Úlomky môjho komického života...4

Všetko je zvláštne. Asi nikdy nepochopím, prečo sa dejú veci, ktoré sa dejú, ale proste sa dejú a ja ich musím akceptovať.
Čo je na tom ale najlepšie, že aj keď ma trápia a doslova mi pomotajú všetko v hlave, predsa len keď sa na ne už pozriem s istým odstupom, som za ne vďačná.
Pretože nestojím len na jednom mieste. Nie je to len ten istý opakujúci sa myšlienkový stereotyp.
Keby bol môj život súčasťou nejakej poviedky, povedala by som, že sa ten spisovateľ s mojou postavou pekne povyhráva. Aspoň čo sa tej citovej stránky týka. Dá mi okúsiť to i to, ale vždy len z istej časti. Všetko sa pri mne skladá len z malých okamihov. Pekných, ale mizivých. A nikdy nezopakovateľných.
Ale už si asi začínam zvykať na tie malé platonické lásky...a som vlastne rada aj za ne, pretože aj ony sú pre mňa akýmisi svetielkami, ktoré mi na chvíľu rozžiaria ten šedosivý svet.

Zmena

Môj život je neustála zmena.

Vlastne, vždy som o tom snívala. Nežiť v stereotype. Neostať na jednom mieste. Sloboda. Nezávislosť na nikom.

Istým spôsobom sa to asi aj plní. Ibaže...má to aj svoje následky. S tou zmenou prichádza aj istý druh straty. Vždy sa pri tom musíme niečoho vzdať. 

Začína sa síce niečo nové, ale taktiež končí aj to staré. Všetko to, čo bolo, už ostane len v spomienkach. Musíme sa zmieriť s tým, že všetkých tých, ktorí hoci aj za ten krátky čas pre nás niečo znamenali, už možno neuvidíme. Jasné, existujú sociálne siete, však žijeme v modernej dobe. Ale sociálna sieť nie je realita.

V takýchto chvíľach sa rada prikláňam k názoru, že všetko má svoj význam. Že každý k nám prichádza z nejakého dôvodu. A ak to tak má byť, tak sa s tým človekom určite ešte stretneme. Nie vtedy, keď to budeme čakať. Už som sa naučila, že čakať je zbytočné. A môžem sa pri tom aj roztrhať, môžem robiť všetko možné, aby som si priklonila "náhodu", ale nič sa nestane. A naopak, ak si len tak "plávam" životom a na nič konkrétne sa nezameriavam, vtedy to príde. Tá zmena. Niečo. Občas je však ťažké tieto veci rozoznať. Začať ich vnímať. A niekedy ich aj rozoznáme, ale už je skrátka pozde. 

Ten život je skrátka beťár. Možno nám aj chce dať to, po čom túžime, ale nikdy nie v tom správnom čase. Máme plakať? Máme sa smiať? Nepomôže to. 

Musíme sa len naučiť všetko akceptovať. A naučiť sa na všetko pozerať z tej správnej strany. Ak sa naskytnú príležitosti, využiť ich. 

A vedieť prijať zmenu.

Letargia vs. emócie...čo je lepšie?

It´s better to feel pain, than nothing at all

The opposite of love´s indifference...

The Lumineers. 

Pekne to napísali. Má to niečo do seba.

Aj A. pred pár dňami povedala, že je lepšie cítiť aspoň niečo, ako vôbec nič.

Nie som si tým taká istá.

V tejto chvíli sa nachádzam práve v tej ľahostajnosti (možno za to môže aj tá štvrťka nutely, ktorú som dnes vyjedla). A som za to asi aj rada.

Neviem.

Dajú sa vypnúť emócie? Dajú.

Je to tak lepšie?

Neviem.

Lebo sedieť a hľadieť bezmyšlienkovito do blba tiež nie je asi najlepší stav.

Hlavne keď sa vám treba učiť ešte na skúšku. 

Lebo ak už príde tá ľahostajnosť, ono sa to už prenesie na všetko.

A neviem, či chcem, aby mi bolo všetko jedno.

Ale aspoň pri tom nemyslím. Teda vlastne myslím, ale nie konkrétne. Akoby sa v mojej hlave nachádzala hmla. Všetko sa tam mieša, ale vy sa nedokážete sústrediť na nič konkrétne, pretože tá hmla všetko zastiera a nedovolí sa vám priblížiť bližšie.

Odstrániť tú hmlu sa síce dá, viem to. Ale nie som si istá, či to chcem. Bojím sa, že príde ďalší nával emócií v podobe lavíny a mňa to prevalcuje. Tak radšej ostávam v tej ľahostajnosti.

A možno asi znova len potrebujem prefackať...

