Ňjúúú (-:

Práve som asi definitívne musela odmietnuť jednu vec, čo ma mrzí, ale asi to tak nejako všetko má byť. Však sa aj tak vraví, že v najlepšom treba  prestať, no nie? :)
A na druhej strane, môžem sa teraz začať naplno sústrediť na nové príležitosti. A verím, že tie budú. A stále verím aj v to, že ak človek niečo veľmi chce, tak to proste dosiahne. Možno nie hneď a možno občas ani nie úplne tak, ako si to predstavuje, ale pokiaľ naozaj po niečom veľmi túži, tak by sa mal do toho pustiť, bez výhovoriek a čo najskôr. Lebo pokiaľ je ten sen čo len trochu reálny a je tam dostatočná chuť a vôľa, potom naozaj nič nie je nemožné. Nemožnými sa veci stávajú len vtedy, ak sa začnú odkladať "na ten správny čas", na "lepšie podmienky", ale väčšinou to "lepšie" už skrátka nepríde a práve tá prítomnosť je to najlepšie, minimálne pre začiatok a skutočné prehlásenie, že idem do toho!
Ale k motivačnému článku som skĺznuť nechcela. Lebo, úprimne, nie som si istá, či som práve ja ten človek, ktorý by mal právo písať nejaké motivačné veci. Keďže hlavne v poslednej dobe sama nič nerobím a len sa sťažujem :D. Och, kde som to zase skĺzla...

Inak si užívam voľný deň, po dvoch denno-nočných za sebou a stále viac sa len utvrdzujem v tom, že pokiaľ človek má čo robiť, hneď je ten svet naokolo krajší. Raz za čas je určite super vyhradiť si ten čas len pre seba (a pre mňa to platí určite na 100%), ale dlhodobo to nie je k úžitku, skôr na škodu.
A ešte...že mám rada nočné cestovanie :)
A že som si nie istá, či mi skôr idú na nervy, alebo sa mám len smiať na tých "hravých" chlapoch :P. Presne tie typy, ktoré sa proste nepýtajú na povolenie vstúpiť do vašej osobnej zóny, ustúpite naschvál o krok do strany a oni presne o ten istý krok zase pristúpia, poprípade vám niečo ukazujú a vy ich cítite takmer na krku. A oni si to ešte užívajú! Že niekoho mi to pripomína... Ach, ja si tieto typy asi nejakým činom do života priťahujem, či čo :D

So hey, let's be friends

I'm dying to see how this one ends

Grab your passport and my hand

I can make the bad guys good for a weekend

...

Cause you know I love the players

And you love the game!

(Ja skutočne neviem, prečo počúvam pesničku tohto typu :D)

Sme vegetariáni! ...Na zábavnú minútku (-:

Tento príspevok je síce mierne od veci (vzhľadom na tie moje poslednočasové denníkové výlevy :P), ale ak máte chuť sa trošku zasmiať, určite stojí (a pre mňa na 100% :D) za prečítanie táto krátka poviedka "Sme vegetariáni!", ktorej originálnu verziu nájdete TU, ale ja som sa ju rozhodla uverejniť tiež. Aj tak je to v podstate už dávno stratená poviedka, teda skôr paródia na známu upírsku ságu, ktorá letela pred pár rokmi.
Vlastne ja som si na ňu tiež len tak náhodou kedysi po čase spomenula a znova ju vyhľadala a a odložila do záložiek, pretože...ona proste má v sebe to svoje komické čaro a vždy, keď si ju prečítam, vie ma rozosmiať :-)
Ešte raz oznamujem, nie som autor poviedky (a myslím, že vzhľadom na jazyk je to aj jasné :D), len ju tiež zverejňujem (aby celkom nezapadla prachom ;-)

Jsme vegetariáni!

V hlavních rolích:

Carlisle Cullen - taťka
Esme Cullen - mamka
Ed Cullen - temný, vnitřně rozervaný přítel hysterky
Bella Swann - hysterka
Jasper Hale- feťák s absťákem
Alice Cullen - mimoň
Emmett Cullen- násilnické hovado (podpantoflák)
Rosalie Hale - megera

Místo: Hypermoderní lesní sídlo Cullenových uprostřed neprostupných lesů (neptejte se jak tam natahali stavební materiál)

Čas: Večeře

I´m looking for...

