Nájdeš pandu? :D

V poslednom čase som si dosť obľúbila stránku www.boredpanda.com. Nájde sa tam fakt plno inšpiratívnych, ale aj zábavných vecí a jednou z nich je napríklad aj toto.
Viem, že obrázky typu "nájdi pandu" sú teraz celkovo dosť rozšírené, ale konkrétne tento ma celkom zaujal (asi preto, že ja som tam tú pandu hľadala ozaj nejaké 2 minúty a už som to pri tom aj pomaly vzdávala a naopak, môj malý brat ju našiel za pár sekúnd :D).

(Akurát som prišla na to, že v tomto rozlíšení to asi bude dosť jednoduché :-)

Malá morská víla (1976)

"Nikdy se nenaučí prohrávat, tati."

Úplnou zhodou náhod som sa dnes dostala k rozprávke, ktorú som nevidela už nejakých 10-15 rokov. Pamätám si, ako som si ju kedysi prehrávala ešte na našom starom videu, nahratú na kazete :-)

Na to, že bol tento film/rozprávka natočená v roku 1976, je podľa mňa úplne dokonalo spracovaná.
Režíroval ju Karel Kachyňa, pre ktorého bola podľa ČSFD aj jedinou, ktorú natočil.
Rozprávka, kde hrajú vedľa seba hneď obe sestry Šafránkové a s pravým (nepozmeneným) zakončením Hansa Christiana Andersena, ktoré môže deti aj vydesiť, ale... ja som ju proste mala rada :-).

Jesenno-zimné radosti

Dážď, chladný vzduch, skoré stmievanie...všetky tieto jesenno-zimné faktory čoraz častejšie prispievajú k tomu, že sa človek začína cítiť malátne, ospalo a bez nálady. Poznám to aj sama na sebe, a hoci tie náladové výkyvy nie sú vždy spojené len s počasím, ale predsa len, keď je toho slniečka viac, to pozitívne sa hľadá o čosi ľahšie :-)

Napriek tomu, alebo možno práve preto je fajn hľadať veci, ktoré vedia potešiť aj v tomto čase-nečase. K tomuto článku ma inšpirovala slečna Kelly.

Z čoho sa teda možno práve v tomto období tešiť? 

Začínajúce vianočné trhy a horúci punč :-)

Včera som ochutnala prvý tohtoročný z čierneho ríbezlia a bol úplne úžasný!

topky.sk

Zababušenie sa do deky s horúcou kávou/čokoládou/kakaom.

theblondeperfectionist.com

Guma, Pogy a Kakao. A o polnoci pozor na Krvavé koleno!

Bola raz jedna malá hviezdička,
viedla ju mliečna, mliečna cestička...

Neviem síce ako a čo presne bolo spúšťačom, ale akýmsi zvláštnym postupom dnešných myšlienok som sa dostala o niekoľko pár pekných rôčkov dozadu. Občas sú tie myšlienkové asociácie až kúzelné. A najlepšie, že stačí na začiatok jedna vec a zrazu to spustí jednu obrovskú lavínu ďalších.
A čo sa tej dnešnej konkrétne týka, chcem len povedať. že som rada a ozaj veľmi vďačná za to, že som mala také detstvo, aké som mala, lebo obhliadnuc sa dozadu, nič mi nechýbalo. Naozaj.

• Skákala som gumu.

www.svetpodledi.cz

Štvorky a päťky najťažšie, naopak desiatky oddychofka (však treba zapojiť aj ruky, nie? :-).
A keď ešte prišli nové verzie! abc, abc, ab, ab, a,a...

• Vedela som využiť prírodne dostupné prostriedky na herné účely.  Za každého počasia.

jdeteven.cz

9. Favourite Disney Sidekick

Ja vieeem :D
Že tu o chvíľu budem mať všetky postavy zvieracej ríše Levieho kráľa. Ale nemôžem si pomôcť!
Lebo proste, keď sa povie "sidekick", čo sa dá preložiť, ako "pomocník" či "sluha", prvý, ktorý sa mi v mysli objaví, je (a bude ;-) :

ZAZU

genius.com

A plní si svoje povinnosti ozaj za každých okolností ;-)

Without compass

Znova prokrastinujem a všetko odkladám.
A cítim sa stratene a bojím sa, lebo neviem, čo mám čakať, ako sa v istých veciach rozhodnúť, lebo...
všetko je také neurčité.
Pocity prázdnoty sa s chladom a dažďom vracajú, aj keď sa snažím za každých okolností nájsť niečo hrejivé a svetlé.
A tak som si kúpila vonnú sviečku.
A chcem si ich zbierku rozšíriť.
Lebo ten plamienok tú tmu aspoň na chvíľu odoženie.
Čoho sa vlastne bojím a čo mi chýba?
Inšpirácia klesá a v horných častiach sa udržuje už len v istých krátkych momentoch...
Chcem späť svoje nadšenie.
A vedieť, čo vlastne chcem...

My strašne zaneprázdnené stvorenia...alebo, že vitaj v klube workoholikov :P

Nestíham.

Aktuálne je to doslova priam až taký pocit, že každú sekundu, čo strávim nejakou neproduktívnou činnosťou (dokonca ešte aj takou, ako je čeknutie emailov a správ), považujem za neakceptovateľnú výhovorku a najradšej by som si strelila facku.
Napriek tomu som sa predsa len rozhodla vyžmoliť nejaký článok, lebo však, za prvé, myšlienky občas treba utriediť a za druhé, musím ten stres nejako ovládnuť a tiež nešalieť... :P

lovethispic.com

Moje posledné týždne však akosi pozostávajú z toho, že takmer každý jeden deň strávim od rána do večera v škole (doslova, dnes som začínala o 9 ráno a vrátila som sa o 7 večer :D), poprípade, ak aj je nejaký voľný blok, stihnem sa akurát tak najesť, alebo to musím využiť na počítanie prípadných príkladov na nasledujúci seminár, lebo v nočných hodinách môj chudák rozum už akosi po tom celom dni odmieta spolupracovať.
Lebo skrátka ja idiot si dám dobrovoľne navyše 4 výberové predmety, nech to mám čo najskôr zkrku :D.
A idiot po druhé (alebo na druhú? :D) som preto, že pomedzi to všetko ešte chodím aj na brigádu, ktorá je väčšinou cez víkend (preto som sa od začiatku semestra ešte nedostala ani domov), alebo (idiot po tretie :P) idem hneď po škole na "nočnú", odkiaľ sa síce vrátim okolo jednej, ale aj tak som ešte hore do druhej a o 7 ráno vstávam opäť do školy, pričom si ešte dopisujem úlohy, ktoré som nestihla spracovať predtým.
Uf, aj to písanie dáva zabrať...

careerminds.com

Lost and found

Prišla jeseň a s ňou sa opäť objavila aj tá akási zvláštna občasná melanchólia. A vlastne ani neviem, či je to melanchólia za letom, alebo...

Akosi som zabudla už aj písať. Resp. chcem aj niečo napísať, mám myšlienku, ale neviem ju pretvoriť do zmysluplného dlhšieho článku. Takého, aby to aj malo nejaký zmysel. A tak to vždy ostane len pri tej myšlienke...

Po dlhom čase chodím opäť (normálne!) do školy...jedno leto, medziročník a druhé leto je dokopy celkom dosť dlhá doba, aby som si odvykla od tohto klasického školského režimu. A tak sa snažím (aj keď s bolesťami hlavy od toľkého rozmýšľania naraz, že šoková reakcia :P) opäť akosi nabehnúť. A že dva dni a už sa toho nakopilo celkom dosť.
Ale nie o tom som chcela.
Vlastne už ani neviem, o čom som chcela...tento článok bude čistý chaos (ale raz za čas môžu byť aj také, no nie?).

"To-do" list (4.)

Ako každý rok v tomto období, aj teraz pokračujem v tradícii spísania to-do listu, t.j. zoznamu vecí, o čo sa budem v nasledujúcich mesiacoch snažiť.
Povedala by som, že tie predošlé boli celkom úspešné, a už len pre to to nejaký význam má :-).

Takže, o čo by som sa asi tak chcela v ďalšom období snažiť?

1. Keďže začínam ten druhý stupeň (okrem užívania si ešte študentského života ;-) pustiť sa do tých povinností naplno. A byť zvedavá, ozaj sa o všetko zaujímať. (A pripravovať sa priebežne :P).