Znova sa vraciame k tej starej známej prokrastinácii.
Síce mám pred sebou "už len" tri skúšky (z deviatich), ale môj mozog už akosi úplne odmieta spolupracovať. A tak aktuálne počúvam hudbu a píšem ďalší vysokozmyslený článok.
A snažím sa dopovať vítamínom C (žeriem pomaranče) a vitamímom D (celé poobedie mi na hlavu pripeká slnko, ale tak nesťažujem sa :P radšej ako by malo pršať či snežiť), pretože všetok ten zmätok a nervozita sa zjavne odrazili aj na mojom zdraví, a tak len celé dni fufním a kýcham a už som spotrebovala aspoň kamión vreckoviek (dobre, kamión je tak trošku veľký, čiže len nejaké menšie autíčko, možno taký vw chrobák - a neviem, prečo ma napadol práve ten :P).
A síce pozitívom je, že sa mi našťastie podarilo spraviť tú skúšku, čo prenášam z min. roka a aj ma to mierne namotivovalo, ale aj tak akoby môj mozog začal rezignovať. A teraz si hľadá všakovaké spôsoby záujmu, len aby nemusel do seba pchať ďalšie informácie.
Najväčším požieračom času je ako inak - internet, čiže túto vec som sa aj snažila eliminovať, no...neúspešne.
Pretože hoci som zašla do našej internátnej kuchynky, teda na náš kuchynkovský balkón (kde bola akoby náhodou už aj prichystaná stolička - ako pre mňa!), aby som len bola čo najďalej od tejto časovopožieračskej elektrickej vecičky, ono sa ten záujem ešte aj tam prenášal na úplne iné veci. Však určite zaujímavejšia činnosť, ako dávať pozor na to, čo čítam, je zameriavanie pozornosti na frekvenciu krájania zeleniny človeka  v kuchynke (zhodou náhodných náhod to bol s.b.).
A potom behanie po poschodiach pozrieť kamošky a neskôr prinavrátenie sa znova k tejto elektrovecičke.
A záchvaty pomätenosti a bezpointového smiechu.
Ale tak inak v pohode.
Len že zajtra mám tú ďalšiu skúšku a ešte takmer nič neviem.
But...who cares? Two more weeks and it is over...

Weird

Prečo je v poslednej dobe všetko také divné?
A keď píšem, že všetko, tak myslím ozaj všetko.
O včerajšku ani nevravím. Ten bol totiž najdivnejší z divných.
Človek si myslí, že sa ide trošku odreagovať, zabaviť...prestať myslieť. A namiesto toho dostane presný opak. A začne rozmýšľať ešte viac. A nad vecami, ktoré fakt nemajú žiaden význam...
Jedna vec, správam sa ako idiot.
Najskôr sa chcem vyhýbať slovenian-boyovi (ktorý akoby dovčera zmizol z povrchu zemského, ale zrazu sa z čista jasna znova objavil a šiel tam, kde aj my), lebo skrátka neviem, ako sa tváriť a čo povedať, keď však znova zmizne, tak mám zase výčitky z toho, že som sa proste ani nesnažila nadviazať nejakú tu konverzáciu a behám ako pomätené kura.
Druhá vec, ukradli mi kabát. To ma ako už dorazilo najviac.
A tretia, v konečnom dôsledku som sa vôbec neodreagovala, čo bol prvotný plán. A stále mám plnú hlavu rozpakov zo všetkých tých skúšok, ktoré ma ešte čakajú a som nervózna...zo všetkého.
A neviem, čo chcem. Ale to nie je absolútne nič nové v tomto vesmíre.

Nechápem

Je to zákon schválnosti? Alebo ja už fakt neviem.
Tento týždeň som mala štyri skúšky. A najlepšie na tom je, že tá, na ktorú som sa pripravovala ako debil, (dokonca ešte aj priebežne, čo som doteraz pri žiadnom predmete nerobila), som nespravila a tie ostatné, čo som si pozrela len zbežne, tie sa podaria. Dobre, síce zo včerajška ešte hodnotenie neviem, ale mám z toho v pohode pocit. Aj keď viem, že nie vždy je dobré spoliehať sa môj pocit, lebo ten je často klamlivý, ale to je jedno. Teraz ma štve tá prvá. A ten...človek a jeho blbý spôsob hodnotenia. Ale tak fajn, viem, že to nevyriešim tým, že tu budem nadávať, len som to proste musela napísať. Je to ako choroba (ale zároveň aj spôsob liečby) niektorých blogerov...keď máme z niečoho výraznejšie pocity, ktoré nechcú ustúpiť, proste o tom napíšeme a aj keď to situáciu nevyrieši, ale aspoň to trochu človeka ukľudní.

A teraz...nádych, výdych a hľadať riešenia, ako situáciu riešiť. V mojom prípade je to asi jasné. A ja sa nevzdávam.