Je divné čítať si staré poviedky, ktoré som napísala pred xy rokmi a ku ktorým som sa opäť dostala "vďaka" tomu, že som ich mala uverejnené na "istej" starej doméne, ktorú aktuálne rušia, a keďže som nechcela, aby sa stratili v čase, tak som sa ich rozhodla skopírovať na disk.
Achjaj, staré časy. Blogovo aktívne časy. Poviedkové časy.
Občas mi chýbajú.
Je to ozaj sentimentálny pocit, čítať si po sebe niektoré staré veci.
A vtipné je navyše si uvedomiť, aký typ zmýšľania som pri písaní tých poviedok mala, čo sa zmenilo a čo sa naopak nezmenilo vôbec :D Aké typy postáv som tam mala, prečo konali ako konali, prečo cítili, to, čo cítili. Najzaujímavejšie však je, že isté veci, ktoré som napísala pred 7-10 rokmi (asi aj viac :), akoby sa odohrávali aj teraz. Hoci sú to len krátke pocity, momenty, no keď sa pozriem na situácie, ľudí, ktorých stretávam, istým spôsobom sa viem stále so svojimi starými príbehmi a postavami stotožniť.
Aj keď, už je tam istý odstup a rozdiel v spôsobe zmýšľania. A niektoré veci už človek tiež chápe v úplne inom rozmere.
Občas mám taký moment, že by som aj chcela v niektorých rozpísaných veciach pokračovať, avšak je tu otázka, vedela by som sa opäť ponoriť do psychiky postavy, ktorú som opisovala v tom čase? Nebol by to zrazu istý skok, že by zrazu začala konať inak?
Alebo to skrátka nechať tak a tešiť sa jednoducho z písania, nech je už výsledok akýkoľvek...? :-)