2. Nájsť si druhú brigádu. V hlave mám nejaký, povedzme plán, a rada by som ho začala realizovať práve teraz popri škole. Nuž, uvidíme...všetko je to také nevyspytateľné, ale vždy sa oplatí aspoň skúsiť, myslím.

3. Nelámať si hlavu nad somarinami, z ktorých väčšina nemá žiadne riešenie a zbytočne len uberajú z dobrej nálady a energie, ktorú by som mohla využiť na iné, zmysluplnejšie veci. Však ako sa vraví, ak problém má riešenie, prečo sa znepokojovať? A ak to riešenie nemá, nuž tiež, prečo sa pre to trápiť? ;-)

4. Celkovo pozerať stále dopredu, ale zároveň si vychutnávať prítomnosť. A hlavne tie drobnosti, na ktoré často zabúdam...

5. Cvičiť! :D A zdravo sa stravovať. Minule som sa do toho pustila celkom úspešne, hlavne čo sa týka tých pár mesiacov pred letom, aj váha ukazovala pre mňa pekné číslo a hlavne - cítila som sa lepšie. Cez leto sa to však akosi zvrtlo a opäť som tam, kde som bola. Preto to chce opäť začať niečo robiť!

6. Keď príde to správne obdobie, rozmýšľať už aj o ďalšom lete...

7. A ohľadom voľného času...viac čítať. A pokračovať v seriáloch, lebo aj to je fajn na odreagovanie ;-)

Nuž, už len držať (si) palce :P

Fifty shades about being home

Sychravé ráno a šálka teplej kávy na stole.
Tento stereotyp sa bude teraz už asi opakovať dlhšie obdobie.
Snažím sa nájsť nejakú kľudnú relaxačnú hudbu, ale pri rolovaní stránky zrazu nachádzam piesne, z ktorých takmer každá mi niečo pripomína.
Dilema, či ostať v tejto sladkej melanchólii, alebo sa nabiť zatiaľ ešte neznámou energiou.

Nemôžem dlho vyspávať.
Asi je to už aj o zvyku...ale to skoršie ranné vstávanie má predsa len niečo do seba.
Deň aspoň neubehne tak rýchlo.

Vraciam sa ku knihám, lebo som akosi zabudla čítať.

A pritom je toho toľko!
Stačí si len vybrať...a skryť sa pod deku.
Aj keď len na chvíľu.
Nechcem sa vrátiť k prílišnej introvertnosti.
Na najbližšie dva týždne si to však ešte môžem dovoliť.
Potom už na to nebude čas.
Vlastne sa na tie nové povinnosti a rozširovanie svojej extrovertnosti celkom teším ;-)

piclist.com

To live the moments

Chcem žiť s vášňou a chuťou k životu.
Vychutnávať si aj všedné momenty výnimočným spôsobom.

Vôňu a chuť jedla.
Doobedný pomaranč. Každý jeden kúsok.
Popracovný úžasný karamelový muffin cestou po nočnom pobreží.
Ľadovú kávu cez tie najhorúcejšie dni.

Obklopovať sa inšpiratívnymi ľuďmi.
Novými názormi a  prístupmi.
Počúvať.
A rozmýšľať pri tom o vlastných snoch.

Večerné posedenia pri vínku a rozoberanie života.
Úsmevy pre ľudí, ktorých každý deň stretávame.
Večerné nákupy zeleniny a ovocia v tom maličkom stánku a milý predavač, ktorý vždy zaželá niečo pekné na rozlúčku.

Chcem si vychutnať každý závan vetra, zavrieť oči a počúvať zvuk morských vĺn.
Hľadať a nachádzať inšpiráciu vo všetkom.

Lebo nakoniec je to to jediné, čo za to všetko ozaj stojí.

Lost in stereotype..

Čoraz častejšie nadobúdam pocit, že moja denná energia vôbec nezávisí od dĺžky spánku v noci. Inak si neviem vysvetliť, prečo som občas energickejšia po štyroch, aj to roztrhaných hodinách, ako po tých dokonalých ôsmych.

Opäť som v akejsi fáze absencie inšpirácie. Možno mi chýba deň pre seba, zajtra si ho hádam už doprajem, keďže budem mať po 9 dňoch konečne off :-).
Potrebujem sa niečím nadchnúť, nadobudnúť pocit, že všetko má nejaký význam, opäť nájsť stratenú motiváciu.
Alebo chcem znova len ten dážď a čokoládový puding...
Znova sa akosi strácam v stereotype.

Let´s dance in the stormy weather... :-)

Prší! Prší! Prší!!!
A vraj je to tu do októbra totálne absurdné :-)

V mojom svete už asi naozaj slovíčko "nemožné" prestáva existovať...

A tak...
som plná endorfínov, mám chuť sa vyzuť a ísť si zatancovať v daždi...
a točiť sa dookola, až kým sa mi nezakrúti hlava...

pinterest.com

odpočítavam posledné dni
mám pocit, že tento posledný mesiac prejde totiž extrémnou rýchlosťou

preto ich chcem využiť na maximum

nočné váľanie sa po schodoch s Kreatívnym
vraj som zabudla chodiť :P stáva sa...
spánok na pláži
a mobil ocitnutý sa zrazu v mori...(nefunguje...aj to sa stáva...)
...snažím sa dávať dokopy roztrhané spomienky...

***
Dnes to bude v práci zaujímavé...
ale nech len prší ďalej ;-)
Kávička, muzička, ide sa!

Turn to melancholy

Keď sa človek cíti tak nejako sám...
A ani tie občasné rozptýlenia nemajú žiaden význam.
Keď chýba niekto, na koho sa možno spoľahnúť.
A rozprávať sa bez strachu o všetkom, čo práve letí hlavou.

Také divné prázdno.

Pokusy o hľadanie významu vo veciach naokolo.
Nové miesta, no sú tie správne?
Ktoré miesto je to správne? Kde je?
Existuje vôbec...?

pinterest.com

Tma v krkahájoch a seriálový zoznam

Kokso, to len ja sa asi dokážem tesne pred zotmením vybrať ešte do akýchsi krkahájov, kde som nikdy predtým nebola a síce sa dostať aj na celkom peknú pláž, ibaže potom...tma. Vidím však nejakú polo-cestu, tak všakže, každá cesta niekam vedie, no nie? Tak sa teda pekne po nej vyberiem, tma stále väčšia a väčšia (pouličné osvetlenie si môžem akurát tak predstaviť) a hoci niekde na konci aj vidno normálnu cestu, ktorá by teoreticky mohla viesť (tým pádom aj k nám), lenže táto polocesta skrátka nemá konca kraja! Nuž, tak len sa radšej otočiť a ísť si pekne vyšlapať späť k tým krkahájom, ktorými som sa tam dostala. Veď vôbec nevadí, že mi svieti už len mesiačik a okolo behajú nejaké divné malé neidentifikovateľné tvory...

Toľko k mojej večernej prechádzke.

Inak som mala akurát za sebou dva dni voľna, ktoré aktuálne využívam na regeneráciu môjho hrdla a nosa (ach, tá klimatizácia...) a samozrejme vykonanie nejakých tých nezbytných domácich prác (pranie, varenie a tak podobne....ešte ožehliť mi treba! :P). To sa inak nezdá, ale ten deň aj tak rýchlo uletí. Ako mi uleteli aj tie takmer 2 mesiace, čo som tu. (Úprimne si však aktuálne želám, aby už uletel aj ten zvyšok, lebo horúčavy, čo začínajú, sú občas už ozaj až veľmi-moc, hlavne, keďže pracujem celý čas vonku a to slnko tam ozaj pekne opeká).

Čo som sa však v posledných dňoch rozhodla, že keďže sa mi v tých day-offoch nechce absolútne nikam vychádzať (dnes akurát tak do lekárne, aj to zo mňa po návrate tieklo...nuž a táto super-duper predhádzka), tak aspoň že dopozerám seriály, ktoré som kedysi začala pozerať a nedopozerala.
A že tá seriálová mánia ma zase dosť chytila!

Čiže...čo pozerám/chystám sa pozerať?

