Questions and (no) answers

Snažím sa zachytiť krátku stabilnú chvíľku a využiť ju na písanie.
Čas po poobednej kávičke, pokoj a ticho v okolí...španielska siesta, aspoň na chvíľu vypnúť a nič neriešiť (ehm).

Čas od posledného publikovaného článku prešiel veľmi rýchlo. Krásne dni plné entuziazmu, smiechu a nových zážitkov sa striedali s tými temnejšími, plných rôznych otázok, nerozhodnosti a vnútornej nestability.
Snažím sa pracovať na tom správnom pohľade na svet, zapojiť sa viac do života okolo, ale občas predsa len prichádzajú isté pochybnosti, kedy netuším, ktorý pohľad je vlastne skutočne ten správny.

Raz sa cítim úplne uvoľnená a zmierená so všetkým, čo bolo, je a bude, užívam si prítomný okamih (a poviem vám, neexistuje nič krajšie, ako sa nechať úplne pohltiť momentom a krásou naokolo), avšak tá chvíľa je vždy akási prchavá a človek sa po čase opäť chtiac-nechtiac musí vrátiť na zem. A riešiť všetky tie základné otázky a "dôležité veci", lebo však predsa len...zodpovednosť. Detské časy už dávno pominuli... avšak ja sa napriek tomu cítim ako večné dieťa, ktoré ešte nemá presnú predstavu o svojom živote a manažment určitých vecí mu skrátka robí problém.

V odtieňoch bezfarebnej

Mala by som sa učiť na poslednú skúšku (ak nerátam ešte písanie projektov), ale samozrejme to nerobím a namiesto toho sa obkolesujem nudou, stresom a neproduktívnym obsmŕdaním sociálnych sietí.
Dnes som mohla ísť na výlet na jednu pláž. Ale nešla som (blbá, blbá).
Poctivosť nie je vlastne vôbec fajn, hlavne ak ju človek len predstiera a vôbec sa k nej nevie skutočne dopracovať.
Sedím (ležím, whatever) sama v obývačke na pohovke, s laptopom na kolenách, v pozadí na ploche otvorené prezentácie, ale aj tak ťukám tento nezmyselný blogový článok.
Znova som sa akosi nechtiac vtiahla do toho klasického, starého, stresoidného a zároveň pasívneho režimu a už mi to lezie na mozog. Neviem v tejto fáze riešiť veci, neviem normálne rozmýšľať, ani odpisovať na správy, či e-maily, všetko ma len žerie a pripadám si ako nevyrovnaný, zatrpknutý a asociálny zmrd.

Nah...potrebujem niekam vypadnúť. A je úplne jedno kam. Zamiešať sa medzi ľudí, opäť chytiť tú správnu energickú vlnu a surfovať v tom pozitívnom rytme.
A nie rozmýšľať nad všetkým tým, čo musím ešte riešiť, ale akosi neviem kam z konopí, lebo čas ide rýchlo a ja neviem, či skôr nestíham, alebo to už ani všetko nemá vôbec význam, lebo som to mala riešiť skôr, nad tým, že som opäť spravila tie isté blbé chyby len kvôli tomu starému spôsobu myslenia a že ak by som všetko brala inak, mohli by byť aj iné veci inak, nad tým, že mi prišiel do života jeden človek, ale tak, ako sa zrazu zjavil, tak aj zrazu zmizol a ja to akosi stále spracovávam a nechcem a odmietam veriť tomu, že ho už nestretnem, lebo aj vďaka nemu som začala rozmýšľať v úplne iných súvislostiach a získala akýsi iný náhľad na veci okolo. Pokúšam sa to nechať len tak odviať, nechať to proste tak, lebo nechcem narúšať niekoho pokoj len kvôli vlastnej sebeckosti, ale...občas sú chvíle, keď sa mi to ťažko pregĺga a rada by som videla akúsi, hocijakú iskru...niečoho.
A... je to na hovno, úplne na hovno. Všetko, všetučičko.

Prepáčte mi toto vyžalovávanie, ale...opäť som tak trochu stratená v odtieňoch bezfarebnej.