Mám nejaké vákuové obdobie, vo všetkých oblastiach. Doslova.
Možno aj preto som sa po dlhom čase dala na pozeranie seriálu. Dokonca dvoch.
Kedysi boli seriály mojou pravidelnou rutinou, ale akosi to v priebehu rokov utíchlo a vlastne si ani neviem vybaviť, či som vôbec niečo pozerala od obdobia kovidu. Až na občasné výnimky filmov.
Preto ma dosť prekvapilo, že som teraz v relatívne veľmi krátkom čase doslova zhltla rovno dva seriály. Jeden na odporúčanie baby, s ktorou som viedla multi-vesmírny dialóg (viď 2 články dozadu) a druhý mi vygeneroval náhodný instagramový algoritmus.
Neviem prečo, ale príde mi akési zvláštne tu o tom písať. Akoby som mala výčitky, že by som mala robiť úplne iné veci, venovať sa niečomu produktívnemu a tú písať o rôznych úspechoch, alebo skrátka klasickom uhladenom dospeláckom živote. A ja namiesto toho vytiahnem (dva!) seriály a cítim sa ako moja dávna tínedžerská verzia, s tým rozdielom, že už v dospelom tele.
Proste to vákuové obdobie...
K tomu som si dnes otvorila staré poviedky, ktoré som kedysi písala a zavalila ma doslova emocionálna vlna, zmes že úplne všetkého dokopy, až ma to chytalo do revu, lebo... tie poviedky mi chýbajú. Moje postavy mi chýbajú. Písanie a rozvíjanie ich príbehu mi chýba. Ale hlavne to, že sa neviem preniesť cez tú priepasť, že aj keď začnem rozmýšľať, že by som chcela na niektoré veci dnes nadviazať, skrátka neviem, ako. Keď tínedžer píše o tínedžerskych veciach, škole, či prvých láskach, ide to ľahko, je každodenne inšpirovaný svojim vlastným životom. Ale zrazu prejde pár rokov, tie postavy sa stratia vo vzduchoprázdne... a zrazu je ťažké sa k nim opäť priblížiť. Lebo už ani tie postavy nie sú tí istí bezstarostní stredoškoláci. A kým sú asi dnes?
***
Ale k tým seriálom.
Prvým je Dark, ktorý je pre veľa ľudí dosť známy, vlastne aj ja som ten názov poznala, ale akosi som sa až teraz dostala k tomu, že som si ho reálne pozrela. A skutočne to bol seriál, ktorý mal schopnosť ma po rokoch nesledovania podobných vecí vtiahnuť do deja. Minimálne prvé dve série:)
Zaujímavý koncept paralelných vesmírov, spracovanie postáv a ich príbehy v rôznych časových okamihoch...
Tretia séria bola síce už trochu prekomplikovaná (ako to vo väčšine seriálov po istom čase býva), ale napriek tomu zaujímavé uzavretie celého deja.
(Inak neviem prečo, ale trochu mi pripomínal našu Trhlinu a záhadu Tríbeča :)
Ak máte radi mysterióznosť a Dark vás akosi náhodou obišiel tak, ako mňa, určite odporúčam to napraviť :)
Druhým seriálom je The Marvelous Mrs. Maisel, o ktorom som až donedávna vôbec nevedela, a pritom má tiež pekných pár rokov. Náhodou som z neho videla jeden krátky urývok na IG a tak ma zaujal, že som si nakoniec musela pozrieť celý seriál.
Oproti Darku je toto úplne iná šálka kávy, človek sa prenesie do retro časov mladosti našich starých rodičov, kedy bolo všetko tak farebné a krásne rozvíjajúce sa, čo sa týka úplne všetkého. Ale hlavne barových talentov! :) V čase, keď mužská a ženská rola bola jasne definovaná, no napriek tomu tu boli prvé sebavedomé žieňatá, ktoré si skrátka išla za svojim. A nebáli sa prebíjať aj v skupine mužských stand-up komikov.
Veľmi sympatické a krásne spracované postavy, od výrečnej hlavnej hrdinky Midge, jej exmanžela Joela, ktorý mi najskôr prišiel taký nemastný-neslaný, ale veľmi rýchlo ukázal jeho silné stránky, cez manažérku Susie, ktorá vedela každého hneď uzemniť nielen jej špecifickým jazykom, ale aj krásnymi gestami oboch prostredníkov, až po veľmi individualistých rodičov, ktorí si žili každý že v totálne inom vesmíre. Och, a môj obľúbený delulu komik Lenny, z ktorého som nemohla už od prvého momentu, ako prišiel na scénu!
Tento seriál bol síce o niečo dlhší, ale poviem, že keď ste na tento typ žánru, tých 5 sérií vám ubehne ani neviete ako. A stojí to za to!