Tento mesiac som mala v pláne hlavne tri veci.
Dá sa povedať, že ich mám všetky viac-menej úspešne za sebou.
Prvá, skúška.
Druhá, podpis k prvej časti bakalárky.
Tretia, pohovor. Na ktorý som sa prihlásila omylom (áno, dá sa to).
Hoci ešte neviem výsledky z tej tretej veci, ale aktuálne mi je to jedno. Vlastne celý čas mi to bolo akosi jedno. Aspoň som si spravila výlet do BA. A okrem cesty zo stanice na ambasádu (veľmi dôležitá trasa) tak poznám ďalší kúsok nášho hlavného mesta.
Lebo Lennie sa rada túla pešo s mapkou (najnovšie už aj s navigačným v mobile).
A večerná cesta k Eurovei, keď je všetko tak pekne vysvietené a všade plno ľudí.
Ono má aj to pre človeka isté čaro, keď si to vezme z takej tej inej stránky.

Inak, dá sa povedať, že posledné dni boli fajn. Mala som čo robiť.
Štvrtok nočná brigáda, ale v takej tej pohodovej atmosfére.
Piatok mesto a dobrá nálada so zlatými ľuďmi, s ktorými som sa v ten večer cítila naozaj...veselo. A Dixit :-)

Len včerajšia nočná cesta autobusom späť začala mať znova nejakú melanocholickú príchuť.
Výčitky, že som nedokončila všetko ešte v decembri a nejdem na štátnice v januári.
Lebo v tom prípade by som mohla požiadať o pracovné víza.
(Medziročník to všetko kazí.)
Aj keď v septembri som sa vracala domov s tým, že najbližšie leto sa tam nevrátim.
Nemôžem. Nechcem. (Alebo chcem?)
Už je to ale aj tak teraz jedno.
Asi to tak nejako má byť.
Zmeniť destináciu, všetko.
Preto ten pohovor.
Ale nie som s tým ešte celkom stotožnená.
Neviem, čo mám čakať. Vlastne, radšej nič.
Len človeku občas chýbajú aj tie maličkosti...syrová pizza zo 7/11...Veľká ľadová vanilková káva z Dunkin Donuts počas tých najhorúcejších dní...Starbucks!
Poznám ľudí, ktorí tam idú už piaty, šiesty rok za sebou. Pretože je to ich druhý, letný domov. Ťažko to vysvetliť. Človek musí také niečo okúsiť na vlastnej koži.

Ale asi je naozaj čas na zmenu...
Vlastne, iná možnosť už žiaľ teraz ani nie je.

Zajtra opäť smer brigáda. Celý deň. Fajn.
Vypustiť z hlavy všetko nepotrebné..
Istým spôsobom sa teším.

O asociálnych chvíľkach a nových začiatkoch

Znova sa mi začína driemať takto podvečer, ale musím si ten spánok nejako odpustiť, lebo nepotrebujem ďalšiu divnú noc, fakt, túto poslednú som sa len celý čas prevaľovala a zaspala až niekedy nadránom, pričom sa mi v tom čase začali snívať také kraviny, že to proste dokopy nemalo ani hlavu, ani pätu. Ešteže som si potom ten spánok mohla vynahradiť doobeda :P
Vlastne, občas som naozaj aj vďačná za toto "kľudné obdobie", pretože nuž, môžem si spať, dokedy chcem, môžem byť hore dokedy chcem (a to je proste moje) a keď na mňa príde jedna z tých mojich super truper asociálnych chvíľ, proste sa len hodím pod deku a čítam. Taký deň som mala včera a fakt mi to padlo vhod.
A dnes mi zase po tej úžasnej noci padlo vhod, že celý deň svietilo pekne slniečko a v podstate bolo aj teplo, takže už len prechádzka po vonku mi zdvihla náladu. A ešte ma aj rozosmiala upomienka z knižnice, že 10 centov :D Najlepšie, že som išla pekne všetky knihy, čo som mala požičané, vrátiť, a zrazu mi tetuška povie, že tá kniha, na ktorú mám upomienku, mi chýba. No super, za to môže ten môj úžasný bordel v stolíku.

Sen

Sníval sa mi divný sen. A neviem prečo, ale musím si ho nejako zaznamenať.

