Rozmýšľam, ako sa dostať do prítomného okamihu v časoch, keď je človek nie veľmi vo svojej koži. V strese, zahltený každodennými povinnosťami, alebo naopak v keď len tak akosi prežíva vo vzduchoprázdne. Aktuálne je to pre mňa taký striedavý mix všetkého dokopy.
Občas sa cítim trochu vysato z práce, potom stres z blížiaceho sa druhého ročníka na uni, ktorý ale vôbec nevyzerá ružovo...a napriek tomu, že som si to sama vybrala a istým spôsobom som na veci zvedavá, tak mám trochu stiesnený pocit kvôli skúsenostiam z prvého roka. Zatiaľ neviem, ako sa v tom naučím korčuľovať.
Počas víkendu inak toto (inak malé a pre niekoho nezaujímavé mesto) celkom prekvitalo. Miestne trhy, ulice plné hudby a vôní, pred príchodom nového školského roka chceli skrátka ľudí ešte na chvíľu priviesť na iné myšlienky. A hoci som v piatok a sobotu robila, v nedeľu som si to tiež trochu obzrieť. Aj keď som bola mierne rozhádzaná po tých zmenách.
Rada nasávam atmosféru miest. Aj keď som človek, ktorý potrebuje pravidelne ticho a tráviť čas v prírode, tak aj mestá majú pre mňa isté čaro. Ak je to v tom správnom pomere :). Viem sa strácať vo zvukoch, vôňach, celkovej atmosfére. Ak ju tie mestá majú. Asi som fakt v minulých životoch (ak teda nejaké boli) bola nomád... Inak neviem vysvetliť túto moju stránku.
Navyše isté krátke včerajšie (ne)stretnutie... zmes emócií a otázok.
A aktuálne...mala by som si užívať voľný čas...čítať...ale akosi pociťujem mierny stres...viď prvé odseky. Ten prítomný okamih...
