: YA, Fantasy, Historical Romance, Horror

✬✬✬

Tak sa mi nechcelo tento mesiac do ničoho, dokonca ani čítania, ale potom som si povedala - nebuď predsa taká lenivá kofa a začni niečo robiť :D. A tak som začala.

Neviem, či máte tiež také chvíle, že hoci máte rozčítaných niekoľko kníh, nemáte skrátka ani na jednu z nich aktuálne náladu. A potom vám zrazu preblysne myšlienka - veď ty si čítal/a kedysi toto a má to aj pokračovanie! A máš na to aj chuť!

A tak som sa pustila do druhého pokračovania Dcéry Šialenca, lebo moja intuícia mi vravela, že je to presne to, čo teraz hľadám a bude sa mi to páčiť. A neklamala :-).

Tak, ako som poľahky a bez nejakých očakávaní čítala prvý diel, o to viac ma prekvapil tento druhý. Už dávno som sa v knihe nestretla s tematikou "Dr Jackyll & Mr. Hide", preto ma to tentokrát doslova vcuclo do deja. 

Juliet po odchode z ostrova získala isté tvrdšie črty, čo len upevnilo jej charakter a aj mne sa jej "rebélia" páčila :D Hlavne, čo sa týka vtedajšej spoločnosti, nemala problém zložiť si korzet a ostať len v nejakých spodných šatách, hoci aj pri chlapovi a o ďalších počinoch ani nevraviac (myslím tým experimentovanie s chemikáliami, samozrejme :D).

“The longer I sat there, barely able to breathe, the more I recognized that just because society said something, was one way hardly meant it was right.”

#energicky na ráno

Môže sen motivovať? Alebo lepšie povedané inšpirovať? :D
Lebo dnes nad ránom sa mi ozaj sníval (po dlhej dobe) jeden pekný a aj keď som sa zobudila, ostal vo mne taký inšpirujúci pocit. Lebo bol o inšpirujúcom človeku (v istom ohľade), ktorého by som raz možno rada stretla aj naozaj.

Inak som si náhodou pustila jedno rádio, ktoré bežne až tak nepočúvam a v ňom hrali túto pesničku, ktorú si teraz púšťam stále dookola, ani neviem prečo. Ale mám pri nej nutkanie niečo písať...

Pff, na ráno (obed) mám teda dosť energie, mala by som ju nejako využiť...


#UPDATE 20:30

Ten človek akurát dnes po dlhom čase zverejnil jeden článok v podobnom duchu, ako sa mi snívalo. Dokonca s rovnakými kľúčovými slovami, aké sme použili v našej snovej konverzácii.
Smejem sa :D
Môjmu podvedomiu asi haraší z toho, že stále rozmýšľam, čo po škole.
Ale čo, nechať to tak a ako sa to vyjaví, tak bude.

PS: Bola som na prechádzke a takto pekne mi odfotilo oblohu ^^

#ran(brn)dom

"Kde si?"
"Na lavičke."
"... ?kde na lavičke?"
"Pri penise."
"... kde??"
"No veď pri tom..."
"Jaaj."

Keď slniečko svieti, vy si sedíte na brnenskom námestí na lavičke a nechce sa vám utrácať zbytočne veľa slov. Ešte že sa chápeme.

"Tak sa stretneme opäť pri penise."
"Okej."
"Nezablúdiš?"
"Ak áno, tak sa niekoho spýtam."
"...kde je ten veľký penis?"
"No možno aj tak."

Ospravedlňujem sa za perverznosti. Bol to len jeden taký penisový deň.
A indický. S obľúbeným a (takmer) bezdodným masala čajom a dýmkou (a dýmkařem, ktorý sa nám tam takmer sfetoval, jeho džob má svoje výhody).
A španielsky. S bachatou a salsou.
Brala by som takých viac B-)

Dnes som sa inak zamilovala do tohto vlaku. A povedala som si, že sa raz ním budem viesť.

Happy 17

- Ráno - skúška, na ktorú som zmeškala bus (samozrejme ako to vždy býva) a keď po beho/rýchlochôdzi celá zadychčaná konečne vbehnem do školy, zistím, že trieda je ešte obsadená a nakoniec začíname test asi až o 20 minút neskôr :-)

- Obed - prečo neísť po skúške na kávičku v rámci našej skromnej medzinárodnej 8-člennej skupinky z predmetu, aj s profesorkou a pár ďalšími učiteľmi? Veď je úplne v pohode preberať rozdiely medzi našim a nemeckým školským systémom :-P

- Poobedie - hrať drevenými vareškami po umelých mištičkách za sprievodu gitary a mandolíny - na deke na zemi uprostred metského parku je tiež úplne v pohode :-) A potom karty (Solo - vraj obdoba Una) a volejbal.
Však je pekný deň, slniečko svieti a vtáčiky spievajú (doslova).