Vampire diaries (úspešne dokončené :P)
The Originals (02x03)
New girl (03x05)
Doctor Who (posledná séria)
Once upon a time (skončila som kdesi na 2. sérii, niekde pred koncom :P)
Beauty and the Beast (tu ani neviem, kjde som vlastne skončila :D)
Game of Thrones (mám čo robiť, som len na 1. sérii)
Outlander (na toto ma nalákala kamoška, ešte neviem, o čom to presne je, ale vyzerá to lákavo :-)

Tento zoznam sa inak postupne stále predlžuje, podľa toho, na čo si spomeniem.
A som fakt zvedavá, čo všetko sa mi podarí, kým pôjdem domov, je to taká malá výzva :-)

Skočiť a brať veci, ako sú

Prespatý celý deň. Doslova.
Tak to je, keď človeku zrazu šibne a po 4 dlhých dňoch v práci (pričom už pri tom poslednom sa cíti ako zombie) sa zrazu rozhodne ísť večer von a aby to nestačilo, skončí v párty mestečku (veď spontánne akcie 4ever) a domov sa vráti ráno o 7...ale však, treba si ten čas zrejme užívať, pokiaľ sa dá, či nie? :-)

Okrem toho, že som tento deň voľna naplno využila na oddych a regeneráciu duševných aj fyzických síl (aj keď som sa musela zase vzdať iných vecí, ale nemôže byť všetko odrazu a toto bolo aktuálne prednejšie), trochu to teraz večer skĺzlo aj k tomu premýšľaniu. Naštartoval to ale asi fakt, že som sa dozvedela, že jeden chalan, ktorého som spoznala minulý rok v USA, sa práve oženil. Je to na jednej strane milé, ale na tej druhej, človek tak začne rozmýšľať nad tým svojím životom.
Niektorí ľudia proste do vecí idú. Bez ohľadu na vek (tento konkrétny je odo mňa mladší, preto ma tá informejšn trošku šokla :P), či názory okolia. A možno by to tak malo proste byť. Teraz konkrétne nemyslím tú vec so svadbou (hoci ako človek nikdy nevie :D), ale čo sa týka vecí všeobecne.
Ďalší fakt, ktorý ma k tomuto aktuálnemu stavu doviedol, je, že Zakázaný si tiež niekoho našiel a celkovo podľa jeho príspevkov a fotiek to vyzerá byť zaujímavé, až ho nespoznávam...takže tiež už ako čakám rôzne veci :D Ale tak nech je šťastný, to je asi to podstatné :-).

Dnes som náhodou čítala jeden článok o tom., ako proste brať veci tak, ako prídu. Lebo to až priveľké zamýšľanie sa, či je niečo správne, či nie, proste len uberá z toho celkového maxima, ktoré môže inak byť. A ja mám s hlavne s týmto veľký problém.
Preto sa teraz snažím aj z tých aktuálnych všetkých vecí zobrať si príklad.
Lebo nikdy nič nie je dokonalo ružové.
Ale napriek tomu to asi predsa len, ako celok, má nejaký význam.
A ja v to chcem veriť.

A už sa asi začínam strácať vo svojich úvahách. Mala by som ísť teda (znova) spať, lebo ráno o 6 opäť budíček. Ach jo, ťažký život sezónne pracujúcich :D
Ale tak...brať vecí, ako sú...

5.7. 6:32

Večerné návraty a rannné skoré vstávania.
Dookola ten istý stereotyp.
Nestíham nič iné.
Ani dýchať.
Dýcham ešte vôbec?

Ťažké obdobie predvýplatové a Jurský park v byte

Dnes sa nachádzam v akejsi divnej nechce-sa-mi-ani-vstať-z-pohovky a je-mi--zo-všetkého-vtipne rozpoloženosti. To asi tá práca (hoci robím len druhý týždeň :P).
Od včera dostávam divné záchvaty smiechu...na všetkom.
Od najaktuálnejšej chvíle sú to však tieto momenty:

- zobraziť chat na fejsbooku a vidieť tam prihlásených Vtipného a Zakázaného, pekne jedného pod druhým, och, že krásna irónia :-)

- mať v apartmáne Jurský park. Fakt. V noci sa tu prisťahovala jedna jašterica, veľký čierny chrobák a aby toho nebolo málo, vzduch si privlastnila vážka, tiež pekných rozmerov. Začala to krikom vtedajšieho osadenstva, pozostávajúceho zo mňa, spolubývajúcej a jedného spolubývajúceho, ktorý akurát vyliezol zo sprchy, zobral sprej na hmyz, zoxidoval vzduch všade naokolo, že sa tu nedalo ani dýchať, ani vidieť a...nuž, aj tak spravil veľké hhh*.. :D Mne sa pre istotu zasekla pod skriňou metla, ktorou som chcela vyhnať tú jaštericu, takže mi ostala v ruke len palica, ktorá v konečnom dôsledku zapríčinila odňatie chvosta toho úbohého tvora, ktorý sa ešte hodnú chvíľu na mieste sám od seba hýbal.
Výsledok nočného súboja? Jeden zamorený zoxidovaný chrobák na jednej strane obývačky, jedna rozpolená jašterica rozťahaná po druhej strane izby a nuž, aspoň tá vážka odletela sama a neutrpela žiadnu tragédiu.

- okolo jednej v noci, keď sa už konečne všetko osadenstvo ukladalo na spánok, spolubývajúci odvedľa si zrazu zmyslel, že si začne niečo brúsiť či leštiť, ale vydávalo to taký zvuk, akoby šmirgľoval stenu. Najskôr sme to zvládali len so spolubývajúcej nadávkami a mojimi záchvatmi smiechu na posteli, keď však to šmirgľovanie prestalo a odrazu sa ozval do toho vysávač, už to akosi nik nezvládol a nakráčali sme si pekne do jeho izby. Ona nasratá a ja už v takom výbuchu smiechu, že som už nevedela ani chodiť, ani dýchať.

Vyčerpávajúci večer.

Dnes inak voľno a...mám taký pocit, že sa budem len celý deň vyvaľoval na gauči, čítať si Anitu (Obsidian Butterfly, znova návrat do starých časov :-)  a sledovať filmy a seriály. Tak.
A jesť, hoci naša chladnička už dlhší čas zíva prázdnotou (ťažké obdobie predvýplatové :P).

pinterest.com

Zoznámenie s Maltou :-)

V posledných dňoch sa mi opäť akosi nechce písať, a pritom, je toho toľko, čo by som chcela, len akosi sa k tomu neviem prinútiť. Ale teraz konečne nastúpila taká tá kľudná večerná chvíľka pohody (to, že sa snažím nemyslieť na svoje super mňam cereálie, ktoré sa mi práve minuli a zakazujem si ísť doplniť zásoby, keďže som za posledný týždeň zožrala už takmer celý balík, radšej spomínať nechcem, hehe :D), a tak som si povedala, že sa trošku povenujem aj tuto môjmu chátrajúcemu blogu :-).

Ako som už spomínala v predchádzajúcich článkoch, od začiatku júna som "prisťahovaná" na Malte. Jeden z ďalších letných domovov. Ako som sa sem vlastne dostala, nuž, v jeden pekný zimný zafučaný kalamitný deň som sa vybrala na pohovor do jednej agentúry v našom hlavnom meste a nuž, ako sa povie, vyšlo to :-).

Prvé, čo by som chcela spomenúť, je naše ubytovanie, spolu s ďalšími štyrmi spolubývajúcimi Slovákmi (dve baby a dvaja chalani), s ktorými sme sa nejako skontaktovali cez net (:D), sa nám podarilo vybaviť úplne krásny apartmán za super cenu, v ktorom je ozaj komplet všetko a ak nám aj niečo chýba, vieme to vybaviť s našim landlordom, čiže v tomto ohľade je to proste naozaj na jednotku (a to som si ešte týždeň pred odletom myslela, že budem bezdomovec :D):-).

(takýto poriadok tu už samozrejme dávno nie je a asi ani nebude :P)

Stále na niečo čakajúc a zároveň nechávajúc sa unášať...ktovie zase kam.

Utápajúc sa v akejsi maltskej pasivite.
Každý tu má vždy na všetko čas.
A tak sa tá malátnosť prenáša aj na mňa.

Večerné prechádzky popri pobreží, slaný vzduch v pľúcach a vietor vo vlasoch.
To je asi tá najinšpiratívnejšia časť dňa. Dodávajúca stratenú energiu.
Dobrá hudba a voľné plynutie myšlienok.

