#zúfalstvo z nekonečného čakania

Asi poznáte ten pocit, keď dočítate knihu, dobrú knihu a zrazu príde TEN moment...tichý moment....moment vákua....
Chcem viaaaaac!

Včera v noci som oficiálne dočítala tretiu časť série Shades of London, podotýkam, že v angličtine, lebo preklad žiaľ (ešte?) nie je, ale skrátka som si ju musela vyhľadať a stiahnuť hoci aj v kostrbatom pdf-ku. Pretože...pretože! Druhú časť som schrupla za dva dni a jej koniec bol taký, že mi nedalo čakať a no...musela som :D
Dobrá správa je, že sa mi to prečítať oplatilo, lebo na konci som sa vznášala, tak som bola rada, ako sa to všetko vyvinulo (na rozdiel od dvojky :P).
Zlá správa je, že hoci má byť aj štvrtá časť, tú žiaľ spisovateľka ešte ani nezačala písať 😭.
A ja...potrebujem jednu postavu, lebo som sa do nej zamilovala 💗

Nuž. Som zase tam, kde som bola.
Paolini sľubuje, že napíše voľné pokračovanie k Odkazu dračích jazdcov (poslednú knihu som dočítala na začiatku mesiaca), Maureen zase Tiene Londýna...nuž a neostáva nič, len čakať.

Alebo začať opäť s niečím novým.
Len s čím? Čím???

pinterest.com

Maureen Johnson: Meno hviezdy

Človeku sa tak fajn číta, keď by mal mať na práci niečo iné (-:

Z originálu: The Name of the Star (Shades of London #1)

Úprimne, túto knižku v paperbackovej väzbe som si kedysi dávnejšie objednala v akcii za jedno či dve eurá. A potom mi stála na poličke...až doteraz. Najskôr som síce chcela siahnuť po inej, ale občas máte taký ten pocit, že - ha, na teba mám proste chuť xD. A tak som sa začítala a musím povedať, že na prvé posedenie poležanie som sa dostala až niekde za polovicu a keby nebolo po 2. ráno, pokračovala by som pokojne ďalej.

Čo ma na nej zaujalo? V podstate, začiatok je taký nejaký klasický - stredoškoláčka Rory sa presťahuje s rodičmi z Ameriky do Anglicka a nastúpi do novej školy, blabla...nový systém, noví spolužiaci. Nebolo by na tom nič divné, keby že neprišla akurát v čase, kedy sa niekto rozhodol zahrať na starého sériového vraha - Jacka Rozparovača a uskutočňovať rovnaké "diela" v rovnakom čase, len samozrejme v aktuálnom storočí.

Trochu mi občas vadila naivita hlavnej hrdinky, ktorá napríklad napriek tomu, že vedela, že má dôjsť k ďalšej vražde, aj tak ušla z budovy, len aby sa stretla s frajerom na druhej (ale vlastne, keď tak rozmýšľam, občas stváram tiež hlúposti v nie práve najvhodnejšom čase...dobre, možno nie počas doby vyčíňajúceho vraha, ale chápeme sa :D) a mnoho iných menších vecí, ale v konečnom dôsledku ma aj tak dej do seba vtiahol a ja som sa knižkou hravo prelúskla až na koniec :-)

"...Raz sa ťa niekto opýta, kde si bola, keď sa to dialo. Zapíše sa to do dejín, a ja si chcem pamätať, že som bol na nejakom skvelom mieste - napríklad na streche."

Svetlo v chaose (alebo že vidiečanka na prázdninách vo svete ;-) / Part 1

V podstate, ani som si nie istá, čo chcem presne napísať, akurát viem, že sa teším z toho, že mám opäť novú kávičku do kavovarníčky a v rádiu mi hrajú Lady Gagu a jej Million Reasons (a že v tejto polohe sa mi jej hlas naozaj páči :).

Okej, pripravení?
Tento článok bude dlhší a nuž, je na vás, či sa ho rozhodnete prečítať, ale chcela by som sa s vami podeliť o to, ako sa môže priemerný človek, ako ja, dostať vďaka súhre náhod k zahraničným príležitostiam a následne rôzne priaznivé, ale aj nepriaznivé účinky, ktoré z toho plynú.

Snáď sa pobavíte.
🙈🙉🙊

Občas máva človek určité ciele, ktoré si presne definuje a ide si krok po kroku pekne za nimi.
Nuž, to nie je môj prípad (hoci by som ako veľmi chcela). Pretože Lennie je (alebo bol?) ten typ, ktorý si vždy leží v svojom pohodlíčku a pasivite a skôr len sníva s otvorenými očami, ale reálne pre to nič nerobí. Nuž, a hoci sa k príležitostiam dostane viac-menej, ako sa hovorí, ako slepé kura k zrnu, vždy je to zrno akosi extra preosiate a predpripravené na to, aby tie oči pomáhalo pomaličky otvárať.

