#hm?

Nechcela som tam ísť.
V pláne som mala úplne odlišné miesto, iný podnik, avšak z nejakej neznámej príčiny bol akurát v ten deň nečakane zavretý. A tak sme sa rozhodli pre miesto oproti. Bez očakávaní. Len tak.
Privítali nás oranžové svietniky a vôňa korenia.
Staré knihy povaľujúce sa na poličkách a cestovateľské fotografie na stenách.
Elektronický klavír a gitara opretá v kúte.
Kocúr prechádzajúci sa ležérne pomedzi stoly, ktorý upriami pozornosť len na tých, ktorí mu majú čo ponúknuť.

Prvý, druhý, tretí, štvrtý krát...

Cítim sa ako zombie. Včera sme to akosi...prehnali...a kecali s barmanom do tretej rána. Keď som pozrela na hodinky, bola som v šoku. Na tom mieste skrátka čas vôbec neexistuje.

Som akosi divne nervózna, keď tam máme ísť, ale keď tam prídeme, neviem odtiaľ odísť.

Je to jedno z mála miest (ak nie jediné), kde sa cítim fajn a môžem byť sama sebou, čítať, písať, hrať hry s ostatnými pri ochutnávke nových pív, alebo len tak sedieť a rozmýšľať a nik to nerieši...lebo, viac-menej všetci tam zrejme spadli z rovnakej planéty.

Bojím sa, že to miesto mám fakt rada.
Je to dobré? Je to zlé? Búra to všetky moje plány-neplány.
Tie dilemy mi občas kradnú spánok.
Možno len skrátka...stop to worry and smile?