Prvý kontakt s morom počas skoku do jaskyne.
Voľný niekoľkosekundový pád a potom už len slaná voda všade naokolo.
Nezodpovednosť a adrenalín.

Jedna etapa úspešne ukončená

Dnes som nejaká naspeedovaná. A mám pocit, že je toho toľko, čo mám spraviť a nič nestíham! A že nakoniec aj tak zabudnem ešte kopu vecí :P.
Za jedno, že som prišla domov ráno, lebo som neplánovane spala inde (ono to tak poteší človeka, keď zistí, že posledný autobus, ktorý má ísť, nakoniec nejde, resp. ide, ale inokade :D ale tak nevadí, sranda musí byť, aspoň som si ešte v noci zaspievala :D A stretla jedno veľmi zaujímavé stvorenie. A dúfam, že to stvorenie ešte niekedy v budúcnosti stretnem, lebo ako vravím/píšem, bolo veľmi zaujímavé :D Och, zase trepem...).

Stres, stres, stres.
Ani neviem, prečo.
Vlastne viem.
V noci odchádzam. Do Budapešte na letisko. A z tade - smer - MALTA.
A všetko je opäť tak strašne na rýchlo.
A ani netuším, do čoho to zase idem :D
Ale tak, hádam to bude fajn. A všetko vyjde, ako má...

Vraj sa tam nedá piť voda z vodovodu.
Ale ovocie je za to super.
Tak teda si už asi viem predstavovať moju stravu na prvé dni :P.

Mimochodom, od pondelka som  BAKALÁR !

These are the things...the things we lost

Ono je to také zvláštne...ten čas. Ako dokáže všetko meniť.
Niekedy tak intenzívne chvíle a zrazu prejde istá doba a...akoby sa niekde stratili. Akoby ani neexistovali. Akoby to bol len sen.
Človek si v istých chvíľach ani neuvedomuje, aký je vlastne šťastný, kým tá chvíľa úplne nevymizne. A keď sa spätne obzrie, zrazu nevie, či sa má tešiť, či smútiť, je to taký dokonalý mix emócií.

Dostala som sa k nejakým fotkám Vtipného (spolubývajúceho z ešte predminulého leta). Samozrejme sa začali vracať nejaké tie spomienky na celý ten čas. Čo je ale zvláštne, že ozaj niekedy môže prejsť tá doba a zrazu z kedysi tak blízkeho človeka, aj keď len na istú určitú dobu, ale o to krajšiu, sa stane niekto cudzí. Niekto, pri kom váhate, či ste ho naozaj poznali, či ste ho naozaj niekedy stretli...akoby úplne zmizol z povrchu zemského a vy si začínate klásť otázku, či to všetko nebola len jedna veľká ilúzia.
Ako sa všetko dokáže meniť, ako každá sekunda mieša všetky tie farby života dokopy a vytvára stále nový obraz...
Má to tak byť? Vchádzajú nám do života niektorí ľudia naozaj len na tú krátku chvíľu a potom musia zmiznúť? A nikdy viac sa neobjaviť?
Prečo nie je možné pri niektorých veciach stlačiť tlačítko "replay" a prehrať to opäť odznova? Aspoň na malú, kratučkú chvíľku...aby sme si boli istí, že to všetko bolo...že sa to nestratí...

Na jednom blogu bolo také krásne prirovnanie, že "keby blbosť kvitla, bola by zo mňa botanická záhrada". Nuž, zo mňa by teda bol minimálne ten orgován.
Niekedy je naozaj ťažké odolať pokušeniu a človek je proste tvor dosť náchylný na isté vonkajšie okolnosti. Hlavne, keď je tak akurát pozitívne naladený, motivovaný, a tým pádom chce sám motivovať, povzbudiť... hop, aj v tomto je lepšie si veci premyslieť. Občas sa to môže totiž obrátiť.

Ale tak, nie každý deň je proste jednoduchý a farebný, občas sa treba snažiť viac, zaprieť sa...a hlavne nájsť farby aj v tých naoko šedých dňoch.
A zasmiať sa aj na svojej blbosti :-)

A tak ďalej...slniečkovsky (-:

Trošku stresoidné dni za mnou, ale však aj to občas treba, ako by sme sa inak my lenivci prinútili robiť veci, do ktorých sa nám veľmi nechce?  :P

Dnes bolo celkom fajn počasíčko, tak som si okolo obeda sadla na balkón a snažila sa čo-to nasať z tej slniečkovskej energie.
Na námestí inak konečne spustili fontánu. Raz (pred pár dňami) v noci, keď som sa vracala z jednej jazzovo-literárnej akcie (o ktorej som aj chcela napísať, ale akosi som sa k tomu nedostala), striekala istý čas aj podľa hudby, ktorú tam púšťali a bolo to úplne krásne!
A tie nasadené biele tulipány tiež spríjemňujú atmosféru :-)

Just run - because it’s time to go! Have fun, and let the whole world know...Chihuahua!

Ono sa to možno nezdá, ale je to taká fuška, zdolať tých milión päťsto schodov od ihriska k intrákom, potom na chodbu k jednej vrátnici, ďalšie schody a ďalšiu chodbu k druhej vrátnici, ďalšie schody až k nášmu bloku a potom schody na tretie poschodie, kde bývam. Uf, však len napísať to všetko dáva zabrať! :D Ale ok, nabudúce tie schody možno aj reálne spočítam ;-).

Keďže som opäť potrebovala trošku aktívnosti (a večer idem do práce, nakoniec idem ešte na jeden termín, na ktorý som sa kedysi dávno prihlásila a potom...to sa ešte uvidí), vybehla som na chvíľu vonku, na to moje obľúbené miesto, ktoré mi vie vždy tak správne naladiť myšlienky. Vtipné, že aj po ceste tam, aj po ceste naspäť ma prenasledoval jeden taký čierny kokeršpaniel, asi som sa mu až priveľmi páčila (alebo skôr nemal s kým behať, keďže jeho majitelia len tak stáli na jednom mieste, chudák :P). A potom (po behu a zdolaní trištvrťky tých schodov, kedy som bola celá červená, mokrá a lepkavá) som na tej druhej vrátnici stretla ešte toho blonďatého Poliaka, ktorý sa zakaždým tak pekne usmeje (žeby to bolo odvtedy, čo som mu kedysi dávno v jednom veselom stave na kuchynkovskej párty dala pusu? :D nieee :D). Hanba mi, neviem totiž ani jeho meno :P

Ten čas ide akosi tak rýchlo. Hlavne keď máte pred sebou kopu vecí, ktoré musíte spraviť a vy vkuse len vymýšľate rôzne činnosti, ako si predtým a medzitým vyplniť čas, lebo však...už som spravila toto a toto, potrebujem prestávku...potom, čo spravím toto, mi to bude lepšie myslieť...atď, atď, stále dookola tá istá story.

Ok, idem si zohriať obed, snáď budem mať šťastie a kuchynku nájdem prázdnu (heh, že snívajte s nami) a potom...radšej nejdem nič plánovať. Vždy sa niečo do toho vopchá.

Btw, pamätáte sa na túto pesničku?
Fakt netuším, ako som si na ňu dnes spomenula, ale počúvam ju už niekoľký krát za sebou :D

Chihuahua here, chihuahua there

Everybody wants it everywhere

Sing it loud and life can be so easy.

Chihuahua!

Kedysi taký hit :-)

Tie dnešné (-:

Akurát som sa vrátila z behania, trošku som čo sa tohto týka, poľavila, takže sa potrebujem dostať k pôvodnému tempu. Od včera som inak doma, čiže tu mám trošku zmenený terén a chodievam sa prebehnúť do poľa nad dedinu. Jediná škoda, že som si nezvala mobil a nemohla odfotiť tú krajinku, lebo takto podvečer, keď zapadá slnko, je to naozaj krásne :-).

Dnes som sa inak snažila nachádzať rôzne činnosti na zaplnenie času. Od obeda ma zase začala tak bolieť hlava, že to až na pár malých prestávok trvalo do nejakej šiestej večer, kým som si nešupla tabletku. Čiže som sa v podstate doteraz vyhýbala počítaču, pila veľa vody a...snažila sa pohybovať. Keďže som doma, nejaká práca sa vždy nájde :D

Pár fotiek z dneška.

