Knihy 2019

Keďže je dnes taký voľnejší deň, ale napriek tomu akosi nie je veľmi čo robiť, idem aspoň napísať zoznam prečítaných kníh, ktorý som spomínala v predchádzajúcom príspevku. Zatiaľ sa vyšplhal na číslo 21, i keď "pod stromček" som si kúpila ďalšie dve a nejaké staršie krasotinky ešte čakajú aj v poličke, nuž tak uvidíme :-)
(PS: ďakujem, Goodreads! ;-)

Michael Ende - Nekonečný príbeh

Film, ktorý pozná určite každý z nás :-) Ale napriek tomu, kniha, na základe ktorej bol film natočený, až taká rozšírená nie je. A to je myslím dosť veľká škoda, pretože ako to obvykle býva, je v nej ukryté omnoho viac. Pôvodne knihu dostal minulé Vianoce brat, ale keďže je už vo veku, že si knihy viac-menej sherujeme, prečítala som ju nakoniec ešte skôr ako on :D
Prezradím k nej len toľko, že tá "filmová časť" je v len prvej polovici knihy. Celá druhá polovica je teda prekvapenie :-)

Michelle Paver - Kronika temného dávnoveku:

1. Brat vlk
2. Túlavé duše
3. Požierač duší
4. Vyhnanec
5. Krivoprísažník
6. Lovec prízrakov

Séria kníh o priateľstve človeka a vlka, od skvelej autorky, ktorá si pre písanie príbehov robila vlastný prieskum v rôznych krajinách sveta, či už v Laponskej krajine snehu, v najvyšších horách, či pri mori.

"Každá kniha sa odohráva v inom prostredí a inom ročnom období. Kým Brat Vlk sa začína v lese, v druhej knihe hlavný hrdina putuje k moru, v tretej ďaleko na chladný ľadový sever, štvrtý Torakov príbeh sa odohráva pri jazere, piaty v neznámom tajomnom lese a posledný vo vysokých horách. Michelle Paver vytvorila okolo ľudských klanov celú mytológiu, na základe zvykov, ktoré praktizujú niektoré kultúry dodnes. Dej sa totiž odohráva v čase, kedy sa verilo, že duchovia prebývajú v každom kúsku živej prírody. Postavy teda veria, že všetko má dušu: rieka, stromy, skaly, lovci aj ich korisť. Nie každý z nich vie hovoriť, ale všetci počujú a myslia." (Martinus)

Knihy sú možno pôvodne určené tiež pre mladšieho čitateľa, ale napriek tomu si myslím, že práve dospelý čitateľ v nich dokáže nájsť omnoho viac. Mňa táto séria sprevádzala počas celého roka (neprečítala som knihy odrazu) a s každým príbehom som sa vždy vedela stotožniť, hold, asi každý, kto miluje prírodu, si v tejto sérii niečo nájde :-)

disconnected

Občas sa cítim akoby odpojene...od pocitov, od ľudí, od sveta naokolo. Sú to síce len isté momenty, ale veľmi blbé momenty. A neviem, čo je v tých chvíľach najlepšie spraviť preto, aby som sa opäť "napojila". Aktuálne je to možno aj preto, že už viac dní za sebou nič produktívne nerobím a len dookola rozmýšľam nad rovnakými vecami. Možno by sa mi opäť hodila dlhšia prechádzka v prírode, tá vie trošku človeka nabudiť, v tom pohodovom zmysle.
(Hm, aj káva má dnes nejakú zvláštnu pripálenú chuť 🙈).

Včera som dočítala poslednú časť Divergencie. Bolo to fajn, aj keď mi tam nejaké veci nesedeli (a koniec už vôbec 😳). Musím si nájsť čosi nové.
Goodreads inak ukazuje, že som tento rok prečítala 20 kníh, čo je (na moje pomery) fajn a možno tu napíšem aj ich zoznam, ak bude príhodná chvíľa :D

Nah, už by som mala ísť robiť konečne niečo produktívne...

5 Centimeters Per Second

Presne v decembri pred 2 rokmi, počas môjho pobytu v Belgicku, sme sa s babami na internáte rozhodli pozrieť si film "Your name", veľmi pekne spracované anime, ku ktorému by som sa iste vlastným pričinením vtedy nedostala. Myslím, že som o tom písala aj v jednom článku :-).
Dnes som si na ten čas, ako aj film, opäť spomenula a rozhodla sa, že si pustím znova niečo na ten štýl. A musím povedať, že aj tento výber ma dostal, v tom dobrom slova zmysle :-)
Nie je to síce najnovšie, ale stále lepšie neskôr, ako nikdy, všakže?

Film sa volá "5 Centimeters Per Second" a je dokonca celý aj na youtube, takže ak máte záujem, pozrieť si ho môžte tiež ;-)
Nejdem tu písať obsah (to si predsa viete nájsť, ak chcete :P), možno ste ho už dokonca aj videli, ale minimálne trailer, pre tie pekné animácie pridám 😊

Asi ma začína chytať akási predvianočná nostlagia...

