Všetkomyšlienková všehochuť bez hlbšieho zmyslu

Tak rada by som tu opäť napísala, pridala niečo zmysluplné, čo by prinavrátilo trochu energie do tohto prachom zapadnutého, blogového sveta, ale...nuž, v poslednej dobe je to už viac nemožné, ako možné, aspoň mám taký dojem.
Neviem, či je to aktuálne znásobené aj tou "karanténno-stereotypnou" situáciou, ale akosi mi už aj celková kreativita akosi skáče, alebo skôr odskakuje...kade ľahšie 🐇😌.

A ak sa znenazdajky náhodou objaví kvázi "produktívnejší" deň (nie však až úplne produktívny, nefandím si zase až v takej miere, ehm), kedy cítim, že sa kdesi zo mňa túži vydrať napovrch tá plápolajúca energia, ktorá chce už fakt vážne čosi kreatívne vytvoriť, buď nakoniec aj tak ostane zahrabaná tam, kde je, kým sa neukľudní, alebo v lepšom prípade otvorím tento blogový dokument a vznikne čosi ako toto.
Úprimne, ani neviem, čo to je.
To tak väčšinou býva, keď človek síce chce niečo písať, ale nemá v hlave usporiadané myšlienky do žiadneho konkrétneho smeru.
Asi tak, ako moje posledné dni/týždne/mesiace.
Introvertne založený človek (aspoň vo väčšej miere) síce najskôr pokladá ako výhodu, keď prídu dni, ako tieto, že bude mať čas na sebareflexiu, usporiadanie myšlienok atď... ale akosi všetkého veľa škodí a čo je veľa, to je občas už fakt moc (áno viem, že táto veta je obrovsky kreatívna...) a po istom čase sa to prehupne do presne opačného smeru/stavu.
A všetko to začne práve v čase, keď si vlastne začne uvedomovať, že možno nakoniec až taký introvert ani nemusí byť a začne nachádzať svoju druhú stránku, práve v rámci sociálneho kontaktu s rôznymi ľuďmi, prostredníctvom nových aktivít a prekonávania tej svojej komfortnej zóny, ako sa to dnes moderne povie.
Áno, myslím, že pre mňa práve február bol tým oným mesiacom, kedy som začala tak trochu upusťovať od toho, čo som si o sebe dovtedy myslela, a naopak začala nachádzať v sebe istý druh extrovertnosti, o ktorej som dovtedy veľmi netušila, že vôbec existuje. A že pokiaľ ide o ten správny druh aktivít, ani mi to nie je vlastne tak neprirodzené, ako by som si predtým myslela, práve naopak.

A potom zrazu príde jeden deň a bum. Stop rozvoju a rozpoznávaniu tejto novej stránky. Späť do toho "overthinking everything everytime" sveta. Hm. Krásna irónia. Aj keď viem, že takto sa zrejme cíti aktuálne väčšina celej populácie...nebudem to teda ďalej rozmazávať. K tomuto som vlastne ani skĺznuť nechcela.

Každopádne, že wow, niečo som predsa len napísala :D A to som fakt že nečakala. Mala by som to asi praktikovať častejšie. Nech z tej hlavy aspoň občas "vyhodím" to, čo tam už dlho stojí, a naopak dám priestor niečomu novému. Ehm, aj keď aktuálne neviem, čomu xD.

A áno, viem, že tento článok nedáva vôbec zmysel (-: snáď inokedy).

Hugging trees and parkour training

Nie, to nedám...nie, to nedám...

Objímajúc drevený kolík s dokopy 3 úchytkami, visiac na lanovej dráhe medzi stromami vo výške cca 7 metrov, mi teda nebolo všetko jedno.
....že som sa ja dala ešte na tú červenú trasu...

Ale keďže ju dali všetci, rozhodla som sa, že nebudem výnimka.
A...dala som ju!

Modrá a zelená boli vcelku ok.
Najobávanejšia je však aj tak čierna. Tú na prvý krát dajú fakt len vybraní jedinci so silou v končatinách. Hm, možno raz...

Aktuálne mi stačí spomienka na to moje nekonečné objímanie daných drevených kolíkov, s nemožnosťou sa pohnúť ďalej a myšlienkami v štýle: Ostanem tam visieť dovtedy, až kým ma niekto nepríde dať dole?
Našťastie ešte existujú povzbudzujúci ľudia, ktorí to už prekonali a dajú vám isté typy na ďalšie kroky.