Začalo sa mi páčiť robiť si pestré raňajky. Keď má jedlo rôzne farby, človek sa normálne teší na to, až to vezme do úst :-)

Ráno som si musela spraviť "výlet" aj do blízkeho mesta. A po ceste som natrafila na zlatý dážď a...nuž, neodolala som. Ale psst :D

Trošku slniečka v obývačke :-)

Moments

Keď tak zhodnotím dnešný deň, tak bol fajn. Opäť slniečko a ja som opäť chodila s foťákom (ok, mobilom :D) po meste a tentokrát sa zameriavala na ľudí. Pohyb, okamihy...
Len je to samozrejme ťažšie, pokiaľ človek nemá nejaký ten kvalitnejší foťák. S mobilom ani priblížiť, ani nejaké tie manuálne lepšie nastavenia...ale však ja verím, že raz príde chvíľa, keď budem mať aj ten môj vysnívaný :-).

S fotkami som sa snažila trošku pohrať, je to taký zaujímavý experiment, lebo už len tá zmena farby vie dodať iný výraz. A  v podstate ma takéto vecičky aj bavia :-)

Večer som chcela ísť na jednu kostýmovú oldies párty, ale akosi sa nenašiel nikto, kto by tam chcel ísť tiež, takže sa ten plán nakoniec zrušil. Ale zase aspoň som videla iných dvoch zlatých ľudí, dala si paradajkovú polievku a vlastne bol ten večer nakoniec fajn :-).

(nielen) Dnešné lásky (-:

Asi mám nové obľúbené jedlo. Knäckebrot so syrokrémom. A oddnes už aj obľúbený druh cherry paradajok. Naše slovenské sú proste najlepšie ;-)

Čas okolo obeda som strávila v študovni. Mám rada tú atmosféru. Hlavne, keď sa (okrem toho podstatného, prečo tam idem) obklopím Forbs-ami (spolu s Geo proste dva najlepšie časopisy na svete) a inšpirujem sa inšpiratívnymi článkami o inšpiratívnych ľuďoch :-).

www.forbesmedia.com

Dnes som inak dostala opäť extra chuť na fotenie. Je sranda hrať sa na turistu vo vlastnom meste a objavovať veci a zákutia, ktoré inak obyčajne prehliadam. A fotiť...a fotiť...

Raz sa chcem vybrať s batohom kamkoľvek, kde ma nohy odnesú. Spoznávať nové miesta, zachycovať prírodu, kultúru, ľudí, emócie...občas je to totiž priam až magické, zastihnúť v zábere ten jeden okamih, ktorý sa nikdy nezopakuje, ale na tej fotografii to už navždy ostane. 

Predstavuje to pre mňa úžasné umenie.

Od symetrie...

...k asymetrii

Beyond waves...just guess

Tie čas-od-časné sentimentálne rána s prímesou nostalgie a zúfalej fantázie.
Nemám ich rada.
Dobre, že sú to len rána...

Drobné návaly posadnutosti.
On má niekde vsugerované, že prídem.
A ja zase opakujem tú istú odpoveď. Toto leto ostávam v Európe.
Krátke. Výstižné.
Au. Bez reakcie.
Ale to sú tie jeho vlny myšlienok. Pretože jeho myseľ predstavuje jeden rozbúrený oceán, ktorý sa každou hodinou mení. Úplne mení.
Problémom je, že v mojej hlave sa nachádza niečo podobné.

Na nič konkrétne nechcem myslieť.
Nechávam sa len unášať, nostalgia odznieva a o hodinu...nahrádzam emocionalitu praktickosťou.

Start of something new

Stále dookola znova ten istý kolotoč pocitov a myšlienok.
Teraz sa však načastejšie spájajú s otázkami: Čo potom? Čo bude, keď...?
Viem, že nemá zmysel lámať si hlavu nad budúcnosťou, treba začať tam, kde som teraz, hrať s kartami, ktoré mám práve v rukách....lenže občas tie karty proste veľmi neladia.

These days of Dreams and Inspiration

You can be a sweet dream or a beautiful nightmare ... or just a nightmare...

Farbila som si nechty akýmsi neidentifikovateľným ružovo-červeným lakom, ktorý som dostala ešte ako darček k narodeninám. V podstate ho mám na rukách druhý krát. A neviem si lakovať nechty.
A mám chuť zmeniť aj farbu vlasov.
Ibaže viem, že by to bolo len z afektu.
A robiť veci z afektu nie je práve najlepšie riešenie.

Behám, beháš, beháme a prechádzkujeme :-)

Občas rada pozorujem ľudí a ešte viac ma poteší, ak vidím niekoho odlišného, kto proste robí veci inak, možno si žije vo vlastnom svete a nepozerá na to, čo si môže myslieť okolie. Dnes som tak cestovala v autobuse a už keď som nastupovala, so šoférom sa rozprával nejaký chlapík. Ale bol to taký veselý zjav, stále sa smial a ak nerozprával, tak si spieval pesničky spolu s rádiom, ktoré tam hralo a ľudia si okolo neho nastupovali a vystupovali a on si v pohode vyspevoval a smial sa :D

Možno ten bežný zaneprázdnený človek len pozrie, niečo si pomyslí a ďalej ho ignoruje, ale mne proste to veselé čudo fakt celkom rozveselilo počas tej cesty náladu. Však čo, slniečko svieti, deň je pekný, vo vzduchu cítiť jar, prečo sa teda tváriť kyslo? ;-)

Strach, zmätok a rovnováha. Ide to všetko ruka v ruke.

Druhý článok za deň, účinky Cidera asi pominuli a s ním aj tie euforické básnické stavy, ktoré teraz nahradili tie pesimisticko-realistické a možno viac triezvo zvažujúce.

Viete, ono je to fajn, mať sa z čoho tešiť, mať istú zámienku, väčšiu chuť púšťať sa do vecí, avšak ak sa to zakladá viac na fantázii, ako realite, už to až tak v poriadku prestáva byť.

Posledný polrok sa stratil v časopriestore. Doslova. Tým sa mi len potvrdila hypotéza, že čas je relatívny pojem. Môže sa merať v sekundách, minútach, hodinách, ale napriek tomu ho aj tak každý v istej chvíli vníma úplne inak. Občas je to doslova až magické.

Je zvláštne, že človek môže v pohode existovať, tváriť sa, že navonok je všetko v úplnom poriadku, pracovať, snažiť sa... no pri tom vo vnútri ho stále len niečo mätie. Zožiera. A nechce si to pripustiť. Alebo sa s tým bojí niečo spraviť. Pri mne to bol akýsi istý druh hrdosti, kedy som strašne chcela, ale niečo mi stále bránilo ozvať sa istej osobe. A to chcem-nemôžem sa opakovalo neustále dookola celých šesť neskutočných mesiacov, až kým sa asi niekto nado mnou nezľutoval, alebo to už neviem inak vysvetliť, ale tá osoba sa proste ozvala sama.

Tá úľava sa nedá ani popísať. Akoby to toľko opakované knižné "bremeno" proste zrazu...odpadlo. Zmizlo.

Ale tým to asi celé aj končí. Dostala som sa konečne do istej rovnováhy a som za to naozaj vďačná, ale ani tento stav už nemôže dlhšie pretrvávať. A potrebujem sa nejako pohnúť ďalej, v myslení, vo všetkom.

Lonely water, lonely water won't you let us wander...

Balkón dokorán, relax na posteli, pohľad do neznáma a žiadne konkrétne myšlienky (žeby z toho, že ich je občas až príliš veľa?).
Chcem ešte viac slnka a chodiť bosá po tráve.
Ale aj tak už cítim jar.
Možno len tento týždeň, možno dlhšie, možno sa opäť ešte vráti zima...
To je jedno. Teraz je to fajn.

Prehodnocujem stav mojej rovnováhy a nemôžem sa dopátrať ku konečnému výsledku.
Bojujem sama so sebou a svojim strachom, ktorý sa neustále vracia ako jeden kolotoč, ktorý nejde zastaviť.
Raz som plná energie a (takmer) všetko sa zdá byť dokonalé, potom však príde istá chvíľa a stiahne ma to späť dolu.
Chodím behať.
A na prechádzky po starej ceste popri potoku.
Príroda vie naozaj liečiť.
Alebo aspoň tak správne upokojiť všetko rozbúrené.

New York is too far...let´s go to York!