Znova som komunikovala takmer celý deň výlučne v angličtine. Chýbalo mi to.

Nesťažovala by som sa, keby takéto dni pokračovali aj naďalej :-).

Kvázi (ne)realita

Je to trošku sklamanie, keď si náhodou prečítate príspevok niekoho, koho istým spôsobom obdivujete vďaka jeho životnému štýlu, lebo predstavuje istú nádej, že veci sa dajú robiť aj inak...a zrazu zistíte, že to nakoniec vôbec nie je tak, ako sa na prvý pohľad javilo. Alebo to bolo skrátka len krátkodobé a žiaľ, netrvácne.
Pred určitým časom som sa tu zmienila o jednej mladej rodinke cestovateľov, ktorí si skutočne žijú svoj sen a obdivovala som ich preto, lebo dokáže skĺbiť dokopy aj tú prácu, aj spoločný záujem o cestovanie a navyše aj spoločný prírastok.
A dnes sa zhodou náhod dostanem k príspevku, kde zisťujem, že to skrátka skončilo.

Človek sa potom sám seba pýta, či je naozaj možné založiť niečo trvalé aj v takomto smere. Či aj tie instagramové obrázky nepredstavujú len niečo, akúsi idilickú realitu, v ktorej by konkrétne osoby chceli žiť a prezentujú sa tak svetu, pričom tá ozajstná realita je úplne odlišná. Jasné, nie som zase až taká naivná, aby som verila internetovým príspevkom a viem, že každý tu aj tak prezentuje len to, čo sám chce, ale ide o to, že keď konečne nájdete nejakú zmienku, že niečo sa DÁ uskutočniť aj inak, tak sa toho chcete chytiť a chcete veriť, že to naozaj možné je.
O to horšie, keď to napokon skončí, ako v tomto prípade, že nielen že sa mladí rozídu každý do svojho kúta sveta, ale majú už aj to dieťa, ktoré tým musí trpieť najviac. Ale napokon, môže to byť len istá fáza a opäť sa k sebe vrátia, pri týchto typoch človek nikdy nevie...

***
Prednedávnom som sa akurát zamýšľala nad tým, že ak niekedy v budúcnosti budem chcieť naozaj niečo trvalé, tak to bude asi najskôr na základe rozumu a s človekom, s ktorým nás bude spájať viera vo vytvorenie niečoho, čo prinesie nejaký úžitok. Ja sama mám v hlave žiaľ len tie nápady a vízie, akoby to mohlo byť...preto potrebujem niekoho, kto by to vedel dotiahnuť do konca a zaoberal sa detailami :D.
F*ck the small romances. Ružové okuliare pomaly odkladám stranou. Niežeby ma to občas neinšpirovalo, ale tá inšpirácia nikdy nebude takto trvalá.

Asi fakt starnem 🙈😏

#zlepiť tú nálepku...čo najskôr.

Znova sa na mňa začína čoraz viac lepiť tá nálepka. Neviem, či je to len tým, že aktuálne nevidím pred sebou žiadny konkrétny smer, nemám dokončené žiadne veci a skrátka nemám nič v rukách. Akoby mi všetko len akosi unikalo, spolu s časom, ku ktorého rýchlosti sa radšej ani nevyjadrujem.
Ak si aj spravím nejaké plány, buď sa niečo vyskytne, alebo si to zosabotujem sama. Akokoľvek. Vždy sa nájde spôsob. A len sa to potom kumuluje...
Nezodpovednosť zo mňa doslova sála. Cítim to vo všetkom okolo seba. Dokonca aj pri obyčajnej prechádzke či návšteve obchodu akoby som mala niečo na čele.

Chcem sa nejako pohnúť, ale akoby sa moje myslenie doslova tak scvrklo, že nedokáže vymyslieť rozumnú cestu. Kde je tá inšpirácia, keď ju človek potrebuje najviac?
Včera som zazrela akúsi malú iskru na konci toho tunela, niečo, čoho by som sa mohla chytiť, ale ako to prišlo, tak sa to stihlo aj stratiť.