(Ak máte inak nejaké podobné zaujímavé tipy na tieto filmy, sem s nimi! :-)

***

Taktiež sa mi (akosi :D) podarilo vydolovať staré video, kde ma baby natáčali, ako chvíľku nečakane
"obsluhujem" za barom. Však o tom tiež neskôr vznikol článok (#barmankou na pár minút). A fakt sa sama na sebe smejem, ako neisto sa tam tvárim, počúvam "barmanove" nasmerovania, kde čo ako, ako sa smejú aj všetci naokolo a skrátka...kalamita 🙈).

Ale zároveň si uvedomujem, koľko toho vie ten čas zmeniť, ako státie "za barom" (minimálne v kaviarni) už pre mňa nie je vôbec také strašidelné, práve naopak, a ako v podstate...možno aj ten jeden moment....jedna kaviareň....jeden človek...toľko vecí zmenil...

Hm.

Coffee euphory

Ten náhly euforický pocit, ktorý vás zaleje pri prvom dúšku kávy. Minimálne v tých dňoch, keď skrátka máte čas si ten moment vychutnať a nič vás nenáhli.

A je úplne jedno, či je to kávička z koťoga, ako v to dnešné ráno, alebo vanilkové latté zo staničného automatu, pri včerajšom čakaní na autobus. Práve vtedy mi tak fajn padlo, že ten euforický pocit trval ešte aj po ceste domov :D Čo je ale zvláštne, pri tom čakaní, spolu s ostatnými cestujúcimi, som si uvedomila, že mi to v tú chvíľu vôbec nevadí, práve naopak, akoby som skrátka už bola s podobnými situáciami tak stotožnená, prestupy, medzipristátia, rôzne presuny...že keby existovali minulé životy, tak som minimálne v jednom z nich nomád, v tom pravom zmysle slova :D

Opäť ma akosi prepadla chuť niečo písať, ale keďže sú to len také záblesky a neviem aktuálne "vyformovať" niečo celistvé, asi to vidím skôr na čítanie. Kedysi som si v akcii kúpila celú sériu Divergencie, z ktorej som prvú časť už síce čítala (tuším aj videla), ale keďže to bolo už dávno, pustila som sa do toho znova...nuž uvidíme... :-)

Rovnováha vo svete...?

Neviem, čo sa aktuálne deje so svetom a neviem, či to vnímate i vy, ale akoby sa čosi celkovo menilo. Rýchlosť, zaneprázdnenosť, nestabilita...v rôznych smeroch, či už sociálnych, či environmentálnych.
Človek to až nestačí spracovávať. A hoci sa väčšina tých vecí jedinca ako takého ani netýka, teda aspoň nie úplne priamo, predsa len tú zmenu istým spôsobom cíti (alebo som len ja divná?).

Včera som bola na jednom menšom výstupe v tých našich kopcoch, čo je fajn na prevetranie hlavy, ale ešte aj tam akoby už nebol ten pravý pokoj, myslím, čo sa týka ľudí. Každý hľadá nejaké kľudné miesto, ale nakoniec to dopadne tak, že aj z tých pekných miest sa nakoniec stáva akési preľudnené mravenisko, na ktorom poniektorí tiež nevedia úplne vypnúť a prenášajú svoj stres aj tam.
A potom už len človek počúva ďalej, ako ani zvieratá na horách už nie sú pokojné, ako sa medvede kedysi ľudí báli a radšej pred nimi utekali a teraz sa naopak sami približujú a sú agresívnejšie. A že sa má radšej každý horám vyhýbať po určitom poobednom čase, keď začne zapadať slnko...

Aj ja sama mávam akosi väčší problém sa zosynchronizovať so svetom na sú správnu vlnu. Aj keď sa stále snažím hľadať spôsoby... Kedysi som mala problém s hľadaním vyrovnanosti v sebe, ale naokolo to bolo akési pokojnejšie, teraz sa to akosi prevrátilo naopak (nuž...o tej vnútornej rovnováhe tu budú asi stále dilemy :D).

Žeby nám všetkým len chýbalo viac lásky a pokoja?
Vnímate tie zmeny aj vy?

If time was a joke...

Čo by ste robili, keby ste mali všetok čas sveta?
S kým by sa rozhodli ho stráviť?

Krátky moment spomienky na jeden večer, kedy som tak trochu ako bláznivá sadla o polnoci na bicykel a prešla si na ňom polhodinku zababušená v čiapke, šáli a rukaviciach, lebo aj napriek tej fujavici vonku mi to stretnutie akosi stálo za to.
A áno, kľudne by som si to zopakovala znova. Opäť a opäť. Hoci už v trošku rozvážnejšej forme. Ale s tým istým človekom.
A kľudne (a veľmi rada!) na tom istom špeciálnom mieste.
Škoda, že občas je ten čas...skrátka len dávny čas, ktorý kedysi bol, ale dnes je z neho len istá spomienka.
S piesňou toho istého večera...