Taký menší spontánny nápad :P
Pretože som dopredu vôbec neplánovala, že do Yorku počas môjho 9-dňového pobytu v Anglicku pôjdem, ale mala som možnosť odvozu tam aj späť, a tak, že si predsa len spravím výlet.
Čiže sa dá povedať, že som týmto splnila aj jeden z bodov 101/1001 (na rozdiel od tých skôr nesplniteľných :P).
A ešte aj počasie bolo krásne!

Ak ste zvedaví, kde na mape sa presne toto mesto nachádza a niečo o histórii, stačí pár klikov na google. Prepáčte mi to, ale som lenivec lenivý :P Ja sa chcem s vami hlavne podeliť o nejaké tie zábery :-)

Kávičkujeme, dotazníkujeme... (:

Ten problém...keď si kúpite nový druh kávy a neviete, aké je to optimálne množstvo do vašej šálky :P. Prvý krát som sa krotila a nakoniec som musela prisypávať viac ešte aj do vody, tentokrát ju mám pre zmenu takú silnú, že si do nej vkuse prilievam viac a viac smotany. Áno, ja viem, je to ozaj big problem :D

Ale však ja kávičku rada :)
Ale nie kvôli nejakej závislosti pre kofeín, v podstate mne je jedno, či tam ten kofeín je, či nie (pokiaľ ho nepotrebujem kvôli učeniu či práci), mne ide o tú chuť! O ten relax, keď sa môžem poobede pohodlne usadiť a proste si ju vychutnať.

uttararesults.com

V podstate je to jedna z vecí, ktorých sa nechcem vzdávať, aj napriek tomu, že by som sa rada konečne dostala k tomu zdravšiemu životnému štýlu. Aj keď pri mne to ide veľmi...veľmi pomaly :P.
Ale tak, keď už nič, aspoň sa snažím viac pohybovať, necestovať MHD, pokiaľ to nie je ozaj nutné, raz za čas si aj zacvičiť a...samozrejme viac vitamínov a menej sladkostí. Stále sa síce občas objavujú aj tie moje sladké dni, pri ktorých si ozaj doprajem, čo mi chutí, ale napriek tomu, snažím sa to už viac obmedzovať. Však aj tá poobedňajšia kávička to celkom všetko vynahrádza :)

Inak som si dnes kúpila probiofix, vraj je to celkom fajn na rôzne problémy a celkovo na imunitu, navyše, čo sa probiotík týka, je tento asi taký z tých najúčinejších, tak zatiaľ na mesiac a potom sa uvidí.

Neviem, či je to tým počasím, ale ráno som sa akosi opäť zobudila s tým pocitom, že nič sa mi nechce, nemám chuť na spoločnosť a podobne, ale nakoniec som sa akosi premohla a predsa len sa rozhodla, že prejdem nejaké podniky, lebo potrebujem už konečne pokračovať na tej bakalárke a ešte nemám všetky dotazníky. Najskôr som to chcela vzdať po prvej kaviarni, kde prosto "nemali čas" a zvaliť to na blbý deň a bla bla, ale nakoniec som si povedala, však skús ešte ďalej! A tak som prešla ďalšie dve kaviarne, kde mi to celkom ochotne vyplnili a v podstate ma to aj istým spôsobom motivovalo, že...ono je to ľahké zvaliť neúspechy na blbé dni. Ibaže tie blbé dni sú často proste len v našej hlave. Skrátka sa občas treba zaprieť viac a pokračovať ďalej aj napriek nezdarom, aj napriek nášmu komfortu. Mne sa to dneska potvrdilo a som sa za to rada :-)
Ešte stále mi však nejaký ten istý počet dotazníkov chýba, a tak si budem musieť vyhradiť ďalšie dni na obchôdzky (doteraz sa nechápem, ako som ten úplne prvý deň zvládla naraz 10 :D Ale to som mala celkovo nejakú zvláštnu motiváciu vtedy :D) a už to chcem konečne celkovo dokončiť.

Oj...a tá káva je stále silná...napriek tomu, že je v nej pomaly viac smotany, ako vody :P

Z tohto obrázka nemôžem :D :-)

hellofrommetoyou.wordpress.com

Oh, baby, baby, it´s a wild world...

Ja viem, že sa zase ulievam, čo sa pridávania príspevkov týka, ani k tomu Yorku sa akosi nedostávam, a to mám aj pripravené fotky :D. Len...akosi mi zase chýba tá nejaká písacia chuť. Ono to nie je síce  ťažké napísať príspevok, avšak, akú to bude mať formu a tým pádom, ako sa to bude potom celé čítať, tiež záleží aj toho aktuálneho náladového rozpoloženia.

Jeden článok som tu chcela pridať už v sobotu, ale samozrejme aj ten skončil len v "rozpísaných". Vtedy som mala takú ehm...poveselšiu náladu, keďže som sa zobudila s menším hangoverom v hlave po piatkovom spontánnom: "poďme do obchodu" a tak...posedenie najskôr na intráku, potom v meste, a v podstate to nebola nejaká veľká ekšn, ibaže keď som sa vrátila späť (už okolo polnoci), hlad sa nezaprel a ja som sa teda vybrala do kuchynky po dáku tú potravu, z ktorej som sa potom už nedostala :D

Život proste nie je kniha

Asi zmením literárny žáner pre čítanie. A nebudem si kupovať akciové knihy, ktoré mi padnú do oka len vďaka nejakej peknej obálke, alebo stručnému obsahu, ktorý sa mi zapáči, lebo sa vtedy akurát nachádzam v melancholickej fáze prežívania.
Neviem, či tu boli vždy a mne sa ako naschvál dostávajú všetky naraz do ruky až teraz, alebo sa proste celkovo začala v poslednom období rozširovať literatúra o tých "zlých", extrémne náladových, komplikovaných chlapoch, ktorí majú komplexy z vlastného života a nezbavia sa ich dovtedy, kým jedného dňa nestretnú nejakú tú nevinnú dušu, ktorá ich ako zázrakom z toho ich "prekliatia" vyslobodí.
Bullshit na jedno kopyto.
Nevravím, že to nemôže byť pekné trochu sa zasnívať, ale ako...čo je veľa, to je dosť :P.
Alebo som len skrátka voči tomuto tak trošku zaujatá...

Letom svetom :-)

Občas je naozaj najlepším liekom len zmeniť prostredie. A tak som to spravila aj ja a nakoniec som predsa len odletela na deväť dní do Anglicka. Aj kvôli tej zmene, prevetraniu hlavy, ale hlavne, že som chcela konečne navštíviť malého bratrančeka, ktorý sa narodil v Decembri a teda máme odvtedy prvého "rodeného" Angličana v našej rodine :-)

Vlastne aj preto som sa od posledného článku neozývala. Ani nekomentovala, napriek tomu, že sa za tú dobu nahrnulo veľa vašich pekných blogových príspevkov, ktoré som po večeroch čítala prihlásená na mobile, ale ku komentovaniu som sa nikdy nedostala :P. Ale však ja to ešte napravím ;-)
Domov som prišla dnes v noci, ale ako som sa ráno zobudila vo svojej posteli, opäť by som sa najradšej vrátila späť. Baví ma vidieť niečo nové, človek prestane pri tom rozmýšľať nad všetkými tými nezmyslenosťami, ktoré poväčšine rieši, keď nemá čo robiť, plus zmena vzduchu...
Ako by som sa zregenerovala, aj keď len na chvíľu :-)

Do tohto parku sme sa chodievali prechádzať.

...

Prečo to ono vždy musí byť tak, že keď sa na niečo tešíte, just do toho niečo príde???
Neznášam blbé zákony schválnosti, ktoré nikdy nepochopím.
Najskôr to vyzeralo na virózu, ktorú by som preležala, ale nie, z ničoho nič ma zrazu chytil kašeľ a keď človeka raz chytí kašeľ, ono to nie je len na týždeň...
A tak sa snažím len dopovať medom, sirupom a všetkým možným, lebo prosto chcem byť čo najskôr fit!
Ale aj tak už nebudem môcť uskutočniť jeden plán, ktorý som mala na túto druhú polovicu februára. Neviem síce, ako sa to ide ešte všetko vyriešiť, lebo proste niektoré veci sa musia naplánovať dopredu a na poslednú chvíľu je to zrušiť proste blbé, ale...ten debilný kašeľ.

Ale ok, nenervovať sa zbytočne...asi to nemá význam.