A zipová dráha ponad jazero, v pekný slnečný deň ako bonus (tam som išla dokonca prvá :-)
Lebo lietať je vlastne fajn aktivita :-)

***

Pomaly začínam asi konečne vnímať o čosi viac atmosféru miesta.
Uvidíme, čo bude ďalej...
Aktuálne mi stačí dnešná svalovka, ktoru vidím zajtra na ešte väčší boj.
Dám to jedného dňa fakt aj na rescuera?

O spomalení a akceptovaní (nielen) vlastnej cesty

Ach, ten pocit, keď si človek po dlhšej dobe niečo fajn navarí, niečo, na čo má ale ozajstnú chuť a potom si doslova vychutnáva každý jeden kúsok!
Občas zabúdam na podobné momenty a namiesto toho, aby som sa sústredila na to, čo je v konkrétnej sekunde predo mnou, rozmýšľam nad iným a robím sto ďalších odlišných vecí.
Prečo to vlastne človek robí? Prečo má potrebu takto "multitaskovať" ešte aj počas tých pár minút, čo napríklad večeria? Akoby mu niečo dôležité počas toho krátkeho času ušlo... Minimálne mne sa to deje často a preto sa snažím tieto veci už trošku naprávať, pokiaľ sa dá.

Návrat k jednoduchosti.
Minimalizmu.
Na chvíľu sa zastaviť.

Keď mesto ožíva a ukáže vlastné farby a svojskú atmosféru

Som tak príjemne unavená, ale aj napriek tomu by som ešte vyšla na chvíľu do ulíc a dýchala tú jedinečnú atmosféru posledných dní, ktorá bola priam hmatateľná.
Mesto konečne po dlhej dobe opäť ožilo a ukázalo samo seba v tom krásnom, artistickom duchu.
Sviatky "Sinksen", ako ich tu nazývajú, znamenajú každoročne predĺžený dovolenkový víkend, ulice plné malých marketov a domácich second-handov, ťahajúcich sa skutočne do všetkých možných smerov, voľne otvorené galérie a iné umelecké miesta, živá hudba do skorých ranných hodín, domáce i orientálne jedlá... ani neviem, čím ešte pokračovať, je toho totiž toľko!

Obrázky možno nakoniec povedia viac, ako číry text :-)

Trhové (: Nájsť ste tu mohli skutočne všetko!

Momenty posledných dní #2

Prešiel týždeň a ja sa opäť ozývam s pár peknými momentkami.
Neviem, ako je teraz doma, ale tu sa opäť vrátilo to sychravé a dosť veterné počasie, takže na najbližšie dni to veľmi nevidím ani na bicyklové výlety, ani vychádzky do lesa :P, takže sa asi najskôr uchýlim k čítacím a písacím činnostiam.

Ale nuž, väčšina týždňa bola ešte pekná, takže nech sa páči!

1. Bicyklové výletíky som si spravila tento týždeň dva, jeden počas príjemného večera, keď sa akurát začalo pomaličky stmievať a poviem vám, tá krajinka naokolo naozaj stála za to.

2. Druhý výlet bol k jazeru, ku ktorému som sa chcela dostať už dlhšiu dobu, len akosi vždy, keď som sa tam vybrala, nikdy som sa tam nedostala :D Lebo...lebo však načo GPS, Lennie si radšej vyberá spontánne uličky, ktoré sa jej najviac páčia, čiže nakoniec skončí úplne inde, ako pôvodne mieni :D
Voda ešte veľmi na plávanie nebola, i keď istí športuchtiví otužilci sa už odvážili o preteky v plávaní, ale ja som sa len na chvíľu vyvalila do trávy a vychutnávala si slnečné lúče.

Momenty posledných dní #1

Ach, spontánne som si kúpila mandľovo-vanilkové mlieko a ono je také úžasné, že som si ho hneď spravila k mojou obľúbenou kostarickou kávou (áno, tentokrát je to fakt v pomere, že je tam viac toho mlieka :-))) a proste...rozplývam sa.

Aby som nepôsobila len ako jedna kôpka nešťastia, ako to z mojich posledných článkov asi viac-menej cítiť, rozhodla som sa, že pridám nejaké pekné momenty posledných dní, lebo...tie tam sú :). Tie sa nájdu vždy. Problémom je len moja lenivosť a sústredenie sa v tom čase na realitu namiesto blogu.

1. Prvý bod je určite minulo-týždňová prezentácia pre študentov-prvákov o Erazme. Dobrovoľne-nasilu som mala ešte s jednou babou ísť na chvíľu porozprávať o skúsenostiach z Erazmu, čo ma síce najskôr veľmi nepotešilo a už vôbec nie, keď som zrazu ráno prišla do tej auly a pozrela na tých 100 ľudí sledujúcich každý môj pohyb....
Úprimne, nepovedala som toho až tak veľa, ako by som mohla, o mojej triaške (ktorá držala ešte do večera) ani nehovoriac, ale! Nejakým zázračným činom (alebo mojou až prehnanou úprimnosťou?) sa mi tých ľudí podarilo počas toho krátkeho času až 3x rozosmiať a skrátka práve tie momenty ma akosi nebudili k tomu, že až tak stratený prípad možno predsa len nebudem a išla by som do toho znova, aj keď už samozrejme s lepšou prípravou, ktorá bola tentokrát dosť biedna :D

2. Tie momenty, keď KONEČNE prestane pršať a obloha sa zrazu vyjasní a aj počas práce začne do kancelárie svietiť slnko a skrátka všetci máme zrazu lepšiu náladu a vo vzduchu cítiť taký ten relax a uvoľnenie. Na nezaplatenie!

3. Predvčerom som dostala strašnú chuť na kávu v dosť neskorej nočnej hodine a za následok to malo taký príliv energie, že som sa o polnoci vybrala na bicykli navštíviť jednu babu do centra (zhodou náhod ešte bola tiež hore a prala si veci, však prečo nie o polnoci? :D) a následne ďalšie bike-ovanie po nočných vysvietených uličkách a užívanie si toho pokoja a ticha naokolo...no jednoducho veľmi blažený a vyrovnaný moment :-))

O očakávaniach a chladnom severe

Prebrala som sa po krátkom, asi 20-minútovom šlofíku s tým, že mi v hlave skrsla ďalšia myšlienka na článok. V poslednej dobe sa mi akosi vracia chuť písať, a je vlastne jedno, či to niekomu dáva zmysel, či nie, ale pre mňa to predstavuje pomalé preberanie sa z dlhého zimného spánku.
Nebudem to zakrývať, už som sa pohrávala s myšlienkou trhnúť blogovým svetom, prípadne sa vrátiť až v jeden zázračný krásny deň, keď budem mať svoj život dokonalo usporiadaný. Keďže sa k tomu dňu ale akosi okolnosti zatiaľ nepribližujú, bola by to skrátka až pridlhá pauza, ktorá...by skrátka asi ostala už pauzou trvalou. Nakoniec, nie som dokonalý človek a tak sa ani nebudem snažiť tváriť dokonalo a zamlčovať tie nedokonalosti. Svet je už tej naoko-virtuálnej-dokonalosti aj bez toho dosť presýtený.

O čom som však chcela pôvodne písať...áno, očakávania.
Neviem ako vy, možno ste tá šťastnejšia hŕstka ľudí, ale pre mňa osobne sa očakávania málo kedy stretnú naozaj s realitou. Ak tomu dám 20 %, aj to je vlastne už priveľa. A sama vlastne neviem, či som si to začala uvedomovať až teraz, alebo som skrátka predtým žila bez očakávaní, alebo sa niečo s týmto svetom začína diať.
Človek sa nemôže spoliehať na dohodnuté schôdzky, lebo zakaždým do toho tomu druhému niečo "príde", prípadne sa skrátka niečo stane, čo to prekazí. Každý je akosi zaneprázdnený svojim svetom natoľko, že často krát aj na obyčajnú správu odpovedá po týždni, prípadne ju odignoruje úplne, lebo však, na čo odpisovať? Čo ten človek vlastne odo mňa chce?
Už som sa ale odnaučila riešiť veci písomne, táto forma komunikácie akosi stráca na svojom význame, ale i tak...načo to potom existuje? Na posielanie emodži, či obrázkov, ktoré v sebe vlastne nenesú žiaden odkaz? Teda, vlastne možno tam nejaký ten odkaz predsa len je - pošlem ti usmiateho smajla, ale inak mi daj už pokoj. Slušne povedané.

Neviem, či len aktuálne žijem na zlom mieste, alebo stretávam nesprávnych ľudí...možno je tým. Iný kraj, iný mrav, iná mentalita... Nemecko, Belgicko, Fínsko... síce vysoká inteligencia, ale inak podvedomý chlad. Na jednej strane možno kvalitne aj zábavne strávený čas, ale...iba ak oni sami o to stoja. Lebo keď navrhnete niečo vy, je to vlastne zásah do ich osobnej zóny, do ich plánov.

Rada spoznávam nových ľudí, nové kultúry, ale občas mi predsa len chýba to niečo naše. Také...ľudskejšie? Hrejivejšie? Možno len obyčajná spätá väzba, v štýle, prepáč, teraz nemôžem, s tým, že to ten človek naozaj myslí úprimne a nehrá len nejaké hry dominancie.
Už som sa akosi odnaučila brať tieto veci osobne, lebo oni sú skrátka takí a keď im dáte čas, ozvú sa sami, ale...niekedy je ťažké oslobodiť sa od toho pocitu...očakávania.

