Dobby style...who am I???

Dnes bolo pekne.
Fakt, slniečkovské dni mám rada, aspoň trošku to človeku zdvihne tú inak pesimistickú náladu.
Asi toľko k snažiac-sa-o-optimistický úvod.

Nemám rada roztržku medzi mojou väčšinovou introvertnou a menšinovou extrovertnou časťou osobnosti. Lebo napriek tomu, že sa tú hranicou snažím aj nejako imaginárne posúvať, tá introvertnosť samozrejme nakoniec vždy (alebo aspoň veľkou väčšinou) zvíťazí.

Včera som bola na kvázi oficiálnej zoznamovacej erazmus "pizza&beer párty" v našej kuchynke. Pozvala ma tam moja spolubývajúca Talianka (pre vysvetlenie, v našej bunke sú dve izby, v jednej bývam ja, ešte s dvomi Slovenkami, ktoré sa tu však až tak často nevyskytujú a v tej druhej býva D., tá Talianka), ktorá tu dofrčala s ešte jedným Talianom, ktorého meno som si však nezapamätala, pretože bolo pre mňa veľmi slabikovo náročné. Ale inak vtipný ukecaný chalan, hlavne, keď mi D. chcela vysvetliť situáciu a on na ňu len "shut up!" a začať vysvetľovať on :D

Napriek mojej úžasnej pamäti na mená a tváre, som sa predsa len snažila zapamätať čo najviac (aj keď občas som sa naschvál ľudí pýtala aj dva či tri krát, ako sa volajú :D).

Napríklad M., historicky prvý Angličan, o ktorom viem, že sa tu vyskytol. Taký ten týpek s dlhšou briadkou a reggae čiapkou a šíriacou sa pokojnou aurou v štýle "nič neriešim", ktorý si po celý čas brnkal niečo na gitarke. V podstate mám istým spôsobom rada takýchto ľudí, už len kvôli tomu pokoju, ktorý sa zrazu usídli aj vo vás a tiež v ich spoločnosti akosi všetko pustíte z hlavy a nič neriešite.

Ďalej (zase :D) M., jeden Poliak s výzorom jedného kontroverzného kvázi-speváka z jednej veľmi významnej slovenskej speváckej súťaže (ešte prvej série), taký ten holohlavý a drsno vyzerajúci :D. Ale chvíľu som sa bavila aj s ním a náhodou bol celkom milý, dokonca mi pomohol ešte aj s dočapovaním piva, keď som mala plné ruky pizze :P. A áno, jeden z mála ľudí, čo rozprávali slovensky :P (v podstate sme boli len traja).

Z báb, čo som si zapamätala, boli akurát E., druhá Talianka, kamarátka tej našej spolubývajúcej a ešte jedna polobulharka a polotalianka, ktorej meno mi však uniklo. Inak tiež milé, aj keď u dievčenského pohlavia akosi z prvého dojmu veľa vyčítať neviem :P.

Nuž...a P., Francúz, ktorý, keď som prišla, sedel chrbtom ku mne a keď sa otočil, takmer som v tú prvotnú chvíľu akoby primrzla (čo sa mi nestalo už ani nepamätám a chcela som sa za to prvý krát v ten večer prefackať) :D. Týpek s výzorom bubeníka (mojej niekdajšej dávnej platonickej lásky) a občasným jemne zjavným nezáujmom o okolie, pripomínajúc mi zase istú časť povahy Zakázaného. Nebezpečná kombinácia. Hlavne, keď som sa na opačnej strane miestnosti s niekým rozprávala a pozriem náhodou na neho a on pozerá na mňa. Potom sa raz dokonca aj normálne pristavil a pýtal sa odkiaľ som (typický začiatok konverzácií ten večer :D), ale inak ten rozhovor dlho nevydržal (druhá facka). Celé som to zakončila už kompletným odmrznutím mozgovej činnosti, keď som si sadla na jeho miesto, kým bol preč, lebo však všetko bolo obsadené, okrem tých dvoch miest tam a asi bolo jasné, že keď príde, sadne si hneď vedľa. Pokus o druhú trápnu conversation v štýle - Sorry, I took your place - It´s ok.- a potom výpadok prúdu. Nič, nič, nič, chvíľa rozorvanosti, či sa prihovoriť brnkajúcemu si Angličanovi na jednej strane, alebo ignorujúcemu-okolie-Francúzovi-na-mobile na druhej strane, samozrejme nevyhrala ani jedna možnosť a ja sa teda len zrazu zdvihnem a zdrhnem do svojej izby. Tretia facka. Sto faciek. (O tom, že som ešte asi hodinu potom bola červená, viac, ako paradajka, radšej pomlčím.)

Že úplne milujem moje introvertno-plaché-nezapájajúce sa-časti mojej osoby. Občas mám fakt chuť len schytiť nejakú lampu a začať sa ňou trieskať po hlave v štýle Dobby.

Ale aspoň som tam išla a snažila sa spoznať nejakých tých foreigners (samozrejme ich tam bolo oveľa viac, ja som spomenula len pár), a tým pádom rozširovať hranice mojej minimalizovanej extrovertnosti.
Och, ale ten útek to všetko posral :D
Trápna, trápna...a presne týmto spôsobom si kazím medziľudské vzťahy, skôr, než ich vôbec stihnem rozvinúť.
Neviem, či existuje väčší extrém, čo sa rozporuplnosti osobnosti týka. Ja vlastne sama neviem, kto som. A ani netuším, či to niekedy vôbec zistím...


Zajtra práca. Úprimne, akosi neviem ani to, či sa mi tam teraz vôbec chce. Keď už mám ten divný pocit zo všetkého.