Keď sa detská nevinnosť vytráca

Obdivujem malé deti. Tú nevinnosť, hravosť a radosť, ktorú dokážu svetu ukázať. Akoby nič zlé naokolo neexistovalo a kedykoľvek, keď majú na to príležitosť, vlastne, aj keď nemajú, vedia sa schuti rozosmiať, tešiť sa....len tak.
Vedia mať radi.
Vedia to ukázať.
Vedia aj nás rozveseliť. Už len tou detskou nevinnosťou. Zvukom ich smiechu. Tým jednoduchým objatím plným radosti.

Kde sa stratili tie časy, keď sme boli aj my rovnakí?
Keď sme ešte neboli presiaknutý tou svetskou chorobou, plnou závisti a nenávisti...a hlavne strachu.

Máme pocit, že ako rastieme a dospievame, všetkých strachov sa len postupne zbavujeme, ale skôr opak je pravdou. Pretože sa postupne začíname báť iných vecí. Ktoré sú však oproti tým detských strachom oveľa vážnejšie.

Nikomu never. Necíť. Neukazuj svoje slabosti.
Je mi z toho zle.
Najviac však z toho, že človek sa tomu najčastejšie bohužiaľ neubráni. Príde prvá rana, to sa ešte len trochu otrasie. Ale príde druhá, tretia...a drsnie. Stáva sa presne takým, akým ho "svet" chce mať. A cestička späť rýchlo zarastie a stratí sa.

Vidím to aj sama na sebe. Koľkokrát by som sa aj chcela vrátiť, ale už to nejde. Tiež sa cítim akoby úplne presiaknutá tou svetskou špinou.
Irónia, sarkazmus a samé masky. Lebo sa bojím a pritom už ani vlastne sama neviem, čoho. A úprimne, necítim sa tak dobre. Chýba mi to moje staré, nevinné, detské ja, ktoré je teraz už len niekde zavreté a aj keď sa občas vystrčí, vždy je to len na krátko a potom sa opäť skryje. Ale aspoň viem, že ešte existuje. To jediné ma drží ešte ako tak v nádeji, že nie som úplne stratená...