V divnom stave pomätenosti

Viete, čo je zlé?
Keď zistíte, že váš mozog sa nachádza v akomsi zvláštnom stave pomätenosti.
A čo je ešte horšie?
Že si to všetko úplne uvedomujete a nedokážete s tým nič spraviť.

Myslím, že je zbytočné otáčať sa dozadu a pýtať sa, prečo sa niektoré veci museli stať, prečo ste "náhodou" išli na niektoré miesta, prečo ste tam stretli istých ľudí, prečo, prečo...napriek tomu ja to stále robím. A pri tom si sama veľmi dobre uvedomujem, že to vôbec k ničomu nevedie.

A k tomu tá moja idealizácia vecí. Prekliata to vec...

Včerajší koncert bol...bol. Skvelý. Ako všetky ich koncerty. Vlastne, mala by som sa tešiť. S kamoškami (ktorým veľmi veľmi ďakujem, že išli so mnou :-) sme si zaskákali, zaspievali (vôbec nevadí, že ešte pred pár dňami som si do hrdla striekala Tantum Verde a že dnes znova nemôžem priveľa rozprávať), tá ich atmosféra je proste jedinečná. A ich hudbu proste milujem.
A mám paličku s venovaním od bubeníka (ktorú už zjavne nepoužíval, keďže vyzerá byť v jemnou štádiu štiepavosti - asi jej dal už dosť zabrať na tých bicích :P). A cez pol predlaktia pravej ruky jeho podpis, ktorý sa vďaka tej úžasnej centrofixe akosi dostal až do oblasti ramena.
A dve CD-čká. Z toho jedno spolu s tou najúžasnejšou poviedkou, vďaka ktorej všetky ich texty piesní dávajú ešte väčší zmysel. A kto je ich hlavný textár? Trikrát hádajte...
A potom že nežer toho chlapa.

V podstate, všetko by bolo fajn. Až na to, že som si znova všetko skazila mojim premýšľaním a že môj mozog odmieta spolupracovať, keďže sa mu zjavne viac páči byť v tom divnom pomätenom stave, ktorý sa mne vôbec ale vôbec nepáči. A že 4. januára mám mať skúšku z DET-ka, z ktorého ešte neviem ani ň a mám také zlé tušenie, že "vďaka" tomu už toľko spomínanému pomäteniu do tej mojej hlavy za tieto dni ani nič nedostanem.

Prefackajte ma, prosím, niekto! Potrebujem sa spamätať...