A tak. Pôvodne som chcela písať o trošku iných veciach, ale nakoniec som nechala prúdiť myšlienky tak, ako prišli. Nabudúce to bude snáď niečo viac optimistickejšie ;-)

Konečne tu dorazili opäť o niečo teplejšie dni a zhodou náhod mám na zajtra plán, takže držte palce, nech ho ani jedna strana nezruší, haha :-) (lebo aj mne už akosi začína z tohto miesta preskakovať a občas sama začínam veci "rušiť")...a...prajem pekný večer.
Alebo deň.
Kedykoľvek si to čítate, ak ste sa dopracovali cez to moje sťažovanie sa až sem (snáď mi to odpustíte, ale musela som! Slovač sa nezaprie O:-).

**
Update: A plán bol zrušený. :D A ja sa fakt už len schuti smejem. Ale že úplne reálne! :D

Potulky na belgickom bicykli #1

Tento týždeň sa ukázali naozaj krásne dni (škoda, že ten ďalší sa to má pokaziť...), a tak som sa ich rozhodla využiť a zahájila začiatok bicyklovej sezóny!
Podobne, ako u Holanďanov, hoci nie až tak extrémne (Holanďania sú skrátka iná káva, však uvidíte na videu neskôr :D), aj u Belgičanov je bicykel jedným z najhlavnejších prepravných prostriedkov, či už do práce, školy, kamkoľvek...za každého počasia. Doslova.

Spomínané videjko. Asi takto sa cítite, keď vystúpite v Amsterdame :-)

Bicykel som si ja osobne požičala až na začiatku februára, dovtedy som skôr využívala autobus alebo pešobus, ale keďže som vedela, že tu budem počas jari, a navyše, mesačný rent je tu naozaj za veľmi smiešnu sumu, tak som už v podstate neváhala.

Ako využiť produktívne čas?

Opäť na mňa doľahol ten pocit, že len neproduktívne márnim čas, ktorý by mohol byť využitý celkom ináč. Problém však je, že mi nenapadá skrátka ani jediná normálna vec, ktorú by som mohla realizovať.

Vonku sú konečne krásne slnečné dni a ja aktuálne len sedím na posteli za pc, pijem kávu a...čakám na 18:30, keďže vtedy ma čaká menší event, ktorého sa chcem zúčastniť.

Normálne by som o tomto čase ešte mala sedieť v kancelárii, ale akosi no...nie je čo robiť! Normálny človek by sa mal zrejme tešiť z toľkého voľného času, ale pre mňa ak je voľna až priveľa (včera som tiež mala kvázi day off), tak ma to akosi ubíja.

Snažím sa stále hľadať rôzne možnosti a aktivity, ale toto mestečko je skrátka v tomto až priveľmi obmedzené, a tak sa to nakoniec scvrkne akurát tak na prechádzky do okolia a občasné posedenia s pár ľuďmi večer. Jo a mám požičaný bicykel, takže v nasledujúcich dňoch ešte plánujem prejsť nejaké tie cyklistické trate, aspoň niečo do zoznamu :D

Rozmýšľam nad nejakým dobrovoľníctvom, ale na internete neviem tiež v tejto oblasti nájsť nič vhodné, prípadne tam treba holandčinu, ktorú neovládam.

Ach, asi mi začínajú chýbať študentské časy, kedy som sa mala minimálne pre čo stresovať a keď bolo treba niečo spraviť, hneď sa našla kopa iných aktivít :-).

Čítam fajn knihu a občas na mňa doľahne aj chuť písať...ale chýba mi nejaká reálna inšpirácia. 

Nový vzduch. Pohyb. Zážitky.

Čo robíte vy, keď nemáte nič na práci? Poraďte mi niečo :P (čo sa však dá robiť aj zadarmo, z aktuálneho super-duper grantu som rada, že mám na jedlo a naozaj ojedinelé cestovanie :D).

Mier pri mori

Veľká noc pomaly doznieva, v podstate ani neviem ako. Keď človek nie je doma, v tom prostredí, kde je zvyknutý na isté tradície, môže si to síce v hlave pripomínať, ale inak to ide už tak akosi pomimo neho.
Chcela som byť počas sviatkov doma, ale nie vždy sa všetko dá tak, ako chceme, takže kompromis je taký, že tam pôjdem až v stredu. V podstate sa na to celkom teším a dúfam, že už u nás bude jar(!), pretože chcem tie dni využiť aj na nejaké prírodné výlety 🍀🌲🌺.