Včera som inak bola na našom detskom hudobnom koncerte (hral mi aj malý brat :P) a zaznela tam jedna pesnička, ktorá ma istým spôsobom dostala do takého deja-vu stavu, že mi pripomenula niečo z detstva, ale aj tak som si nevedela presne spomenúť, čo.
Ale inak pesnička známa a aj textom veľmi pekná, určite ju poznáte aj vy :-)

A z tejto pesničky už iste viete, 

ako to chodieva na tomto svete. 

Ak večer pôjdete, kde ruže kvitnú, 

hneď sa k nim netlačte, občas i pichnú...

Dobby style...who am I???

Dnes bolo pekne.
Fakt, slniečkovské dni mám rada, aspoň trošku to človeku zdvihne tú inak pesimistickú náladu.
Asi toľko k snažiac-sa-o-optimistický úvod.

Nemám rada roztržku medzi mojou väčšinovou introvertnou a menšinovou extrovertnou časťou osobnosti. Lebo napriek tomu, že sa tú hranicou snažím aj nejako imaginárne posúvať, tá introvertnosť samozrejme nakoniec vždy (alebo aspoň veľkou väčšinou) zvíťazí.

Včera som bola na kvázi oficiálnej zoznamovacej erazmus "pizza&beer párty" v našej kuchynke. Pozvala ma tam moja spolubývajúca Talianka (pre vysvetlenie, v našej bunke sú dve izby, v jednej bývam ja, ešte s dvomi Slovenkami, ktoré sa tu však až tak často nevyskytujú a v tej druhej býva D., tá Talianka), ktorá tu dofrčala s ešte jedným Talianom, ktorého meno som si však nezapamätala, pretože bolo pre mňa veľmi slabikovo náročné. Ale inak vtipný ukecaný chalan, hlavne, keď mi D. chcela vysvetliť situáciu a on na ňu len "shut up!" a začať vysvetľovať on :D

Napriek mojej úžasnej pamäti na mená a tváre, som sa predsa len snažila zapamätať čo najviac (aj keď občas som sa naschvál ľudí pýtala aj dva či tri krát, ako sa volajú :D).

Napríklad M., historicky prvý Angličan, o ktorom viem, že sa tu vyskytol. Taký ten týpek s dlhšou briadkou a reggae čiapkou a šíriacou sa pokojnou aurou v štýle "nič neriešim", ktorý si po celý čas brnkal niečo na gitarke. V podstate mám istým spôsobom rada takýchto ľudí, už len kvôli tomu pokoju, ktorý sa zrazu usídli aj vo vás a tiež v ich spoločnosti akosi všetko pustíte z hlavy a nič neriešite.

Give me a word, give me a sign, show me where to look, tell me what will I find

Opäť sa asi vraciam k tomu môjmu nechce-sa-mi-písať obdobiu. Možno je to dobré, možno nie, ale každopádne, chcela som sa zmieniť o niektorých veciach z posledných dní, len akosi aj tie prudko endorfínové stavy vždy vystriedalo to temnejšie obdobie. A tak sa to opakuje...neustále.

Chcela som napísať o mojich z ničoho nič preplnených dňoch...

O tom, že v práci sa mi občas aj páči..hlavne, keď už konečne spoznávate viac aj tých ľudí a všetko ide tak nejako rýchlejšie.

O oldieske, kde som stretla jedného Lotyšana, ktorý tu bol zhodou náhod pre dvomi rokmi na erazme a ja som ho predtým aj registrovala (a aj on mňa), ale inak som ho nepoznala, nuž a teraz tu prišiel znova, a akosi sme zoznámili (však úplne v pohode, keď je celý klub preplnený Slovákmi a my samozrejme natrafíme akurát na Lotyša s Rusom :D) a pretancovali celú noc. Dokonca ma naučil salsu! (ktorú som samozrejme už aj zabudla :D). 

O tom, že som po tej noci spala asi ani nie 5 hodín a šla som sa hneď korčuľovať :-)

O tom, že na ďalší deň som mala takú svalovku, že som chodila ako robot. Doslova. A že som v ten deň musela ešte aj do práce (kde som to ale akosi aspoň trošku rozchodila :P).

Ňjúúú (-:

Práve som asi definitívne musela odmietnuť jednu vec, čo ma mrzí, ale asi to tak nejako všetko má byť. Však sa aj tak vraví, že v najlepšom treba  prestať, no nie? :)
A na druhej strane, môžem sa teraz začať naplno sústrediť na nové príležitosti. A verím, že tie budú. A stále verím aj v to, že ak človek niečo veľmi chce, tak to proste dosiahne. Možno nie hneď a možno občas ani nie úplne tak, ako si to predstavuje, ale pokiaľ naozaj po niečom veľmi túži, tak by sa mal do toho pustiť, bez výhovoriek a čo najskôr. Lebo pokiaľ je ten sen čo len trochu reálny a je tam dostatočná chuť a vôľa, potom naozaj nič nie je nemožné. Nemožnými sa veci stávajú len vtedy, ak sa začnú odkladať "na ten správny čas", na "lepšie podmienky", ale väčšinou to "lepšie" už skrátka nepríde a práve tá prítomnosť je to najlepšie, minimálne pre začiatok a skutočné prehlásenie, že idem do toho!
Ale k motivačnému článku som skĺznuť nechcela. Lebo, úprimne, nie som si istá, či som práve ja ten človek, ktorý by mal právo písať nejaké motivačné veci. Keďže hlavne v poslednej dobe sama nič nerobím a len sa sťažujem :D. Och, kde som to zase skĺzla...

Inak si užívam voľný deň, po dvoch denno-nočných za sebou a stále viac sa len utvrdzujem v tom, že pokiaľ človek má čo robiť, hneď je ten svet naokolo krajší. Raz za čas je určite super vyhradiť si ten čas len pre seba (a pre mňa to platí určite na 100%), ale dlhodobo to nie je k úžitku, skôr na škodu.
A ešte...že mám rada nočné cestovanie :)
A že som si nie istá, či mi skôr idú na nervy, alebo sa mám len smiať na tých "hravých" chlapoch :P. Presne tie typy, ktoré sa proste nepýtajú na povolenie vstúpiť do vašej osobnej zóny, ustúpite naschvál o krok do strany a oni presne o ten istý krok zase pristúpia, poprípade vám niečo ukazujú a vy ich cítite takmer na krku. A oni si to ešte užívajú! Že niekoho mi to pripomína... Ach, ja si tieto typy asi nejakým činom do života priťahujem, či čo :D

So hey, let's be friends

I'm dying to see how this one ends

Grab your passport and my hand

I can make the bad guys good for a weekend

...

Cause you know I love the players

And you love the game!

(Ja skutočne neviem, prečo počúvam pesničku tohto typu :D)

Sme vegetariáni! ...Na zábavnú minútku (-:

Tento príspevok je síce mierne od veci (vzhľadom na tie moje poslednočasové denníkové výlevy :P), ale ak máte chuť sa trošku zasmiať, určite stojí (a pre mňa na 100% :D) za prečítanie táto krátka poviedka "Sme vegetariáni!", ktorej originálnu verziu nájdete TU, ale ja som sa ju rozhodla uverejniť tiež. Aj tak je to v podstate už dávno stratená poviedka, teda skôr paródia na známu upírsku ságu, ktorá letela pred pár rokmi.
Vlastne ja som si na ňu tiež len tak náhodou kedysi po čase spomenula a znova ju vyhľadala a a odložila do záložiek, pretože...ona proste má v sebe to svoje komické čaro a vždy, keď si ju prečítam, vie ma rozosmiať :-)
Ešte raz oznamujem, nie som autor poviedky (a myslím, že vzhľadom na jazyk je to aj jasné :D), len ju tiež zverejňujem (aby celkom nezapadla prachom ;-)

Jsme vegetariáni!

V hlavních rolích:

Carlisle Cullen - taťka
Esme Cullen - mamka
Ed Cullen - temný, vnitřně rozervaný přítel hysterky
Bella Swann - hysterka
Jasper Hale- feťák s absťákem
Alice Cullen - mimoň
Emmett Cullen- násilnické hovado (podpantoflák)
Rosalie Hale - megera

Místo: Hypermoderní lesní sídlo Cullenových uprostřed neprostupných lesů (neptejte se jak tam natahali stavební materiál)

Čas: Večeře

I´m looking for...

