Lebo milujeme rozoberanie našej emocionality...

Opäť tá rozporuplnosť pocitov.
Sama neviem, ako vlastne vnímam tohtoročné sviatky.
Občas sa mi zdá, akoby som len stála niekde opodiaľ a všetko sledovala, ako nejaký film...ktorý v sebe mixuje všetky druhy žánrov.
Niekedy sa nedeje absolútne nič a potom zrazu príde istá chvíľa a v tej sa spojí všetko odrazu.
A ozaj neviem povedať, či sa mi ten film páči, alebo nie. Najčastejšie však mávam dojem, že je to všetko akosi postavené na hlavu...

Ale ok. Zase som sa dostala do tej úžasnej fázy, pri ktorej sa väčšinou snažím dištancovať od blogu, lebo tu nechcem za sebou zanechávať tie moje úžasné vyžalovávacie bláboly, ale dnes...proste musím. Lebo mám pocit, že mi z toho všetkého už asi praskne hlava. A denník nepomáha :D.
(Áno, článok sa bude opäť (prekvapivo) týkať chlapa. Čiže môžte rovno prekliknúť niekam inam :P).


Ono to tak býva, že keď človek nemá čo na práci a ešte je k tomu aj noc, tak mu myšlienky začnú behať kade-tade. A najčastejšie sa týkajú minulosti. Aj keď je to extrémne neproduktívne a ja si to uvedomujem, ale občas mi je to fakt šumafuk, proste to porozoberať potrebujem.
Možno si kúpim ešte jeden povianočný darček. Kladivko na hlavu, aby som si z nej mohla vyklepkať všetky tieto neproduktoviny, ktoré sa mi v nej premávajú.

***
Občas sa pohrávam s myšlienkou, že by bolo vtipné založiť takú...ehm povedzme "čatu".
Že kontaktovať všetky Zakázaného "girlfriends". Baby, o ktorých viem (aj neviem), s ktorými chodil/flirtoval/whatever-else.
Len tak, pre tú srandu. Človek by sa možno dozvedel toľko nových vecí...
A potom na neho spoločne epicky zaútočiť. Juu, to by bol zážitok za všetky drobné.
(Okey a teraz začína fáza, kedy mi šibe :D).

Inak taká otázka...čo je vlastne lepšie?
Mať "friends with benefits", a tým si kompenzovať nejaký vlastný vnútorný komplex z emócií....nič necítiť, len si prosto užívať a všetky pocity zamknúť do trinástej komnaty a odhodiť od nej kľúč...len pre istotu. Aby sa náhodou niečo nedostalo na povrch.
Alebo naopak iný extrém, ktorý sa radšej k nikomu ani nechce priblížiť, tiež len "pre istotu" a všetky potláčané pocity skrývať za maskou úsmevu?

On mi to raz povedal tak úplne krásne. Vlastne to na mňa prakticky z ničoho nič zrazu vybafol.

"Neviem v tebe čítať. Vždy, keď ťa vidím, len sa usmievaš, ale to je len tvoj pokerface. Ale inak nevidím v tebe žiadne emócie... Ani netuším, čo si myslíš naozaj."

Čo na to povedať? Asi toľko, že človek má po zaznení podobných slov chuť ho akurát tak nakopať do riti. Aj keď ten hnev v podstate pramení jedine z toho, že človek konečne počuje o sebe nejakú pravdu.
A ešte lepšie, keď si uvedomíte, že to hovorí niekto, koho poznáte len istý krátky čas a napriek tým slovám vo vás číta lepšie, ako ľudia, ktorých poznáte celý život...

On bol ale zase ten prvý extrém.
A tiež nerád vyťahoval na svetlo nejaké pocity.
Občas som mala pocit, akoby sme súťažili v tom, kto z nás je "ten lepší".

pandawhale.com

Raz po rozlúčke s jednou dvojicou (a boli to fakt zlatí ľudia), sa ma spýtal, či som na ňom videla nejaké emócie.
Bola to totiž jedná z tých rozlúčok, kedy to môže byť aj naposledy...lebo neviete, či sa ešte niekedy s tými ľuďmi v budúcnosti stretnete... Aj jemu sa leskli oči. A ja som sa naopak dostala do nejakej apatickej fázy, lebo pokiaľ nie som opitá, tak neviem revať, keď sú okolo mňa ľudia.

Keďže som však akurát bola v práci a hneď vedľa bola druhá plavčíčka (ktorá mala akurát "službu", keďže ja som som sa lúčila), asi by nebol najvhodnejší čas začať rozoberať tému "emocionalita". Vlastne celkom stačilo, že sa tvárila, že tam nie je, počas toho, ako sa ma pýtal, že či tiež potrebujem objatie (lebo on sa s nimi objímal dlhšie a ja som žiarlila, hoci sama neviem, na koho viac :P) a ja ako zmyslov zbavená som sa na neho vrhla. Však je úplne normálne objímať sa so svojím supervízorom vedľa bazéna, v ktorom je v tom čase asi najviac ľudí...

Nuž, ale to je jedno. Po tom trápnom objatí odišiel a ja som mu vzápätí napísala ešte trápnejšiu sms, ako odpoveď na jeho otázku.
"Pýtal si sa ma, či som na tebe videla nejaké emócie. Odpoveď je áno, v očiach. Preto milujem svoje slnečné okuliare."
A preto ich zjavne miloval aj on. A občas ich nosil ešte aj vtedy, keď bolo zamračené a pršalo.
Teraz ich však nemal. Ale ja áno.

Najlepšie, že po odoslaní prišla zase vlna výčitiek.
Pretože...kto sa tu s kým vlastne "hral"?
Vinní. Obaja.

Hoci sama neviem, kde sa to všetko vo mne bralo. Akoby sa vo mne zrazu odkryli všetky tie stránky, o ktorých som netušila, že ich v sebe mám.


Občas mám chuť spísať z toho všetkého ešte jeden minipríbeh, nech sa konečne zbavím všetkých tých dialógov, ktoré mi stále v istých momentoch víria v hlave...