Keď sa daždivé dni na malú chvíľu vzdialia, je veľmi prospešné to využiť. Preto som sa Veľkonočnú nedeľu rozhodla stráviť po svojom a po dlhšom čase som sa vybrala na sever k moru.
A že to bol krásny deň!

Keep going

Občas ma stupidita niektorých ľudí fakt zaráža. Alebo skôr rozosmieva?
Niežeby som si aj ja sama často nepripadala ako retard, tiež mám veľmi zaujímavé životné chvíľky, ale ako...nie. Nemôžem. Len sa smiať.

Konečne sa mi podarilo sadnúť si k hŕbe dotazníkov, ktoré mám za úlohu pretvoriť do digitálnej excelovskej podoby (nie, online dotazníky skrátka v tomto prípade "nemohli byť") a musím podotknúť, že je to nečakane relaxačná činnosť. Dokonca si dovolím tvrdiť, že aj náladu-zvyšujúca, lebo celkom úsmevne padne prečítať si, že študent sa cítil po prezentácii (pozn.: Erasmus študenti prezentovali svoje krajiny pre domácich) "osvietene", prípadne iný extrém, keď bol niekto až príliš úprimný a opísal to ako zbytočnosť. Moje srdce však plesá hlavne pri tých špecialistoch, ktorí spomenuli za najzaujímavejšie tie krajiny, ktoré tu nikdy ani neboli a pri tom je tom istom dotazníku ich zoznam (teda minimálne tých, ktoré mal navštíviť v rámci jeho skupiny). Keby to bolo aspoň anonymné, tak ma to až tak nezaráža, ale hold oni to majú asi hlboko...niekde :).

Čas pomaličky uteká a ja sa akosi postupne čoraz viac utvrdzujem v tom, že nechcem robiť v živote to, čo aktuálne robím, ale napriek tomu som za tie skúsenosti aj tak vďačná, lebo však všetko niekam človeka posúva.
To isté platí aj pre miesto. Snažím sa mu dávať istú šancu a tešiť sa z vecí naokolo, dávať šancu ľuďom... ale zakaždým ma to akosi len hodí späť. Akosi však isté veci už ani neberiem až tak zúfalo, ako by som ich brala pár rokov dozadu, ale namiesto toho to hádžem mierne za hlavu a snažím sa nachádzať rešpekt predovšetkým sama v sebe. Keď sa niečo v živote dookola opakuje, zrejme to musí mať nejaký dôvod...

Po dlhom čase počúvam Green Day a pijem môj obľúbený Twinings Lady Gray. 
Milujem ten čaj, len keby nebola jeho cena až tak vtipne extrémna.

PS: Celkom milo ma prekvapuje, ako sa vyvíja naša domáca situácia. Len keby to nemuselo začať tak, ako to začalo...

#voľné Myšlienkovo

Môže človek prokrastinovať pri písaní blogového príspevku?

Hm, zjavne áno.

Možno je to tým, že mám v hlave niekoľko vecí, o ktorých by som chcela písať, ale problém je ich rozvinúť do dlhšieho a hlavne zmysluplnejšieho článku. Po dlhšej neaktivite sa akosi vytráca ten správny rytmus a myšlienky behajú kade-tade, do všetkých možných smerov, ako keď sa rozvetvuje prúd rieky. 

Pomaly si usrkujem z -aktuálne- vraj ekvádorskej kávy, smejem sa na počasí, ktoré sa z hodiny na hodinu mení asi tak, že najskôr padajú veľké snehové vločky, ktoré však na zemi ihneď miznú a o tú hodinu na to začína svietiť slnko a vy si kladiete otázku, či sa vám o tom snehu pred malou chvíľu náhodou len nesnívalo.

Včera som sa viac-menej spontánne rozhodla zúčastniť sa obhliadky pivovaru. Bolo to fajn. Mali sme hneď dve ochutnávky pív a keďže to druhé malo v sebe 9 % alkoholu, ľahšie padlo zoznamovanie s ľuďmi naokolo a cestou späť stopnutie auta namiesto čakania na autobus, lebo aj napriek tým pivám už každému odmŕzali rôzne časti tela.

Tie pravé belgické pivá mi budú asi chýbať. Ich chuť je totiž úplne o niečom inom a človek ich hlavne nepije ani tak pre to "idem na pivo" ako u nás, ale skôr by som tu prirovnala ku degustácii rôznorodých chutí, od sladkej v podobe čerešní, či ruží, cez tú typickú horkú, ako ju pozná väčšina národa, až po dokonalo trpkú pre špeciálne momenty. Viac ako 1800 druhov znamená, že vždy, ale naozaj vždy sa nájde ešte čosi nové a každý si príde na svoje :).

