Pohľad upretý do diaľky

Milujem mätovo-šalviový čaj, hlavne ak sú tie bylinky vlastnoručne natrhané v záhradke. Asi si začnem robiť zásoby na zimu...

Dnes bol fajn deň, po roku som sa opäť išla prejsť na hvezdáreň a aj napriek tomu, že bola nakoniec zavretá, tá menšia turistika stála za to. Mám rada naše lesy a zakaždým, keď som niekde preč, kde prírody až tak veľa nie je, si ich vážim o to viac. Mestský život je síce fajn, ale po čase človeka tak trochu vysaje a vtedy sa zo mňa stáva divožienka, ktorá by v lese kľudne aj spávala (prečo som to tento mesiac ešte nespravila?).
A občas by som si len chcela zaobstarať karavan a v ňom sa istú chvíľu prevážať z miesta na miesto, budiť sa pri východe slnka a kým je ešte ranná rosa, vychutnávať si horúcu koťogskú kávičku a s ňou výhľady na divokosť okolo.
Plávať v jazere a užívať si slobodu toho momentu.
Nechať sa unášať vetrom kamkoľvek, bez konkrétneho smeru či plánov.
Opäť sa ku mne vracia akýsi sense-of-wanderlust a ja len dúfam, že pri mne ešte ostane :)

Totoo <3

Ak Belgičan nezmenil svoje plány, tak sa chystá kamsi do Kirgizska a ja by som sa najradšej vopchala do toho jeho veľkého batoha. Ale keďže je to skôr lonely wolf, nech si len užíva divokosť, už to potrebuje a ja si budem hľadať iného parťáka na cesty. Hm...som zvedavá na britskú mentalitu ;).

***

Harrypotterovský re-reading ide o čosi pomalšie, ako som plánovala, aktuálne som na tretej časti, ale vlastne, za týždeň by som to ešte mohla potiahnuť aj so štvorkou. Bola by som maximálne spokojná. Avšak nenáhli to, takže pohodička a uvidíme.

***
Včerajšie zatmenie bolo fakt ukážkové. A u nás až do takej miery, že aj sám Mesiac sa zabudol ukázať.
(Zato dnes si veselo hovie vysoko na oblohe, aj s Marsom pod ním.).

Dúfam, že aspoň vy ste si to divadlo mohli užiť a pán Mesiac si z vás nerobí dobrý deň dobrú noc ;-) 

***

Obr: pinterest.com

Spomalený časopriestor

Raz nepochopím ten čas.
Ako ho môže človek zakaždým vnímať až tak rozdielne?

Pozerám si články presne z týchto dní, týchto mesiacov - ale minulého roka, kde sa "sťažujem" na to, že moja časopriestorová slučka je akási priveľmi divná a celý ten čas ubieha neskutočne rýchlo, že sa ani nestíham obzerať. Dokončenie diplomky, letná brigáda, obhajoby...a šup nástup do Belgicka. Úprimne, ani teraz nechápem, ako to leto vtedy prefrčalo.

Pretože aktuálne sa ten čas opäť akosi spomalil. A nie len v tento konkrétny mesiac, ale tak celkovo, asi už od začiatku roka. Ako, zo všeobecnej perspektívy ide ten čas stále rýchlo, ale z môjho uhla pohľadu sú mesiace v tomto roku o niečo rozťahanejšie, napríklad oproti tomu minuloročnému rýchliku. Hm...

Žeby to bolo tým, že vtedy som to brala všetko zo dňa na deň, od jedného momentu k druhému a príliš sa nepozerala dopredu? Že sa stále čosi menilo a zakaždým prichádzalo čosi nové?

Vlastne aj tých článkov pribúdalo akosi viac. A občas mi chýba len tak sa zamyslieť a nechať tu myšlienky voľne plynúť. Keď prší a ja pri otvorenom okne počúvam hudbu. Či dojmy z nových, nepoznaných miest a situácií. Skrátka nakopnúť tú pseudo-spisovateľsko-kreatívnu časť mozgu.
Vždy ma však akosi zastaví dilema ohľadom toho, koľko toho chcem vlastne odhaliť a či to má zmysel naozaj písať.

Táto pesnička je skrátka jedna z topiek, ako aj celý Foy Vance.  

Ale aj Gregory Alan Isakov, či Damien Rice sú lahôdkoví ;-)

Smejem sa nad tým, ako som si ešte v decembri, či začiatkom roka, chaoticky a mataforicky (občas i naozaj :) strapatila vlasy z celého toho neurčitého stavu ohľadom budúcnosti a vyžalovávala sa s tým niektorým ľuďom. Každý mal samozrejme iný názor, niektorí sa pre istotu radšej zdržali čokoľvek povedať a len sa (ne)chápavo usmievali.

Až na jedného, ktorý hneď, bez akéhokoľvek súdenia, skrátka a jednoducho povedal: It will come.

A tak to používam teraz i ja. A posúvam i ďalej, keď je treba. Pretože, ono je to jednoduchá a prostá pravda. 

Už len keby mal človek aj častejšie okolo seba podobných ľudí, ktorí vedia niektoré veci zjednodušiť a tak pragmaticky navodiť pocit kľudu... (alebo mať skrátka zmýšľanie chlapa. Aj to by sa často hodilo).

