Pavučina nepodstatných nezmysleností v mojej hlave

Nemám po ruke denník a potrebujem sa niekam vypísať, takže to idem realizovať opäť tu :P Nikomu to však nekážem čítať, lebo to budú znova len výplody jednej chorej mysle, ktorá sa zrejme nudí a namiesto rozmýšľania o tých dôležitých a zodpovedných veciach radšej upadá do tej pavučiny spletenej z rôznych nepodstatných nezmyselností.


Najskôr, že včera som bola na prvej (takej študentskej) skupinovej gitarovej lekcii. A aj keď som naozaj nevedela, čo mám čakať, bolo to vlastne fajn :) Je to oveľa lepšie, keď vám aj nejaký človek ukáže, čo a ako, lebo ako samouk som sa toho veľa nenaučila.
Najskôr som si myslela, že je to v pondelok, vtedy tam išla so mnou aj A. (ktorá som mala pocit, že sa na to tešila ešte viac ako ja :D) a bola som rada, pretože to bolo niečo nové a keď idem niekam prvýkrát s niekým známym, je to pre mňa také ehm...menej stresujúce. Nakoniec som však zistila, že to bude prebiehať v utorky. A tak som tam nakoniec išla sama, lebo A. nemohla a taktiež, keď som jej povedala o mojom "probléme", tak tam už nechcela ísť naschvál, lebo vraj to tak bude pre mňa lepšie. Vraj mám byť otvorenejšia voči novým veciam a novým ľuďom a keby tam bola aj ona, tak by to nebolo ono. A vlastne mala pravdu. A som rada, že som tam nakoniec išla sama :)
Ako, ja viem, nebolo to zase nič také že veľké, len jeden obyčajný kurz pre študentov, ale ide o princíp :D
Tak či tak, som zvedavá na ďalšiu lekciu (a vôbec nevadí, že si musím znova prejsť tými všetkými "hurt" fázami, čo sa týka brušiek prstov, lebo som už pekne dávno na gitaru nehrala :P).

Čo sa týka dneška, bol to vlastne fajn deň, dokonca svietilo aj slniečko, vďaka čomu bývam väčšinou pozitívne naladená, napriek tomu som sa však cítila celý čas nejako...divne. Neviem to ani pomenovať. Možno za to môže aj dnešný sen (ktorý sa mi vlastne aj páčil, akože nebola to nočná mora, práve naopak, ale bol aj trošku divný a ešte teraz mám z neho čudné pocity...hoci si z neho pamätám už len útržky), ktorý však tiež neprišiel len tak, ale bol s najväčšou pravdepodobnosťou zapríčinený tým, čo som počúvala pred spaním :D. Alebo zase len priveľa premýšľam a tento stav som so zapríčinila sama. Alebo bolo niečo vo vzduchu (keďže aj A. sa priznala, že mala dnes čudné sny a celý deň sa cítila tiež nejako melancholicky).

A znova som prišla na to, že vlastne neviem, čo chcem (aké prekvapivé, že?). Pretože ešte na konci roka som chcela za každú cenu odtrániť tú moju istú pomätenosť a teraz, keď s tým už problém nemám, tak ju chcem zrazu späť. Lebo sa cítim akosi prázdno. Akoby som sa nachádzala v nejakom divnom vákuovom stave. Ktorý však už trvá dosť dlho. Na jednej strane by som sa chcela vrátiť v čase, ale na druhej viem, že by to nemalo vôbec zmysel. Ale takto stáť na jednom mieste ma nebaví.

Dokonca som už dopozerala aj všetky časti Once upon a time, ktoré už stihli vyjsť, takže už ani tým nemôžem zamestnávať mozog a neostáva mi nič, len čakať.
Zas to čakanie. Na všetko a zároveň na nič.