***

Dnes som tak rozmýšľala, ako by mal asi vyzerať môj, povedzme "dokonalý deň dokonalej budúcnosti" a pri tom mi zrazu naskočila otázka - čo potom? Čo ak aj človek dosiahne to, o čom sníva, ak sa dostane presne tam, kde sa chce dostať? Bude sa zrazu cítiť spokojne v zmysle, že už nič viac k šťastiu nepotrebuje? 

Osobne sa toho okamihu bojím. Lebo mám pocit, že keď človek dostane to, čo naozaj chce, stratí naopak tú nádej v niečo veriť. A to, o čo sa kedysi usiloval, začne brať ako samozrejmosť a po čase úplne zabudne na to, že kedysi dávno to bola práve tá túžba docieliť to, čo už teraz má, ktorá ho posúvala ďalej.

Aký je potom zmysel plnenia si snov?

New beginnings... and middle-ways... and beauty in the chaos

Nemala som v pláne ozvať sa tak skoro, pretože veci ešte stále nemám usporiadané, ale...
chýba mi písanie.
chýba mi blogový svet.
Občas len tak v tichosti sedím a nemám nič konkrétne na pláne... a tak rada by som rozvila nejakú myšlienku do článku.
Ani sama seba nechápem, ale teším sa ako dieťa, že tu opäť píšem :D
Tá pauza bola predsa len na niečo prospešná.

Počas sviatkov doma som rozmýšľala. Alebo lepšie povedané, nechala myšlienky voľne prúdiť, ako prichádzali.
Chodila na prechádzky do prírody tak často, ako to len čas dovoľoval.
Hrala po dlhej dobe na klavíri...takmer každý jeden deň.
Čítala.
Až nakoniec to "niečo" prišlo samo od seba a ja som to skrátka vedela.
A nečakaný email hneď na druhý deň ma v mojom rozhodnutí len utvrdil.
Coincidence...tak sa to tuším nazýva...

Predĺžila som si stáž do leta.
S tým, že som si povedala, že tentokrát chcem robiť veci inak. Vlastne, úplne opačne, ako som ich robila predtým.
Striasť sa predsudkov.
A starých zvykov a nefunkčných stereotypov.
Nájsť si obľúbené miesta.
Otvoriť sa viac ľuďom aj za cenu, že ma to môže sklamať.
Zaľúbiť sa. (Do života :-)
Nájsť a venovať sa aktivitám, ktoré mi robia radosť.

Pri cestovaní späť som v sebe cítila konečne istý mier. Možno jemné nadšenie. Očakávanie, ale ničoho konkrétneho.

#hmlisto a neurčito...(čiže nič nové)

Snažím sa zbierať čriepky každodenných radostí, aj keď je to stále akési náročné.
Sústrediť sa na konkrétnu chvíľu, vnímať.
Dúfať.
Ibaže v čo?
Som opäť na križovatke, z ktorej neviem, kam zabočiť.
Jeden a pol mesiaca prejde extrémnou rýchlosťou, to je vlastne jediné isté.
A ja opäť tápam, čo potom.
Možno je ozaj zbytočné rozmýšľať nad tým teraz, predsa len, neviem ani, čo bude zajtra. Ale i tak.
Ľudia sú zvedaví. A mňa niektoré otázky unavujú.
Keď som študovala, mala som aspoň istý záchytný bod, dôvod, prečo sa stále vrátiť.
Avšak teraz...
Neviem, netuším a neviem, či to budem vedieť.
Občas mám chuť sa skryť len po deku a čakať...na niečo. Čo má byť.
Doma je síce pekne, ale...nie som ten typ. Nie, po čase by som sa musela pohnúť. Poznám sa.
Každý deň scrollujem ponuky z inej krajiny.
Prvotné nadšenie sa však vždy akosi večer premení na neurčitosť...nerozhodnosť...neistotu.
Aj tu som v podstate len čírou náhodou. Skutočne, neplánovala som to. Len prišla príležitosť a ja som sa jej chytila.

Prepáčte za vyžalovávanie, ale ono ma to stále máta...lebo všetko ide tak sakra rýchlo.

Noty tejto pesničky som dnes videla na klavíri v kaviarni. Nepoznala som ju a keď som si skúšala prehrať len začiatok, trvalo to hodnú chvíľu (už som fakt vyšla z cviku). Navyše barman stíšil hudbu, čiže som sa na to nakoniec vybodla úplne, o poslúcháčov som skrátka nestála :P. Aj keď tam vtedy boli dokopy len štyria ľudia - kamarátka, s ktorou som tam bola, chlapík s notebookom a jeden párik.