***

Rozmýšľam, že by som opäť chcela zmeniť dizajn. Tento aktuálny mi akosi úplne nevyhovuje. Je tak nejako...suchý :P. (Len či sa k tomu dokopem...)

Pomaličky sa všetko hýbe

Snažím sa myslieť viac pragmaticky a do svojho života zahrňovať skôr logiku a triezve uvažovanie (haha...ale jo, naozaj sa snažím!). Človek občas trávi až priveľa času vo svojej hlave, aj napriek tomu, že je to niekedy už skôr na škodu, ako na úžitok. Ale aj na to musí prísť každý sám. Rozlíšiť, ktoré myšlienky sú ešte produktívne, a ktoré, naopak, spôsobujú len chaos.
Mám pocit, akoby som sa prebrala z akéhosi dlhého, divného sna, v ktorom dostanete to, po čom v kútiku duše túžite, avšak následne to aj stratíte. A nič. To je tak všetko. Vyrovnajte sa s tým sami, po svojom.
Možno až v tomto bode je ukrytá tá pravá podstata slobody. Odosobnenie sa od starých, neuvedomených závislostí a (zlo)zvykov. Vidieť veci opäť o niečo jasnejšie. A pohnúť sa ďalej s tým, že skrátka viete, že všetko je nakoniec správne, také, aké to má byť.
Že ste na správnom mieste. Že aj tento moment je správny. Pokoj.

Som doma, pečiem koláče, chodím na prechádzky k jeleňom a čítam Harryho Pottera, lebo včera som si zmyslela, že si chcem začať robiť po x rokoch re-reading, a tak som už takmer skončila s prvou časťou (a kebyže nepíšem článok na blog, tak to aj za tieto dva dni v pohode schrúpnem :-)) a nadchýnam sa opäť nad tým úžasným svetom, ktorý dokázala autorka vytvoriť. Až mám chuť sama písať, len akosi neviem v hlave vyvinúť ten správny príbeh. Lebo doň chcem vložiť niečo zo svojho sveta, len to niečo je akosi natoľko čerstvé, že radšej opäť zamestnávam myseľ niečim iným. Vlastne, ona sa zamestnáva sama. Už je to akási automatika.

Útržky spomienok, ktoré sa z času na čas vynoria. Ale iba ako krátky mihot niečoho na pozadí.
Nebol to náhodou len sen?

Ten jeden špeciálny večer...

Klavír pomaľovaný čiernou a bielou fixou. V pohode. Treba predsa vedieť, ktoré klávesy možno stláčať pri tej jazzovej škále.

Hranie Twistera v našej "kaviarňo-barovej obývačke." A doslova všade. Stáť na stole? Prečo nie! Na barovom pulte? Nech sa páči! A kľudne sa dotýkaj stropu, ak máš tú správnu farbu :). Každý okolosediaci je v hre vítaný. Veď všetci sme tu v ten večer ako jedna rodina. Žiadne konvencie, žiadne pravidlá.

Schizofrenik, ktorý označuje ľudí, ktorí sa mi páčia, číslami a hrajúci na klavíri tip-top. Rozhovor o akejsi histórii ľudstva a ktovie čom všetkom pomimo toho. A to sa ho len spýtate, kde sa tak naučil hrať. A tá jeho veta z ničoho nič, keď vám barman prinesie isté špeciálne noty so špeciálnou skladbou. "He has a special feeling for you. I can see it."...

Štyri hodiny ráno a v bare len pár vyvolených, ktorým nevadí ukrojiť si z noci. Umývanie riadu s Nemkou a Fínkou, odmena v podobe cheescakov a následná joga a stojky na hlave pred oknom. Špeciálne barmanove okuliare, ktoré vás dostanú do virtuálnej reality, kde zabíjate zombíkov alebo pozorujete dinosaurov, akoby ste boli priamo medzi nimi. Úžasné!

Čas nehrá žiadnu rolu. 
A zrazu je kaviareň prázdna a tichá, vonku je už vlastne nový deň a vy sedíte na zemi, opretí o barový pult a vediete rozhovor, ktorý je tak výnimočný a zvláštny, lebo viete, že ten človek vedľa vás je vám natoľko podobný, že nemá zmysel skrývať žiadne myšlienky, aj tak by ste si ich navzájom uhádli.

Dá sa v obyčajnom objatí cítiť doslova nekonečnosť vesmíru?
Dá.

Dá sa z večerného sobotného koncertu vrátiť o deviatej ráno v nedeľu?
Dá.

Ja som fakt strávila dvanásť hodín vkuse v jednej kaviarni? 🙀
Zjavne.


***

Well, well. Je to preč. A je to tak dobre. Niektoré veci sú až príliš chaotické, príliš intenzívne, a žiaľ občas aj príliš zraňujúce, hoci neúmyselne, že je lepšie sa vzdialiť.
Možno som chcela niečo extra-ordinary. Ale len dovtedy, kým som nezistila, že to extra-ordinary vlastne k šťastiu nepotrebujem.
Riadiť sa logikou a stáť pevne na zemi.
Nájsť si tú vlastnú cestičku a pomaličky sa po nej vydať. Vnímať to, čo je teraz a tu.

Lebo, ono je to naozaj nakoniec všetko správne.