Občas ma to možno na chvíľu vytrhne a uvedomím si pekný moment, no o chvíľu som opäť tam, kde som bola.
Naposledy to bolo včera, cestou z práce. Krásny západ slnka, doslova žiarivá červená obloha, ktorá pomaly tmavla a do toho prvé kvapky dažďa. Predzvesť búrky. A hoci som bola len v tričku na ramienkach a v začínajúcom vetre a daždi som bežala rýchlo na zastávku (a neskôr aj zle vystúpila a mala tú prechádzku ešte o čosi dlhšiu), ten moment ma aj tak akosi vytrhol z pretrvávajúcej apatie a ja som sa len kochala oblohou a tešila sa z dažďa.
Pomaličky, ale isto sa leto blíži ku koncu...a keby nechodím z práce už (takmer) potme, tak vlastne ani neviem, že nejaké bolo. Je to divné.
V jednej práci sme mali raz aj s kolegami takú debatu...o tom, ako rýchlo ten život ubieha. A čím ste starší, tým rýchlejšie.
A práve preto skrátka viem, že podobné aktuálne tempo a to, ako ho vnímam a prežívam, mi nevyhovuje. Potrebujem opäť niečo viac.
„Na svete nám nič nepatrí, len čas.“ - Seneca st.