Tento mesiac som mala v pláne hlavne tri veci.
Dá sa povedať, že ich mám všetky viac-menej úspešne za sebou.
Prvá, skúška.
Druhá, podpis k prvej časti bakalárky.
Tretia, pohovor. Na ktorý som sa prihlásila omylom (áno, dá sa to).
Hoci ešte neviem výsledky z tej tretej veci, ale aktuálne mi je to jedno. Vlastne celý čas mi to bolo akosi jedno. Aspoň som si spravila výlet do BA. A okrem cesty zo stanice na ambasádu (veľmi dôležitá trasa) tak poznám ďalší kúsok nášho hlavného mesta.
Lebo Lennie sa rada túla pešo s mapkou (najnovšie už aj s navigačným v mobile).
A večerná cesta k Eurovei, keď je všetko tak pekne vysvietené a všade plno ľudí.
Ono má aj to pre človeka isté čaro, keď si to vezme z takej tej inej stránky.

Inak, dá sa povedať, že posledné dni boli fajn. Mala som čo robiť.
Štvrtok nočná brigáda, ale v takej tej pohodovej atmosfére.
Piatok mesto a dobrá nálada so zlatými ľuďmi, s ktorými som sa v ten večer cítila naozaj...veselo. A Dixit :-)

Len včerajšia nočná cesta autobusom späť začala mať znova nejakú melanocholickú príchuť.
Výčitky, že som nedokončila všetko ešte v decembri a nejdem na štátnice v januári.
Lebo v tom prípade by som mohla požiadať o pracovné víza.
(Medziročník to všetko kazí.)
Aj keď v septembri som sa vracala domov s tým, že najbližšie leto sa tam nevrátim.
Nemôžem. Nechcem. (Alebo chcem?)
Už je to ale aj tak teraz jedno.
Asi to tak nejako má byť.
Zmeniť destináciu, všetko.
Preto ten pohovor.
Ale nie som s tým ešte celkom stotožnená.
Neviem, čo mám čakať. Vlastne, radšej nič.
Len človeku občas chýbajú aj tie maličkosti...syrová pizza zo 7/11...Veľká ľadová vanilková káva z Dunkin Donuts počas tých najhorúcejších dní...Starbucks!
Poznám ľudí, ktorí tam idú už piaty, šiesty rok za sebou. Pretože je to ich druhý, letný domov. Ťažko to vysvetliť. Človek musí také niečo okúsiť na vlastnej koži.

Ale asi je naozaj čas na zmenu...
Vlastne, iná možnosť už žiaľ teraz ani nie je.

Zajtra opäť smer brigáda. Celý deň. Fajn.
Vypustiť z hlavy všetko nepotrebné..
Istým spôsobom sa teším.

O asociálnych chvíľkach a nových začiatkoch

Znova sa mi začína driemať takto podvečer, ale musím si ten spánok nejako odpustiť, lebo nepotrebujem ďalšiu divnú noc, fakt, túto poslednú som sa len celý čas prevaľovala a zaspala až niekedy nadránom, pričom sa mi v tom čase začali snívať také kraviny, že to proste dokopy nemalo ani hlavu, ani pätu. Ešteže som si potom ten spánok mohla vynahradiť doobeda :P
Vlastne, občas som naozaj aj vďačná za toto "kľudné obdobie", pretože nuž, môžem si spať, dokedy chcem, môžem byť hore dokedy chcem (a to je proste moje) a keď na mňa príde jedna z tých mojich super truper asociálnych chvíľ, proste sa len hodím pod deku a čítam. Taký deň som mala včera a fakt mi to padlo vhod.
A dnes mi zase po tej úžasnej noci padlo vhod, že celý deň svietilo pekne slniečko a v podstate bolo aj teplo, takže už len prechádzka po vonku mi zdvihla náladu. A ešte ma aj rozosmiala upomienka z knižnice, že 10 centov :D Najlepšie, že som išla pekne všetky knihy, čo som mala požičané, vrátiť, a zrazu mi tetuška povie, že tá kniha, na ktorú mám upomienku, mi chýba. No super, za to môže ten môj úžasný bordel v stolíku.

Sen

Sníval sa mi divný sen. A neviem prečo, ale musím si ho nejako zaznamenať.

Išlo o to, že som z nejakých neznámych príčin bola odsúdená na trest smrti a nejaký chlapík v tmavom obleku mi mieril na hlavu pištoľou. To bol prvý pocit, že som mala strach, vedela som, že všetko práve končí, ale pri tom som netušila, prečo.

Potom však zrazu nastal zvrat a ten chlapík tú pištoľ zložil. A povedal mi, že mi udeľuje slobodu a že mám odísť. Napriek tomu, že to mal ako príkaz, ale z neznámych dôvodov ma prepustil.

A vtedy nastal ten druhý okamih, keď som zrazu pred sebou uvidela lesnú cestu, kadiaľ mám bežať, svietilo na mňa slnko a ja som si vtedy uvedomila, že všetko mohlo v jednom momente skončiť, ale ja mám, len vďaka milosti toho neznámeho chlapíka, druhú šancu na život a že ho chcem využiť naplno, bez strachu, a že neexistujú už žiadne obmedzenia. Bol to úplne úžasný, oslobodzujúci pocit, ktorý sa mi asi tak najviac vryl do pamäti. Spolu s tým slnkom a teplom, ktoré som cítila, vďačnosťou a cestou, ktorou som sa mala rozbehnúť.

Občas si sny nepamätám vôbec. Občas len nejaké útržky skomolenín. Ale raz za čas príde aj niečo takéto, s celým dejom (:D), a to mi proste ostane v hlave, aj so všetkými pocitmi. Lebo v snoch som občas ešte emotívnejšia, ako v realite :P.

Ale toto bol...nuž, pekný sen. Aj keď zvláštny. Zvláštno pekný.

Trošku inšpirácie od Lany

Zaujímavá to žena. Niežeby som obdivovala jej životný štýl, ale má v sebe niečo inšpirujúce.

Moments

Milujem čaj Teekanne, Magic moments :-) Má úplne jedinečnú špecifickú, pre mňa aj vianočnú príchuť (žeby preto, že ho pijem hlavne v zime?) a dnes sa mi znova po dlhom čase chladí na stolíku.

A tiež sáčkovú polievku, s názvom Jarná. Pretože má tiež veľmi špecifickú chuť a aby nestratila to svoje kúzlo, varím si ju len raz za čas na internáte. Aj dnes si ju idem akurát spraviť na večeru (len čo sa nám uvoľní kuchynka, lebo však celý internát je prázdny, ale v našej kuchynke musí byť vždy niekto, akurát vtedy, keď tam mám namierené ja :D).

Dnes som zostala úplne očarená, keď som počula hrať jedného človeka na organe. Pretože to bolo niečo úžasné a obdivujem ľudí, ktorí sa vedia až tak do toho umenia vložiť, že pri tom zabudnú na okolie a do tej melódie vložia sami seba.

Asi som videla bubeníka, moju dávno stratenú platonickú lásku. Doteraz mám v hlave ten moment, keď sme stáli pred jedným podnikom a ja som zrazu zrmzla a nevedela rozprávať, vrátila mu kabát, ktorý som mala na sebe asi 5 a pol sekundy a potom zdrhla dovnútra so slovami, že mi je zima :D
Och, krásne bezstarostné časy.
Ktoré sú v podstate bezstarostné stále, ale človek si musí vždy všetko nezmyselne komplikovať.
Lebo bez toho by to bolo asi až príliš nudné, no nie?

Vraciam sa k môjmu dávnemu, ale tak užitočnému mottu.
Nechaj to plávať, nechaj to plynúť.
Nič neočakávať, ale zároveň všetko akceptovať.

Čarovné miesto, ktoré mení :-) (Dlhý a sentimentálny článok :P)

Akurát som sa dostala do nejakej celkom fajn motivačnej fázy, kedy sa mám fakt že aj chuť (:D) učiť a vlastne som sa to aj reálne doteraz snažila praktikovať, pekne som si čítala ďalšiu kapitolku ohľadom sprievodcovskej činnosti, ale akosi mi aj tak občas odbiehajú myšlienky niekam inam. Tak, že trošku zakotvím tu, vyhádžem z hlavy potrebné "smeti" a potom sa pekne pustím ďalej do odhaľovania tajov osobnosti sprievodcu a všetkým jeho kompetenciám :P.