Vybočenie zo zabehnutého

Som síce unavená, štípu ma oči a takmer už ani nevidím na obrazovku, ale aj tak to musím napísať: Tento víkend bol skrátka mega!

A pritom sa toho ani vlastne toľko neudialo. Práve naopak - tentokrát mi na tento pohodičkový stav stačili len tri veci: priatelia, smiech a dobrá nálada.
Dobre,...a niečo k tomu navyše, haha :-)

Spontánne nápady, ako napríklad piatkový koncertík s netradičnou muzikou, pri ktorom sa nám ešte aj ušli pohodlné kreslá hneď pri radiátore :P

Sobotný bowling s našou super-truper partiou ešte zo strednej (len škoda, že niektorí ľudkovia chýbali), neskôr pizzerka a zrazu ďalší spontánny nápad - však poďme si niekam zatancovať! Tak nakoniec po dlhočíznom čase, ako za starých čias, sme si to namierili do jedného menšieho klubu, kde nám ešte aj fajne hrali (oldies a aj iná všehochuť :-) a všetci, ako na jednej vlnovej dĺžke, sme sa pri tom odreagovali a skrátka si len vychutnávali tie chvíle.
Toto som už potrebovala ako soľ! Skutočne, viac mi už k šťastiu nebolo treba ;-)

A dnes, stále pekné počasie, čiže som poobedie využila aj na krátku prechádzku zasneženou krajinkou.

Looking for a purpose...

Úprimne, akosi neviem, čo mám v poslednom čase písať.
Negatívne a sťažujúce sa články sú proste proti môjmu blogovému gustu.
Ale zase na druhej strane, človek skrátka nie je schopný byť neustále pozitívne naladený. A tak, aj keď tu hodím čosi neutrálne, či neutrálno-pozitívne, o krátku chvíľu mám zase chuť písať o mojich iných stránkach...
Vlastne, keby som mala pridávať články vždy len na tú istú nôtu, asi by ma šviclo... :D

Každopádne, aktuálne sa opäť nachádzam v akejsi apatii. A tak si dookola púšťam One Republic - Let´s Hurt Tonight, lebo tá pieseň má akúsi schopnosť vo mne prebudiť aspoň čiastočné pocity...niečoho.

Dnes (teda, vlastne už včera) som zistila, že som spravila poslednú skúšku tohto semestra.
Netuším ako, ale to je vlastne jedno. Som za to veľmi vďačná, ale mám pocit, že v tomto ohľade za to mohla veľká dávka šťastia. Kiežby ešte pokračovalo ďalej, aj pri písaní mojej diplomky...

***

Chýba mi akýsi zmysel. Opäť stojím na jednej priamke, z ktorej nie som schopná vybočiť.
Na jednej strane sú veci fajn, na strane druhej...vzduchoprázdno. Vákuum.

***

Chvíľu som si myslela, že...niečo. Neviem. Ťažko to opísať. Neviem, v čo mám dúfať, vlastne v rámci mojej obvyklej filozofie radšej v nič. Tento odsek si teda nevšímajte (aj keď ho tu z neznámych príčin nechávam).

***

Snažím sa zbierať črepinky spomienok a poskladať z nich nejakú emóciu. Aj keď pri spomienkach by sa veľa času tráviť nemalo. Ale občas mi chýbajú tie chvíle, keď som v niečo dúfala, za niečo bojovala...ak sa to tak dá nazvať.
Možno len opäť potrebujem zmeniť vzduch.
Alebo minimálne nadobudnúť pocit, že robím niečo zmysluplné.

Silent scream

Náhodný zhluk slov po pár kvapkách červeného vína.
Nehľadajte v tom žiadnu umeleckú hodnotu.

***

Lost somewhere between the lines
Whispering to silence
Looking for a sign that shines
Hush my inner sirens

The emptiness is screaming out
Alone in this mess
Trying to capture the sound
Returning from darkness

Don´t know where to go
Don´t know where to look
Just let the deamons hide
Inside your story book.

Trojbodová mesačná výzva (heh heh wanna-be ;-)

Hoci si uvedomujem, ako to doteraz bývalo s mojou poctivosťou ohľadom rôznych výziev a projektov, ale napriek tomu som sa rozhodla, že by som odteraz každý mesiac (🙉) rada splnila minimálne tieto veci:

✫ prečítať jednu knihu
✫ pozrieť si jednu animovanú rozprávku (Disney :)
✫ pozrieť si jeden muzikál

Ohľadom čítania kníh, minulý rok som až priveľmi stagnovala a nebudem to zhadzovať na nedostatok času, pretože, pokiaľ človek záujem o čítanie má, ten čas si proste nájde :-). Ja som na to bola skrátka až priveľmi lenivá a skôr som sa zaujímala o iné veci. Avšak, opäť sa chcem k tomu vrátiť, nielen kvôli rozvíjaniu slovnej zásoby a nápadov na vlastné poviedky, ale aj preto, že mi ten knižný svet už celkovo chýba.