Nepotrebujem nikoho, kto by ma zaviedol za ručičku. Jediné, čo potrebujem, je vymaniť sa z tohto ničotného spôsobu zmýšľania. Odstrániť tie zakaleniny, ktoré sa tam stihli za posledné mesiace usadiť. Naliať tam extra silný prečisťovač a následne niekoľkokrát poriadne prepláchnuť vriacou vodou. Nech ma to konečne zapáli k takej akcii, ako má. Nech to skrátka šlape. Čisto a jasne.
Kde však ten extra silný prečisťovač nájsť?

Ďalšia éra?

Je zvláštne, ako sa ten svet rýchlo mení. Aj jeho trendy, napríklad v cestovaní. Občas si zvyknem čítať také tie cestovateľské blogy, kde ľudia píšu o tom, ako buď cestovať čo najlacnejšie, alebo ako si pri samotnom cestovaní aj zarábať. Kedysi som si riadne fičala hlavne na sledovaní digitálnych nomádov, ktorí sa stále presúvajú z miesta na miesto, najčastejšie žijú v nejakých ázijských krajinách, lebo aj po tej finančnej stránke im to tam vychádza veľmi dobre a skrátka užívajú si istú voľnosť a zmenu. Nebudem klamať, aj ja som o tom premýšľala.
Avšak, čoraz častejšie začínam nachádzať práve na tých istých blogoch články, ktoré sa zaoberajú aj tienistou stránkou tohto životného štýlu. A čo sa čudujem, veľa z nich sa vracia čoraz častejšie domov. Aj tu na Slovensko.
Akoby to bola len jedna éra, ktorá sa najskôr poriadne rozprúdila, každý chcel do nej patriť, lebo to bolo skrátka niečo nové, iné, možnosť pre ľudí, ktorí neznášajú stereotyp, stovky blogerov, ktorí sa zaoberajú prácou výlučne cez internet. Povedala by som, že ešte počas minulého roka to bolo veľmi rušné.
Avšak, hoci v tom veľa z nich stále pokračuje, v ich príspevkoch akoby ste začínali cítiť aj nejakú inú emóciu. Ani ju neviem presne definovať. Ale niečo mi skrátka našepkáva, že aj táto éra sa začína trošku meniť, možno aj ustupovať, aj keď, ok, zatiaľ len veľmi minimálne. Ale predsa. Som celkom zvedavá, ako to ide v tomto smere pokračovať...
A možno je to nakoniec len tou presýtenosťou v tomto blogovom svete. Je ťažké vymyslieť čosi nové.

Trojbodkový APRÍL 8-)

Slniečko svieti, čerešne kvitnú, vtáčiky spievajú a pre mňa je tu čas zhrnúť aprílovú trojbodkovú činnosť. Teda, v tomto prípade opäť dvojbodkovú, muzikál sa akosi znova vyšmykol, avšak nahradila som ho niečím iným :-).

❧ Aprílové knihy


Kiera Cass - Siréna

Sirénu som prečítala nejako hneď na začiatku mesiaca. Hoci som nečítala Selekciu od tej istej autorky, rozhodla som sa pre túto knihu lebo:

• V prvom rade, pretože slovo "siréna" vo mne evokuje spojenie mora a mytológie, o ktorej som doteraz ešte veľa kníh nečítala, minimálne to pre mňa predstavovalo čosi nové a svieže.
• Ten obal! Farby! Modrá a tyrkysová...more, ktoré milujem. Nuž a nemôžem povedať, že ani tie šaty by som si rada nevyskúšala.
• Po prečítaní anotácie ma samozrejme zaujal aj dej. A prológ ;-)

Knižka sa mi čítala celkom ľahko a rýchlo, k pozitívam pridávam, že to bolo skutočne niečo iné, hlavne obraz Oceánie bol vykreslený veľmi pekne, až som občas sama cítila, akoby som sa niesla na morských vlnkách a cítila ten slaný oceánsky vzduch. Taktiež aj zápletka bola zaujímavo vymyslená, hlavne, čo sa týka druhej polovice knihy. Malo to aj nejaké negatíva, ale však všetko má aj klady aj zápory.

