Tá chvíľa...
Keď sa zrazu svet na chvíľu spomalí...
Svetlo v miestnosti vystrieda prítmie.
Konečne sa stlmia aj ruchy okolia, nežiadané zvuky z mobilov a až dovtedy neutíchajúce konverzácie...
A vy len hráte.
Nedokonalo.
Učíte sa.
Skúšate noty pravej a ľavej ruky.
A hoci poznáte tú melódiu, zo začiatku sa zdá aj tá neznáma.
Alebo sa na čas vrátite k skladbe, ktorú poznáte lepšie a necháte sa unášať jej melódiou.
Striedanie bielych a čiernych klávesov.
(Ktoré občas znejú trochu zvláštne, slabo, používane... ale na ten krátky čas... Váš čas... to úplne stáčí.)
Ten moment symbiózy ticha, prítmia... a melódie.
Viac takýchto podvečerných nálad.
***
Kedysi dávno som čítala jednu poviedku, ktorá mi bola istým spôsobom veľmi blízka.
Tento moment mi ju opäť primomenul.
Klavirista.
Škoda, že sa stratila v starom blogovom svete.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára