Keep going

Občas ma stupidita niektorých ľudí fakt zaráža. Alebo skôr rozosmieva?
Niežeby som si aj ja sama často nepripadala ako retard, tiež mám veľmi zaujímavé životné chvíľky, ale ako...nie. Nemôžem. Len sa smiať.

Konečne sa mi podarilo sadnúť si k hŕbe dotazníkov, ktoré mám za úlohu pretvoriť do digitálnej excelovskej podoby (nie, online dotazníky skrátka v tomto prípade "nemohli byť") a musím podotknúť, že je to nečakane relaxačná činnosť. Dokonca si dovolím tvrdiť, že aj náladu-zvyšujúca, lebo celkom úsmevne padne prečítať si, že študent sa cítil po prezentácii (pozn.: Erasmus študenti prezentovali svoje krajiny pre domácich) "osvietene", prípadne iný extrém, keď bol niekto až príliš úprimný a opísal to ako zbytočnosť. Moje srdce však plesá hlavne pri tých špecialistoch, ktorí spomenuli za najzaujímavejšie tie krajiny, ktoré tu nikdy ani neboli a pri tom je tom istom dotazníku ich zoznam (teda minimálne tých, ktoré mal navštíviť v rámci jeho skupiny). Keby to bolo aspoň anonymné, tak ma to až tak nezaráža, ale hold oni to majú asi hlboko...niekde :).

Čas pomaličky uteká a ja sa akosi postupne čoraz viac utvrdzujem v tom, že nechcem robiť v živote to, čo aktuálne robím, ale napriek tomu som za tie skúsenosti aj tak vďačná, lebo však všetko niekam človeka posúva.
To isté platí aj pre miesto. Snažím sa mu dávať istú šancu a tešiť sa z vecí naokolo, dávať šancu ľuďom... ale zakaždým ma to akosi len hodí späť. Akosi však isté veci už ani neberiem až tak zúfalo, ako by som ich brala pár rokov dozadu, ale namiesto toho to hádžem mierne za hlavu a snažím sa nachádzať rešpekt predovšetkým sama v sebe. Keď sa niečo v živote dookola opakuje, zrejme to musí mať nejaký dôvod...

Po dlhom čase počúvam Green Day a pijem môj obľúbený Twinings Lady Gray. 
Milujem ten čaj, len keby nebola jeho cena až tak vtipne extrémna.

PS: Celkom milo ma prekvapuje, ako sa vyvíja naša domáca situácia. Len keby to nemuselo začať tak, ako to začalo...

#voľné Myšlienkovo

Môže človek prokrastinovať pri písaní blogového príspevku?

Hm, zjavne áno.

Možno je to tým, že mám v hlave niekoľko vecí, o ktorých by som chcela písať, ale problém je ich rozvinúť do dlhšieho a hlavne zmysluplnejšieho článku. Po dlhšej neaktivite sa akosi vytráca ten správny rytmus a myšlienky behajú kade-tade, do všetkých možných smerov, ako keď sa rozvetvuje prúd rieky. 

Pomaly si usrkujem z -aktuálne- vraj ekvádorskej kávy, smejem sa na počasí, ktoré sa z hodiny na hodinu mení asi tak, že najskôr padajú veľké snehové vločky, ktoré však na zemi ihneď miznú a o tú hodinu na to začína svietiť slnko a vy si kladiete otázku, či sa vám o tom snehu pred malou chvíľu náhodou len nesnívalo.

Včera som sa viac-menej spontánne rozhodla zúčastniť sa obhliadky pivovaru. Bolo to fajn. Mali sme hneď dve ochutnávky pív a keďže to druhé malo v sebe 9 % alkoholu, ľahšie padlo zoznamovanie s ľuďmi naokolo a cestou späť stopnutie auta namiesto čakania na autobus, lebo aj napriek tým pivám už každému odmŕzali rôzne časti tela.

Tie pravé belgické pivá mi budú asi chýbať. Ich chuť je totiž úplne o niečom inom a človek ich hlavne nepije ani tak pre to "idem na pivo" ako u nás, ale skôr by som tu prirovnala ku degustácii rôznorodých chutí, od sladkej v podobe čerešní, či ruží, cez tú typickú horkú, ako ju pozná väčšina národa, až po dokonalo trpkú pre špeciálne momenty. Viac ako 1800 druhov znamená, že vždy, ale naozaj vždy sa nájde ešte čosi nové a každý si príde na svoje :).

***

Dnes som tak rozmýšľala, ako by mal asi vyzerať môj, povedzme "dokonalý deň dokonalej budúcnosti" a pri tom mi zrazu naskočila otázka - čo potom? Čo ak aj človek dosiahne to, o čom sníva, ak sa dostane presne tam, kde sa chce dostať? Bude sa zrazu cítiť spokojne v zmysle, že už nič viac k šťastiu nepotrebuje? 

Osobne sa toho okamihu bojím. Lebo mám pocit, že keď človek dostane to, čo naozaj chce, stratí naopak tú nádej v niečo veriť. A to, o čo sa kedysi usiloval, začne brať ako samozrejmosť a po čase úplne zabudne na to, že kedysi dávno to bola práve tá túžba docieliť to, čo už teraz má, ktorá ho posúvala ďalej.

Aký je potom zmysel plnenia si snov?