Eco(lazy)logical

Občas ma pochytí taká uvedomelá chvíľka, že si chcem konečne dokončiť všetky povinnosti, čo treba, aby som skrátka od nich mala konečne pokoj a mohla sa venovať veciam, čo ma zaujímajú.
Nakoniec to však veľmi často skončí tak rýchlo, ako to začalo, alebo napríklad tak, ako dnes: pustím sa do písania ďalšej časti diplomovky, istú chvíľu mám v hlave normálne aj nejaké nápady na zmysluplné vety, ktoré sa však do wordu prenášajú akýmsi pomalším tempom a spomaľuje to napokon do štádia, že keď mám opisovať ďalšiu tabuľku z dotazníka, zrazu zistím, že mám pri nej dokopy jednu a pol vety, aj to v štýle, že by ju vedel lepšie zoštylizovať a kvetnatejšie opísať žiak základnej školy. Až sa nakoniec opäť na všetko vykašlem a dokument zatváram. Alebo ho nechám otvorený (len pre istotu), pustím si nejakú muziku (najlepšie agresívny rock), v chvíľkovej trpezlivosti ešte pozerám na ten dotazník a keď ma prejde už aj tá posledná trpezlivosť, na dnes to vzdávam.

Neviem. Na jednej strane to už chcem mať konečne po tých šiestich rokoch z krku, na druhej je k tomu sakra ťažké sa prinútiť. Alebo skôr zotrvať. Občas som fakt lenivé hovädo.

Počúvam novú pesničku, ktorú nahrala miestna kapelka. A spomínam na to, ako sme pred cca dvomi mesiacmi s kamoškou sedeli v jednom bare a čakali, kým začne istá vtedajšia akcia. Bolo tam zvláštne prázdno a okrem nás v tej časti miestnosti bol obsadený už len jeden stôl. Tak sme sa v pohode rozkecali (však baby, ako inak). Pritom, ako sme opisovali naše "znalosti" albumov a piesní spomínanej miestnej kapelky, ktorá mala hrať ako prvá, sa mi zdalo, že je tam zrazu ešte tichšie. Viete, taký ten divný pocit, že vás niekto "náhodou" počúva. Samozrejme som ten pocit ignorovala a sústredila sa ďalej na svoje odborné rozoberanie. Až kým nenastal čas ísť a aj v spoločnosti neznámej dvojice chalanov obďaleč pri stole, sme sa nevybrali na miesto koncertu. Zlatí, ešte nám aj podržali dvere, keď sme vychádzali.

Nespoznala som ich dovtedy, kým nestáli na pódiu. Boli to gitarista a bubeník. 

Asi tak by som opísala moju úžasnú schopnosť rozpoznávať tváre. A všímať si okolie. Kým do mňa nasilu neštuchnete, nekopnete, či iným podobným spôsobom na seba neupozorníte, nevšimnem vás, ani keby ste prechádzali po ulici tesne vedľa mňa. Viete, ja si väčšinou žijem vo svojom svete. Až na svetlé ojedinelé chvíľky, ktoré však prichádzajú veľmi zriedka. 

Mala by som opäť začať praktikovať mindfulness...

Mimochodom, viete, že dnes je Deň Zeme? 

Ak by ste mali záujem spraviť aspoň malé symbolické gesto, použite namiesto klasického uja gúgla na prehľadávanie jeho ekologickejšieho brata (alebo sestru?) :)

ECOSIA

Conneceted to the Rhythm (2)

Len tak...keď opäť prší...a sneží...a apríl sa blázni... Potrebovala som to dopísať.
Posledný sladký článok, nateraz. 
Naozaj.

(sweet) holiday mix O:P

Je ozaj reálne možné, že "láska" omladzuje?
Nie, nebojte sa, nejedná sa o mňa (to bude musieť ešte pekných stokrát napršať a uschnúť, kým sa ja dostanem do "normálneho" vzťahu...ak je to vôbec aj reálne možné 🙈).
Ide o jedného človeka, ktorého som zazrela po dlhšej dobe...a skrátka som ho normálne nespoznávala. Doslova akoby bol minimálne o päť rokov mladší (po boku novej priateľky) a ešte s tým infantilným výrazom v tvári...že lool 😄. Ale to len pomimo, že je to skrátka zaujímavý jav a ako, mohol by niekto vymyslieť dáky experiment na dlhovekosť na základe zaláskovanosti a potom namiešať kvázi elixír...no toľko vecí by sa vyriešilo! Ani kameň mudrcov nebude treba hľadať 😊.

