Who are you, man?!

Minulú noc som dostala takú chuť na básničku, ale keďže ma bolela hlava, tak som vypla pc a len pri svetle z chodbičky som začala niečo škriabať do zošita "na všetko".
Vlastne išlo mi to celkom fajn, všade ticho, pokoj, tma, akurát taká atmoška na rozmýšľanie. Až kým som sa nedostala k tretej strofe. Vtedy do izby nabehol nejaký chalan, ľahol si na prázdnu posteľ (na ktorej spávala kedysi M.) a moja múza pomaly doznievala...Chvíľu som na neho len tak kukala, potom som zvažovala jazyk, ktorým sa ho niečo spýtam, keďže som nevedela, z kade vlastne je a keď vyhrala (všeobecná) angličtina a ja som chcela konečne položiť otázku "Who are you?", tak on bol už dávno v ríši snov. Áno, nebol celkom triezvy, to mi došlo hneď. A v podstate, tušila som, kto to je, aj keď som si nebola istá. Baby ho poznajú, ale ja som sa s ním nikdy oficiálne nezoznamovala. Ale to je jedno, ráno bol už preč. Čo som ale chcela, tak že tú tretiu strofu som ešte nejako dopísala, ale keďže sa mi to zdalo málo, tak som začala rozmýšľať nad ďalšou, ale akosi sa mi už nechcelo písať, tak som len premýšľala a že ráno si to zapíšem, no ale houby. Ráno som už mala všetko vyfučané z hlavy. Aspoň som sa poučila. Keď mám nejaký nápad, treba ho čo najskôr zaznamenať, lebo potom sa už len ťažko vráti.
A inak sa mám fajn. Tá minulá skúška našťastie vyšla a teraz ma čaká už "len" posledná-štatistika. Na ktorú sa vôbec neteším. A čas sa kráti, no mne sa zase nič nechce.