Znova sa vraciame k tej starej známej prokrastinácii.
Síce mám pred sebou "už len" tri skúšky (z deviatich), ale môj mozog už akosi úplne odmieta spolupracovať. A tak aktuálne počúvam hudbu a píšem ďalší vysokozmyslený článok.
A snažím sa dopovať vítamínom C (žeriem pomaranče) a vitamímom D (celé poobedie mi na hlavu pripeká slnko, ale tak nesťažujem sa :P radšej ako by malo pršať či snežiť), pretože všetok ten zmätok a nervozita sa zjavne odrazili aj na mojom zdraví, a tak len celé dni fufním a kýcham a už som spotrebovala aspoň kamión vreckoviek (dobre, kamión je tak trošku veľký, čiže len nejaké menšie autíčko, možno taký vw chrobák - a neviem, prečo ma napadol práve ten :P).
A síce pozitívom je, že sa mi našťastie podarilo spraviť tú skúšku, čo prenášam z min. roka a aj ma to mierne namotivovalo, ale aj tak akoby môj mozog začal rezignovať. A teraz si hľadá všakovaké spôsoby záujmu, len aby nemusel do seba pchať ďalšie informácie.
Najväčším požieračom času je ako inak - internet, čiže túto vec som sa aj snažila eliminovať, no...neúspešne.
Pretože hoci som zašla do našej internátnej kuchynky, teda na náš kuchynkovský balkón (kde bola akoby náhodou už aj prichystaná stolička - ako pre mňa!), aby som len bola čo najďalej od tejto časovopožieračskej elektrickej vecičky, ono sa ten záujem ešte aj tam prenášal na úplne iné veci. Však určite zaujímavejšia činnosť, ako dávať pozor na to, čo čítam, je zameriavanie pozornosti na frekvenciu krájania zeleniny človeka  v kuchynke (zhodou náhodných náhod to bol s.b.).
A potom behanie po poschodiach pozrieť kamošky a neskôr prinavrátenie sa znova k tejto elektrovecičke.
A záchvaty pomätenosti a bezpointového smiechu.
Ale tak inak v pohode.
Len že zajtra mám tú ďalšiu skúšku a ešte takmer nič neviem.
But...who cares? Two more weeks and it is over...