A teraz ju počúvam dookola, hoci neviem prečo a cítim sa trochu ehm..previnilo?, že ju tu dávam, mám pocit, že tá pesnička má pre niekoho asi iný význam...ale tak...
Je pekná, zaslúži si poslucháčov :)

Enjoy the sunlight

Keď sme tu prišli, privítali nás so slovami:

"You will learn, how to find the sunlight in the darkness."

Každý deň je tu iný. To, že ráno vás zobudia slnečné lúče ešte neznamená, že o hodinu na to nepríde búrka.
A ak je celý deň pochmúrny a sivý, ale poobede náhodou vykukne čo len na okamih slnko, ľudia sa na tú chvíľu pozastavia a snažia sa ju vychutnať.

Také je diverzitné Belgicko.

Fotka je bez filtrov, či zaostrení, páči sa mi taká, aká je. I keď, mobil na chvíľu "oslepilo" a nie sú tam farby :)
Cestou z univerzity.

#úlomky môjho komického života...alebo barmankou na pár minút

Občas z toho miesta ako fakt nemôžem. Keď sa tam človek ocitne, cíti sa zrazu ako na úplne inej planéte.

Minule...
Sedíme s kamarátkou pri jednom zo zadných stolov, v kaviarni je celkom prázdno (oproti nás práve zaspal nejaký blonďavý týpek, ktorý si pozeral na notebooku film).
Rozprávame sa a ani nezbadáme, kedy príde, len zrazu si začne hundrať nejaké tiché nadávky barman (majiteľ), ktorý si kľačí dole, hneď vedľa nášho stola a opravuje zástrčku.
Pozrieme obe na neho dole, on pozrie zdola na nás (asi mu to náhle ticho príde akosi čudné), povie "sorry" a opravuje si ďalej :D

Asi o hodinku neskôr...
Prídem zo záchodu a kamarátka mi zahlási: "Barman tu zametal. Prešiel metlou krížom cez kaviareň. Trvalo mu to asi 10 sekúnd."
Moje obdivné gesto v tvári hneď zmetie druhou hláškou: "teraz si čistí topánku."
Obe pozrieme smerom k stolom v druhej časti, ktorá je v podstate skoro prázdna (prípadne tomu nik nevenuje pozornosť), ako si barmaník sedí v jednom z kresiel, na stole má položenú čiernu čižmu a či ju už leští, alebo čo robí, je otázne, ale...ten pohľad je skrátka na nezaplatenie :-))
Odpovedám jej: "V pohode. Nech si čistí," a ďalej to neriešim.
Áno, mám rada divných ľudí a mne to už tým pádom už v podstate ani divné nepríde :D

Dnes...
Najskôr som sa stala obeťou diskriminácie, lebo som ako jediná nedostala keksík k horúcej čokoláde a neskôr...
Hráme karty, ale zrazu som taká smädná, že sa rozhodnem skočiť si po pivo. Vravím: "Počkajte ma. Hneď som späť."
Jasné.

#Keď varím

Pff...zobudila som sa asi po dvoch necelých hodinách spánku, lebo ma to o siedmej položilo po bylinkovom čaji a hlavne tom nepravidelnom režime, kedy som väčšinu predchádzajúcich dní prespala (a v noci tým pádom presný opak), keďže moja imunita zase dostala vďaka tomu úžasnému počasiu a veciam okolo trochu zabrať.

A samozrejme, zatiaľ, čo som sa rozhodla ísť si aspoň umyť zuby, už som sa úplne prebrala.
Nuž, aspoň píšem ďalší vysoko zmyselný článok :D

Akosi si nemôžem pomôcť, ale napriek tomu, že sa všade naokolo pohybuje kopa erazmákov, ja som proste spokojná len so svojou menšou partiou ľudí, s ktorými občas chodievame či už do zmienenej kaviarničky, alebo skrátka, kde príde. A hoci s druhými ok, pozdrav, ale pri tom to asi tak končí, lebo nie som ten typ človeka, ktorý by mal v láske small-talky s hocikým a hocikde o hocičom. A práve preto zrejme v očiach viacerých vyzerám ako tá odmeraná ignorantská puča, ktorá sa akurát tak usmieva, ale...viac od nej nečakajte. (Radšej sa držte čo najďalej :P).
A sama neviem, či som s tým spokojná (ha-ha). V tomto smere je jeden veľký otáznik, lebo na jednej strane ozaj na rozhovory o ničom nemám vôbec náladu, ale na druhej strane, možno pri tom prichádzam o možnosť spoznať lepšie aj tých druhých. Ale začať sa rozprávať z ničoho nič o (aspoň pre mňa) zaujímavejších témach mi skrátka príde ako joke.

