Nedávno som cestovala v aute s pár ľuďmi, ktorí spomenuli nejaký film/seriál (názov si už nepamätám), v ktorom hrdinovia pracovali vo zvláštnej organizácii, kde im akoby "prepínali" spomienky, že ako tam nastúpili, už neboli tými ľuďmi, kým sú vonku a naopak, keď odtiaľ odišli, nepamätali si naopak nič z tej práce a boli opäť v tom svojom svete, kým sú tam.
Tak som sa nad tým zamyslela a z takého filozofického hľadiska, nie je v tom čiastočne aj kúsok pravdy?
Predsa len každá firma/organizácia má svoju vlastnú kultúru, v ktorej sa (zväčša) zdržiavajú tí istí ľudia, ktorí riešia akoby dookola tie isté problémy súvisiace s danou prácou a to "svoje" akoby na ten čas vypúšťali. Tým pádom, nemení sa na ten čas istým spôsobom aj osobnosť človeka, tým, že podlieha danej kultúre a necháva sa strhávať myšlienkami a názormi danej skupiny?
A pritom, keď opustí tie pracovné brány, znova sa vráti do svojho bežného života.
Nebolo by potom lepšie prispôsobovať prácu svojej vlastnej osobnosti?
Alebo k tomu treba skôr veľkú dávku šťastia?
 |
| Takéto rána... |
