#Keď varím

Pff...zobudila som sa asi po dvoch necelých hodinách spánku, lebo ma to o siedmej položilo po bylinkovom čaji a hlavne tom nepravidelnom režime, kedy som väčšinu predchádzajúcich dní prespala (a v noci tým pádom presný opak), keďže moja imunita zase dostala vďaka tomu úžasnému počasiu a veciam okolo trochu zabrať.

A samozrejme, zatiaľ, čo som sa rozhodla ísť si aspoň umyť zuby, už som sa úplne prebrala.
Nuž, aspoň píšem ďalší vysoko zmyselný článok :D

Akosi si nemôžem pomôcť, ale napriek tomu, že sa všade naokolo pohybuje kopa erazmákov, ja som proste spokojná len so svojou menšou partiou ľudí, s ktorými občas chodievame či už do zmienenej kaviarničky, alebo skrátka, kde príde. A hoci s druhými ok, pozdrav, ale pri tom to asi tak končí, lebo nie som ten typ človeka, ktorý by mal v láske small-talky s hocikým a hocikde o hocičom. A práve preto zrejme v očiach viacerých vyzerám ako tá odmeraná ignorantská puča, ktorá sa akurát tak usmieva, ale...viac od nej nečakajte. (Radšej sa držte čo najďalej :P).
A sama neviem, či som s tým spokojná (ha-ha). V tomto smere je jeden veľký otáznik, lebo na jednej strane ozaj na rozhovory o ničom nemám vôbec náladu, ale na druhej strane, možno pri tom prichádzam o možnosť spoznať lepšie aj tých druhých. Ale začať sa rozprávať z ničoho nič o (aspoň pre mňa) zaujímavejších témach mi skrátka príde ako joke.

Preto ma občas zaskočí a zároveň poteší, ak sa nájde nejaký otvorenejší človek, ktorého zrejme až tak veľmi neodstrašujem.
Dnes sa tak naskytol jeden náš Španiel (španielskeho osadenstva je tu asi najviac), ktorého meno je že mrte telenovelské a navyše ten typ, čo sa usmieva na všetky ženské stvorenia a občas tým aj mne normálne zdvihne náladu :D

#hm?

Nechcela som tam ísť.
V pláne som mala úplne odlišné miesto, iný podnik, avšak z nejakej neznámej príčiny bol akurát v ten deň nečakane zavretý. A tak sme sa rozhodli pre miesto oproti. Bez očakávaní. Len tak.
Privítali nás oranžové svietniky a vôňa korenia.
Staré knihy povaľujúce sa na poličkách a cestovateľské fotografie na stenách.
Elektronický klavír a gitara opretá v kúte.
Kocúr prechádzajúci sa ležérne pomedzi stoly, ktorý upriami pozornosť len na tých, ktorí mu majú čo ponúknuť.

Prvý, druhý, tretí, štvrtý krát...

Cítim sa ako zombie. Včera sme to akosi...prehnali...a kecali s barmanom do tretej rána. Keď som pozrela na hodinky, bola som v šoku. Na tom mieste skrátka čas vôbec neexistuje.

Som akosi divne nervózna, keď tam máme ísť, ale keď tam prídeme, neviem odtiaľ odísť.

Je to jedno z mála miest (ak nie jediné), kde sa cítim fajn a môžem byť sama sebou, čítať, písať, hrať hry s ostatnými pri ochutnávke nových pív, alebo len tak sedieť a rozmýšľať a nik to nerieši...lebo, viac-menej všetci tam zrejme spadli z rovnakej planéty.

Bojím sa, že to miesto mám fakt rada.
Je to dobré? Je to zlé? Búra to všetky moje plány-neplány.
Tie dilemy mi občas kradnú spánok.
Možno len skrátka...stop to worry and smile?

#flirt flort

No ja si nemôžem pomôcť, ale ako som videla na fb stránke Patricka Rothfussa tento obrázok:

nemôžem sa prestať smiať. Ako fakt. Realita môjho aktuálneho života.

Ako som do B. ešte prvý mesiac prišla, povedala som si, že ok, prácička, možno nejaké cestovanie...ale inak nič viac. Skrátka to nie je nejaká moja kvázi vysnívaná krajina, nevyhovuje mi tu viac vecí, a tak ani nehľadám podnety a veci/ľudí, na ktoré by som sa naviazala. Samozrejme, je pravda, že každé miesto má v sebe čosi pekné a aj tu sú rôzne zaujímavé mestá/miesta, ale...ako som sa už vyjadrila, občas človek skrátka hneď akosi cíti, či je to to pravé pre neho, či nie.

A tak, ak sa aj nájde niekto zo 100 ľudí, kto sa náhodou pripletie (alebo si ho nejakým počinom fakt všimnem, čo je tiež aktuálne pri mne viac nereálne ako reálne), stane sa zo mňa presne tá ružová príšerka.
(Och, ja viem, prečo píšem poviedku, ktorú píšem :P :D).
A hoci viem, že to takto nemôže byť donekonečna (áno, sama mám zo seba pre to dosť často píp píp pocit), ale proste... v podstate ešte 2 a pol mesiaca. Hm.

Inšpiratívne a neinšpiratívne kontrasty

Mám  rada tie inšpiratívne momenty, ktoré sa objavia skutočne len z času na čas, ale ten pocit pri nich je na nezaplatenie. Akoby sa všetko zrazu zharmonizovalo, na internete na mňa vykúkajú len tie stránky a príspevky, v ktorých niekto robí čosi inšpirujúce a bežné denné problémy sa zdajú aspoň na tú chvíľu také malé.

Tento týždeň sa niesol v znamení voľna, keďže na univerzite, kde stážujem, mali jesenné prázdniny, a to znamenalo využitie času na cestovanie, oddych a iné aktivity, na ktoré človek popri práci akosi nemá čas ani chuť.
Chcela som napísať článok o dvoch úžasných dňoch v Paríži, kedy si ma to mesto získalo hlavne pre jeho neturistickú stránku, artistické grafity, pestré uličky objavené úplnou náhodou, preskakovanie na nie až tak dostupnú a dovolenú starú železničnú trať cez železný plot a tajomné cintoríny, ktoré mi až veľmi pripomínali isté fantasy seriály. Áno, to mesto má v sebe niečo magické. A rada by som sa tam ešte vrátila.