Minimalistic moments

Tie krátke prchavé chvíle, keď vnímate len tie malé jednoduché veci, ktoré sa práve dejú.
Ako počúvanie starých, nevtieravých piesní.
Pochlipkávanie bylinkového čaju.
Čítanie knihy, s tým, že ten text naozaj vnímate.

Občas je to fakt ťažké, v tejto minimalistickej rovine.
Bez tých všetkých okolitých "ruchov" naokolo.
Keď práve z tej jednoduchosti prúdi nová sila. Jemné nadšenie.

Práve preto, že je tých chvíľ tak málo, som za každú jednu vďačná.
Kiež by boli častejšie...

Človek práve v týchto momentoch nachádza v sebe taký ten vnútorný hlas. Kreativitu. Našepkávanie toho, čo je asi správne.

Golden afternoons

Zvláštne.
Že ma akosi opustila chuť písať.
Že vlastne ani neviem, o čom by som mohla písať.
Že čas ide znova akosi rýchlo, ale zároveň akoby istým spôsobom stál. Moja časopriestorová priamka/vlnka ma stále prekvapuje...

Mám pocit, akoby som stále na niečo čakala, ale pritom ani sama neviem, na čo.
Dni točiace sa ako na kolotoči, tie neinšpiratívne a zmätočné striedajú inšpiratívne a pokojné, avšak aktuálne aj tá inšpirácia zahrňuje istý chaos toho, že zrazu neviem, akoby som ju mohla čo najproduktívnejšie využiť. A tak nakoniec aj tak nespravím/nevytvorím dokopy nič. Hm.

Letné domáce prostredie ma však vždy vedelo trošku nabudiť.
Hlavne prechádzky okolo tých zlatých kláskov, ktoré pri poobedňajšom slnku získavajú skutočné zlaté odlesky.

Možno sú veci, ako majú byť. Možno som konečne vyrovnanejšia oproti mojim minulým ja.

Ale aj tak...stále vo mne ešte niečo volá, ťahá to istým iným smerom...len, bolo by to správne?

Čo je vlastne správne? Keby to záležalo len odo mňa...

A možno to proste musím nechať ísť. A byť radšej tu a teraz.

Návraty k sebe

Občas mi chýba písanie. Aj keď  je to už menej časté, ako to bolo kedysi.
Snažím sa vystavať si pomaličky veci, svet okolo mňa tak, aby som popri tom sama v sebe cítila inšpiráciu.

Občas to ide ťažšie, hlavne, keď sa človek dostane do toho "rýchlorežimu", ale už sa učím nastoliť si určitý balanc, pokiaľ sa dá a ak je toho priveľa, pri prvej príležitosti sa opäť zastaviť a vypustiť z hlavy to nepotrebné.

Ide to pomaly. A občas stále váham, čo je správne a čo nie, či je toto to správne miesto, ale možno je v tomto prípade lepšie skrátka to prestať na chvíľu rozoberať a nechať to už plynúť.

Ešte počas zimného obdobia mi bola veľkou inšpiráciou Jonna Jinton, ktorá pár rokov dozadu radikálne zmenila svoj život, rozhodla sa pre návrat bližšie k prírode a práve vďaka tomu objavila to svoje skutočné ja.

Hoci sa jej tiež život už mení, stále sa snaží vracať s tým hodnotám, s ktorými začala, stále je pre ňu blízkosť prírody na prvom mieste a stále vie človeka inšpirovať. 

Jej prvé príspevky ostanú ale asi navždy najmagickejšie 🙂.

Ak poznáte/sledujete niekoho podobného, kľudne mi napíšte tip 😉.

A asi mi začína opäť chýbať tá energia prírody a keďže je dnes konečne pekne, bolo by fajn to využiť :).

Upršane a pomaly

Asi jeden z mála dní, ktoré by som radšej trávila v práci, namiesto sedenia v izbe a čakania...na nič? Kedy doprší a prestane byť zima? Ehm. Viem, že budúci týždeň budem myslieť zrejme na presný opak, ale nuž...

Aspoň som si stihla opäť niečo prečítať, pozrieť novú časť GoT (ktorú som vďaka internetovým výpadkom pozerala dvojnásobne dlhšie 😂), prejsť si na Duolingu ďalšie lekcie holandčiny (nepýtajte sa prečo, sama neviem, pôvodne som sa tam učila španielčinu, ale tá akosi omrzela 😃), povysávať, ísť do obchodu...a to je asi tak všetko. Program za sto bodov, fakt!

A jo, takmer kúpila letenku, ktorá bola v super cene, ale keďže som si ešte nie istá voľnom, nechala som to nakoniec tak...ach.
Ťažké rozhodovania.