Išlo o to, že som z nejakých neznámych príčin bola odsúdená na trest smrti a nejaký chlapík v tmavom obleku mi mieril na hlavu pištoľou. To bol prvý pocit, že som mala strach, vedela som, že všetko práve končí, ale pri tom som netušila, prečo.

Potom však zrazu nastal zvrat a ten chlapík tú pištoľ zložil. A povedal mi, že mi udeľuje slobodu a že mám odísť. Napriek tomu, že to mal ako príkaz, ale z neznámych dôvodov ma prepustil.

A vtedy nastal ten druhý okamih, keď som zrazu pred sebou uvidela lesnú cestu, kadiaľ mám bežať, svietilo na mňa slnko a ja som si vtedy uvedomila, že všetko mohlo v jednom momente skončiť, ale ja mám, len vďaka milosti toho neznámeho chlapíka, druhú šancu na život a že ho chcem využiť naplno, bez strachu, a že neexistujú už žiadne obmedzenia. Bol to úplne úžasný, oslobodzujúci pocit, ktorý sa mi asi tak najviac vryl do pamäti. Spolu s tým slnkom a teplom, ktoré som cítila, vďačnosťou a cestou, ktorou som sa mala rozbehnúť.

Občas si sny nepamätám vôbec. Občas len nejaké útržky skomolenín. Ale raz za čas príde aj niečo takéto, s celým dejom (:D), a to mi proste ostane v hlave, aj so všetkými pocitmi. Lebo v snoch som občas ešte emotívnejšia, ako v realite :P.

Ale toto bol...nuž, pekný sen. Aj keď zvláštny. Zvláštno pekný.

Trošku inšpirácie od Lany

Zaujímavá to žena. Niežeby som obdivovala jej životný štýl, ale má v sebe niečo inšpirujúce.

Moments

Milujem čaj Teekanne, Magic moments :-) Má úplne jedinečnú špecifickú, pre mňa aj vianočnú príchuť (žeby preto, že ho pijem hlavne v zime?) a dnes sa mi znova po dlhom čase chladí na stolíku.

A tiež sáčkovú polievku, s názvom Jarná. Pretože má tiež veľmi špecifickú chuť a aby nestratila to svoje kúzlo, varím si ju len raz za čas na internáte. Aj dnes si ju idem akurát spraviť na večeru (len čo sa nám uvoľní kuchynka, lebo však celý internát je prázdny, ale v našej kuchynke musí byť vždy niekto, akurát vtedy, keď tam mám namierené ja :D).

Dnes som zostala úplne očarená, keď som počula hrať jedného človeka na organe. Pretože to bolo niečo úžasné a obdivujem ľudí, ktorí sa vedia až tak do toho umenia vložiť, že pri tom zabudnú na okolie a do tej melódie vložia sami seba.

Asi som videla bubeníka, moju dávno stratenú platonickú lásku. Doteraz mám v hlave ten moment, keď sme stáli pred jedným podnikom a ja som zrazu zrmzla a nevedela rozprávať, vrátila mu kabát, ktorý som mala na sebe asi 5 a pol sekundy a potom zdrhla dovnútra so slovami, že mi je zima :D
Och, krásne bezstarostné časy.
Ktoré sú v podstate bezstarostné stále, ale človek si musí vždy všetko nezmyselne komplikovať.
Lebo bez toho by to bolo asi až príliš nudné, no nie?

Vraciam sa k môjmu dávnemu, ale tak užitočnému mottu.
Nechaj to plávať, nechaj to plynúť.
Nič neočakávať, ale zároveň všetko akceptovať.

Čarovné miesto, ktoré mení :-) (Dlhý a sentimentálny článok :P)

Akurát som sa dostala do nejakej celkom fajn motivačnej fázy, kedy sa mám fakt že aj chuť (:D) učiť a vlastne som sa to aj reálne doteraz snažila praktikovať, pekne som si čítala ďalšiu kapitolku ohľadom sprievodcovskej činnosti, ale akosi mi aj tak občas odbiehajú myšlienky niekam inam. Tak, že trošku zakotvím tu, vyhádžem z hlavy potrebné "smeti" a potom sa pekne pustím ďalej do odhaľovania tajov osobnosti sprievodcu a všetkým jeho kompetenciám :P.