☔☔☔

Sviatky inak v pohode, po minulom roku poviem len toľko, že som rada, že som ich mohla stráviť doma s rodinou a...môj "tichý manifest" je taký, že ich nebudem skrátka nikdy hejtovať, nech si každý hovorí, čo chce :P.

☔☔☔

Včera som mala akúsi krátku "rovnovážnu" chvíľku, že som si v hlave ujasnila pár vecí a hodnôt, na ktoré stále občas zabúdam. A cítila som sa pri tom fajn. 

Jediná škoda, že tá chvíľka bola taká krátka...

(Ale niektoré veci som sa predsa len snažila zavesiť na svoju imaginárnu tabuľku a pekne ich dvojito podčiarknuť fixou s neidentifikovateľnou farbou).

☔☔☔

Taktiež, keď už som začala s tým romantikuš úvodom, sa musím priznať (😊),  že som si v poličke pred pár dňami našla svoj tuším úplne prvý "pravý" historicko-ľúbostný román, ktorý som čítala kedysi dávno ako stredoškoláčka a bolo to pre mňa no,..povedzme, že dovtedy som sa zásadne venovala len čisto fantasy literatúre :D ...a vlastne aj potom :D (a zaujal ma preto, že sa hlavní hrdinovia najskôr silno nenávideli a nevedeli zniesť...také moje :P). Rozhodne to ale aj tentokrát bolo také milé cukríkové rozptýlenie (akosi mi v týchto daždivých dňoch práši na mozog a hľadám akúkoľvek podobu endorfínov, haha :).

Ako ste inak sviatkovali vy? Úžívate či hejtujete? (-;

Connected to the Rhythm

V takéto sychravé dni máva človek väčšinou náladu len tak sa skryť pod deku, nanajvýš v spoločnosti knihy či seriálu. 
Ja som v ten dnešný cestovala autobusom a pri pozorovaní okolia som si púšťala španielske rytmy. 
A pri tom mi napadlo toto.
Aj keď ku písaniu som sa dostala až teraz v noci.
Fikcia či skutočnosť? ;-) Zaujímal by ma váš názor.
PS: pokúšala som sa zachytiť atmosféru a emóciu, neviem, či sa mi to podarilo.

...so long we'd become the flowers

Nechápem...

Ako môže byť jedna pesnička tak pekná a tak...MORBÍDNA?

I have never known peace

Like the damp grass that yields to me

I have never known hunger

Like these insects that feast on me

Mám rada Hoziera, má veľmi zvláštny, identický, hlboký hlas.
A krásne piesne. Aspoň väčšinu.

Ale čo je akože TOTO?

Dovoľujem si pridať túto ešte krajšiu verziu, v podobe duetu. 

Na počúvanie je to úplne dokonalé, doslova lahodiace pre uši.
A aj pre oko.

Až kým za nezapočúvate. A nepozriete si text, v ktorom skrátka niečo nesedí.

We lay here for years or for hours

Thrown here or found

To freeze or to thaw

So long we'd become the flowers

Two corpses we were

Two corpses I saw

And they'd find us in a week

When the weather gets hot

After the insects have made their claim

I'd be home with you

I'd be home with you

Som zmätená. Úplne. 

Pretože na počudovanie, ono mi to normálne v tomto prípade takto dokopy sedí...

#nepodstatné blúdenia v časoch minulých

Je zvláštne začítať sa do starých denníkov a zápiskov, a o to viac, keď v tých riadkoch sami seba nespoznávate. Akoby ste boli bol v tom období úplne iný človek.
Je ale možné počas pol roka deň čo deň písať úplne o tom istom, točiť sa v tých istých temných vodách, akoby bola vaša myseľ zacviknutá v akomsi kolečku, z ktorého sa nie a nie vykrútiť?
Ale nie o tom som chcela.
Vlastne, len tak kúsok.
Úplnou náhodou sa v tej divnej zahmlenej kaluži objavil jeden zvláštny deň. Ktorý akoby na chvíľu všetko osvetlil. Zhodou okolností prišla chvíľa, kedy som si písala s jedným človekom, vlastne o nejakých totálne nepodstatných veciach. Ale len vďaka tomu som po dlhých bezspánkových, či polospánkových nociach s divnými snami konečne spokojne zaspala.
Zabudla som na to. Až teraz po prečítaní sa mi v mysli vybavil ten akoby zázračný pocit. Úľava. Záchrana. Vďačnosť.

Ja len že...asi by som sa s tým človekom rada stretla...hm.