Človek to až nestačí spracovávať. A hoci sa väčšina tých vecí jedinca ako takého ani netýka, teda aspoň nie úplne priamo, predsa len tú zmenu istým spôsobom cíti (alebo som len ja divná?).
Včera som bola na jednom menšom výstupe v tých našich kopcoch, čo je fajn na prevetranie hlavy, ale ešte aj tam akoby už nebol ten pravý pokoj, myslím, čo sa týka ľudí. Každý hľadá nejaké kľudné miesto, ale nakoniec to dopadne tak, že aj z tých pekných miest sa nakoniec stáva akési preľudnené mravenisko, na ktorom poniektorí tiež nevedia úplne vypnúť a prenášajú svoj stres aj tam.
A potom už len človek počúva ďalej, ako ani zvieratá na horách už nie sú pokojné, ako sa medvede kedysi ľudí báli a radšej pred nimi utekali a teraz sa naopak sami približujú a sú agresívnejšie. A že sa má radšej každý horám vyhýbať po určitom poobednom čase, keď začne zapadať slnko...
Aj ja sama mávam akosi väčší problém sa zosynchronizovať so svetom na sú správnu vlnu. Aj keď sa stále snažím hľadať spôsoby... Kedysi som mala problém s hľadaním vyrovnanosti v sebe, ale naokolo to bolo akési pokojnejšie, teraz sa to akosi prevrátilo naopak (nuž...o tej vnútornej rovnováhe tu budú asi stále dilemy :D).
Žeby nám všetkým len chýbalo viac lásky a pokoja?
Vnímate tie zmeny aj vy?