Disney rozprávky z toho dôvodu, že človek by podľa mňa nemal zabúdať ani na to detstvo a aspoň prostredníctvom tohto sa k tomu na malú chvíľku vrátiť (o mojich disneyovských "medzerách" radšej pomlčím 🙊).

Nuž a muzikál, keď už nie naživo, tak aspoň takto. Treba sa vzdelávať ;-)

***

#moments

Milujem tú časť dňa, tesne po tom, čo sa slnko schová za obzor.
Milujem ju v každom ročnom období.
Vždy sa totiž svet zaobalí do toľkých krásnych farieb!

Aktuálne sa rozvaľujem na posteli, s notebookom v náručí a kávou na dosah ruky a odmietam zapnúť svetlo dovtedy, kým sa vonku neskryje aj tá posledná modrá nad horami.
Cez leto to v tomto čase doslova hýri pestrosťou, ale aj zima má svoje čaro :-)
Toľko modrej človek totiž až tak často vonku nevidí. Azúrová, kobaltová, indigová...človek aby použil google, aby pomenoval všetky jej odtiene, vlastne ani ten to úplne nedokáže (-:
A ja si vychutnávam tú krátku chvíľu a nemyslím vôbec na nič okrem toho, ako rada by som sa v tej modrej občas stratila...

A zrazu zisťujem, že sa farby dávno zmenili a obloha zachytáva už len odlesky oranžových svetiel z lámp.

Idealistic reality

Niekedy v prvej polovici decembra som išla v noci po meste na byt. Bola som v akejsi veselej nálade a počas cesty som sa na chvíľu zastavila a pozrela na nebo. Vždy ma fascinovala nočná obloha a hviezdy. Pri tom pohľade sa cítim taká malá, ale zároveň pokojná. Tentokrát som však cítila ešte niečo - príchod akejsi zmeny.
Vtedy som to brala tak nejako pozitívne, vlastne stále keď si na to spomeniem, cítim sa dobre.
Avšak, na druhej strane, čoraz častejšie sa aj bojím. Ale niečoho iného. Niečoho, čo vychádza tak nejako logicky z toho, čo sa v poslednom čase začalo celkovo odohrávať. Zmeny vo svete.
Nechápem, prečo niektorí ľudia robia to, čo robia. Prečo majú takú potrebu. Proste tomu nerozumiem.
Mám rada, vlastne milujem cestovanie. Ale na druhej strane som rada, že bývam tam, kde bývam, lebo predsa len tá naša krajinka sa (dúfam) dá pokladať za jednu z tých pokojnejších, jednu mimo tých, kde to môže zúriť.

Nechápem nenávisť.
Nerozumiem ubližovaniu.
A už vôbec nie zabíjaniu. Pre nič. Skutočne pre nič.
Nerozumiem a ani nechcem rozumieť.

Možno si žijem v akomsi ideálnom svete, kde toto všetko odmietam. Ale je mi v ňom fajn.
A s radosťou v ňom vítam všetkých rovnako zmýšľajúcich.
Hipisákov, knihomoľov, cestovateľov.
Umelcov.
Ľudí, ktorí majú radi prírodu.
Ľudí s otvorenou mysľou a srdcom.
Šíriteľov radosti a nadšenia.
Takých, ktorí stále veria v dobro.

Summa Summarum 2016 (Part 2)

VII
Pocit mesiaca: nové rýchle zmeny a viera, že všetko bude fajn
Najsvetlejší bod mesiaca: nasťahovanie sa k novým chalanským a mačacím spolubývajúcim :-)
Článok mesiaca: "Life moves really fast. And if you don´t stop and look around once in a while, you just might miss it."
Pieseň mesiaca: Morat - Cómo Te Atraves
Myšlienka: 

Summa Summarum 2016 (Part 1)

Len tak, lebo ma to baví ;) a sú chvíle a momenty, ktoré si zaslúžia takéto pripomenutie.
Rok 2015 si zaslúžil zhrnutie v jednom slovku - Zmena.
Nuž a pre 2016-ku mám krásny názov - Nádej. 

I
Pocit mesiaca: viera v lepší zajtrajšok
Najsvetlejší bod mesiaca: priaznivé výsledky v rôznych ohľadoch
Článok mesiaca: #nepodstatné krátke nálady
Pieseň mesiaca: Edguy - Save me
Citát mesiaca: 

II
Pocit: príjemná zmätenosť z nového; nadšenie
Najsvetlejší bod: Vystúpenie z lietadla na Mallorce; vítaný klimatický šok
Článok mesiaca: Don´t know, where I´m going, but maybe... it´s a good way after all
Pieseň: nejaké indie-folky
Myšlienka:

...Our lives tend to pile up inside of us. Every bad decision, every toxic relationship, every mistake and every “what could have been” just builds and builds in our minds.
...Knowing the world is your oyster, you will suddenly realize you’ve accomplished something many people run away from because they’re too afraid of the unknown.
But, you have conquered it. You are free.

(elitedaily.com: The Blind Move: 5 Reasons To Move To A Place You’ve Never Before Visited)