Preto ma občas zaskočí a zároveň poteší, ak sa nájde nejaký otvorenejší človek, ktorého zrejme až tak veľmi neodstrašujem.
Dnes sa tak naskytol jeden náš Španiel (španielskeho osadenstva je tu asi najviac), ktorého meno je že mrte telenovelské a navyše ten typ, čo sa usmieva na všetky ženské stvorenia a občas tým aj mne normálne zdvihne náladu :D

#hm?

Nechcela som tam ísť.
V pláne som mala úplne odlišné miesto, iný podnik, avšak z nejakej neznámej príčiny bol akurát v ten deň nečakane zavretý. A tak sme sa rozhodli pre miesto oproti. Bez očakávaní. Len tak.
Privítali nás oranžové svietniky a vôňa korenia.
Staré knihy povaľujúce sa na poličkách a cestovateľské fotografie na stenách.
Elektronický klavír a gitara opretá v kúte.
Kocúr prechádzajúci sa ležérne pomedzi stoly, ktorý upriami pozornosť len na tých, ktorí mu majú čo ponúknuť.

Prvý, druhý, tretí, štvrtý krát...

Cítim sa ako zombie. Včera sme to akosi...prehnali...a kecali s barmanom do tretej rána. Keď som pozrela na hodinky, bola som v šoku. Na tom mieste skrátka čas vôbec neexistuje.

Som akosi divne nervózna, keď tam máme ísť, ale keď tam prídeme, neviem odtiaľ odísť.

Je to jedno z mála miest (ak nie jediné), kde sa cítim fajn a môžem byť sama sebou, čítať, písať, hrať hry s ostatnými pri ochutnávke nových pív, alebo len tak sedieť a rozmýšľať a nik to nerieši...lebo, viac-menej všetci tam zrejme spadli z rovnakej planéty.

Bojím sa, že to miesto mám fakt rada.
Je to dobré? Je to zlé? Búra to všetky moje plány-neplány.
Tie dilemy mi občas kradnú spánok.
Možno len skrátka...stop to worry and smile?

#flirt flort

No ja si nemôžem pomôcť, ale ako som videla na fb stránke Patricka Rothfussa tento obrázok:

nemôžem sa prestať smiať. Ako fakt. Realita môjho aktuálneho života.

Ako som do B. ešte prvý mesiac prišla, povedala som si, že ok, prácička, možno nejaké cestovanie...ale inak nič viac. Skrátka to nie je nejaká moja kvázi vysnívaná krajina, nevyhovuje mi tu viac vecí, a tak ani nehľadám podnety a veci/ľudí, na ktoré by som sa naviazala. Samozrejme, je pravda, že každé miesto má v sebe čosi pekné a aj tu sú rôzne zaujímavé mestá/miesta, ale...ako som sa už vyjadrila, občas človek skrátka hneď akosi cíti, či je to to pravé pre neho, či nie.

A tak, ak sa aj nájde niekto zo 100 ľudí, kto sa náhodou pripletie (alebo si ho nejakým počinom fakt všimnem, čo je tiež aktuálne pri mne viac nereálne ako reálne), stane sa zo mňa presne tá ružová príšerka.
(Och, ja viem, prečo píšem poviedku, ktorú píšem :P :D).
A hoci viem, že to takto nemôže byť donekonečna (áno, sama mám zo seba pre to dosť často píp píp pocit), ale proste... v podstate ešte 2 a pol mesiaca. Hm.

Inšpiratívne a neinšpiratívne kontrasty

Mám  rada tie inšpiratívne momenty, ktoré sa objavia skutočne len z času na čas, ale ten pocit pri nich je na nezaplatenie. Akoby sa všetko zrazu zharmonizovalo, na internete na mňa vykúkajú len tie stránky a príspevky, v ktorých niekto robí čosi inšpirujúce a bežné denné problémy sa zdajú aspoň na tú chvíľu také malé.

Tento týždeň sa niesol v znamení voľna, keďže na univerzite, kde stážujem, mali jesenné prázdniny, a to znamenalo využitie času na cestovanie, oddych a iné aktivity, na ktoré človek popri práci akosi nemá čas ani chuť.
Chcela som napísať článok o dvoch úžasných dňoch v Paríži, kedy si ma to mesto získalo hlavne pre jeho neturistickú stránku, artistické grafity, pestré uličky objavené úplnou náhodou, preskakovanie na nie až tak dostupnú a dovolenú starú železničnú trať cez železný plot a tajomné cintoríny, ktoré mi až veľmi pripomínali isté fantasy seriály. Áno, to mesto má v sebe niečo magické. A rada by som sa tam ešte vrátila.