Čítajúc po dlhom čase nedočítanú Addie LaRue... zvláštne, ako občas knihy zapadnú prachom, len aby sa mohli opäť ukázať v tom správnom čase. Kedy sa s nimi viem v istom smere stotožniť.
Moje dni sa akosi zlievajú... akoby som stála v akejsi časopriestorovej slučke, kedy okolo seba len vidím, že svet sa nejako hýbe, ale všetko je to akési nejasné, spomalené...nijaké.
Občasné iskierky prítomných momentov stále striedajú tie neisté, príliš premýšľajúce, hodnotiace, bez možnosti akéhosi uchopenia.
Och áno, akosi zisťujem, že mi tu chýbajú podobne naladené duše. V zmysle, že sa len na seba len pozrieme - a je tam porozumenie. Rovnaká vlna. Bez vysvetľovania.
Opäť po rokoch stiahnutá tá stará známa appka... akoby som čakala, dúfala, že v tom závane swipovania obrazov niekto zakričí. Že to skrátka bude TO. Niečo, čo podvedome hľadám. Naivne, na prvý pohľad.
Existuje niečo také?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára