Nakoniec to však veľmi často skončí tak rýchlo, ako to začalo, alebo napríklad tak, ako dnes: pustím sa do písania ďalšej časti diplomovky, istú chvíľu mám v hlave normálne aj nejaké nápady na zmysluplné vety, ktoré sa však do wordu prenášajú akýmsi pomalším tempom a spomaľuje to napokon do štádia, že keď mám opisovať ďalšiu tabuľku z dotazníka, zrazu zistím, že mám pri nej dokopy jednu a pol vety, aj to v štýle, že by ju vedel lepšie zoštylizovať a kvetnatejšie opísať žiak základnej školy. Až sa nakoniec opäť na všetko vykašlem a dokument zatváram. Alebo ho nechám otvorený (len pre istotu), pustím si nejakú muziku (najlepšie agresívny rock), v chvíľkovej trpezlivosti ešte pozerám na ten dotazník a keď ma prejde už aj tá posledná trpezlivosť, na dnes to vzdávam.
Neviem. Na jednej strane to už chcem mať konečne po tých šiestich rokoch z krku, na druhej je k tomu sakra ťažké sa prinútiť. Alebo skôr zotrvať. Občas som fakt lenivé hovädo.
Počúvam novú pesničku, ktorú nahrala miestna kapelka. A spomínam na to, ako sme pred cca dvomi mesiacmi s kamoškou sedeli v jednom bare a čakali, kým začne istá vtedajšia akcia. Bolo tam zvláštne prázdno a okrem nás v tej časti miestnosti bol obsadený už len jeden stôl. Tak sme sa v pohode rozkecali (však baby, ako inak). Pritom, ako sme opisovali naše "znalosti" albumov a piesní spomínanej miestnej kapelky, ktorá mala hrať ako prvá, sa mi zdalo, že je tam zrazu ešte tichšie. Viete, taký ten divný pocit, že vás niekto "náhodou" počúva. Samozrejme som ten pocit ignorovala a sústredila sa ďalej na svoje odborné rozoberanie. Až kým nenastal čas ísť a aj v spoločnosti neznámej dvojice chalanov obďaleč pri stole, sme sa nevybrali na miesto koncertu. Zlatí, ešte nám aj podržali dvere, keď sme vychádzali.
Nespoznala som ich dovtedy, kým nestáli na pódiu. Boli to gitarista a bubeník.
Asi tak by som opísala moju úžasnú schopnosť rozpoznávať tváre. A všímať si okolie. Kým do mňa nasilu neštuchnete, nekopnete, či iným podobným spôsobom na seba neupozorníte, nevšimnem vás, ani keby ste prechádzali po ulici tesne vedľa mňa. Viete, ja si väčšinou žijem vo svojom svete. Až na svetlé ojedinelé chvíľky, ktoré však prichádzajú veľmi zriedka.
Mala by som opäť začať praktikovať mindfulness...
Mimochodom, viete, že dnes je Deň Zeme?
Ak by ste mali záujem spraviť aspoň malé symbolické gesto, použite namiesto klasického uja gúgla na prehľadávanie jeho ekologickejšieho brata (alebo sestru?) :)
Obrázok: tumblr.com
tá príhoda je geniálna!!!úplne sa tu usmievam od ucha k uchu :D... neboj sa, nie si sama, ja mám hroznú pamäť na tváre (a ešte napríklad zabúdam, či si s niekým už tykám alebo nie)... Inak, keby mne sa to stalo, tak sa prepadnem. Pretože ako sa poznám, ja by som po rozobraní hudby ešte prihodila veľmi "dôležité" úvahy, či sa mi ich fyzický zjav pozdáva, alebo nie :D samozrejme, kvetnatejšie :D
OdpovedaťOdstrániťK tomu sme sa našťastie nedostali :D ale to boli také trošku mláďatká, že by nebolo veľmi kvetnato čo opisovať :D Asi preto som ich nejako prehliadala, speváka by som skôr spoznala :D
OdstrániťAle s tou hanbou - cítila som sa trápne po celý čas, čo sme ich potom počúvali, to je pravda :)
Minulý týždeň som bol na jednej amatérskej divadelnej skupine, ktorá v kaviarni hrala vtipné skeče. Žiaľ, nikto sa nesmial ani nereagoval, a tak som sa smial aspoň ja. Pri tom neboli vôbec zlí. Sakra, ľudia sú strašné mrchy.
OdpovedaťOdstrániťPalec hore! Pridala by som sa k tebe :)
OdstrániťHe he to mi pripomína ako som raz išla s kolegami na diskotéku.....a boli sme my 4, barman, a dvaja chlapici v boxe....po polhodinke, keď nikto neprichádzal sa môj kolega presunul k tým dvoch chlapom a hovorí....to je muka, že?.....neviete o nejakom plnšom klube alebo či sa nepridáte k nám niekam inam a oni na to: My tu dnes hráme sme DJ-i
OdpovedaťOdstrániť:D :D :D Stáva sa. Ale bola by ešte väčšia sranda, keby sa naozaj aj pridali :D
Odstrániťja som svoju bakalarku tento semester este ani neotvorila. uz zacinam pochybovat o tom, ze ju vobec odovzdam, kedze deadline je 9.5. a ja nemam napisane nic nove od mojho odovzdania v decembri. som lenive prasa a kym ma nekopne muza, nemam ani len najmensiu sancu nieco napisat. viem, ze najtazsie je zacat a uz mam pomaly pocit, ze sa k tomu predsalen dokopem, ale desi ma predstava, ze aj ked teraz zacnem, mozem to uplne a najviac nestihat. hlavne preto, ze zviazanie do tvrdych dosiek treba az prilis vybavovat. well, netusim, ako sa s tym popasujem, ale verim tomu, ze vsetko zle je na nieco dobre.
OdpovedaťOdstrániťA máte len ten jeden termín na odovzdanie? Lebo ja idem už na druhý (obhajoba v auguste), ten prvý som tiež nestíhala :D. Každopádne, ak ťa tá múza naozaj kopne (alebo ťa môžem kopnúť aj ja, aj keď len ta virtuálne haha - posielam!), tak stihnúť sa to dá aj za tento čas, fakt viem o veľa podobných prípadoch. Skús si povedať tak, že minimálne začneš (ale fakt sa do toho pozrieš) a koľko stihneš, toľko stihneš, je to skôr taký psychologický trik, ale mne občas pomáha :-)
Odstrániť