Neviem prečo, ale napriek zimnému ročnému obdobiu, keď aktuálne otvorím okno... a akurát vykukne slnko spoza mrakov a k tomu ten zvuk vetra... ťahá ma to myšlienkovo k jari a mallorským časom z pred 8 rokov (ten čas ide fakt rýchlo), kde som pricestovala počas februára a ten prelom zimy a jari (a tiež mojich vtedajších pocitov) tam bol tak špecifický... možno pretože v tej zmeske sa miešal aj akýsi pocit očakávania, dobrodružstva, niečoho nového...
Niekedy je tak zaujímavá možnosť vrátiť sa k svojmu prežívaniu a myšlienkam aj vďaka písaniu tu na blog. Pri čítaní príspevkov môjho mladšieho ja vždy cítim akúsi nostalgiu. Ale zároveň obdiv. Lebo oproti aktuálnej verzii som bola akosi viac... open-minded? Otvorená voči novým myšlienkam a celkovo rôznym veciam, ktoré prichádzali. A bola som hlavne viac v nadhľade.
Je zaujímavé, že človek (minimálne ja) akosi vekom stráca schopnosť vidieť veci až tak optimisticky a celkovo akoby sa zužoval k istým stereotypom a opakujúcim sa vzorcom správania a v nadväznosti na to aj prispôsoboval svoju (ne)spokojnosť.
Aj keď patrím k tým, ktorí veľmi nejdú po určitých zaužívaných spoločenských koľajách (napr. ísť v 30-ke druhý krát študovať), mieša sa vo mne práve ten akýsi pocit odsúdenia a rozdielu oproti mojim rovesníkom, ktorí po tých spoločenských koľajách idú. A aktuálne neviem, či ma viac mrzí, že sa týmto spôsobom vzďaľujem od ľudí, s ktorými sme kedysi mali určité puto a zažili spolu veľa pekného, ale skrátka už majú iný život a s tým spojené iné záujmy a okruhy ľudí, alebo sa skrátka ja sama preto cítim akosi menejcenne, že nerobím to isté.
Ale na druhej mala by som žiť určitým spôsobom len pre to, že je to "normálne" a očakáva sa to, aj keď to tak aktuálne vo vnútri necítim? Občas je dosť zložité hľadať to, čo je vlastne môj problém. Navonok sa to síce dá obkecať, ale dôležitý je aj tak len ten vnútorný pocit. Racionálne viem, že nemá zmysel, chcieť sa zapáčiť druhým a získavať svoju hodnotu prispôsobovaním sa, ale na druhej strane, je tu akási roztržka, lebo práve týmto spôsobom a vzďaľovaním sa, prehlbujem môj vlastný pocit osamelosti. Viem, že je to tiež len istým spôsobom o egu, ale akosi neviem zatiaľ tento pocit/vzorec akosi spracovať.
Lebo... čím je človek starší, tým je akosi náročnejšie nadväzovať nové priateľstvá a hlavne vôbec nájsť podobne zmýšľajúcich ľudí.
Alebo mám skrátka len sama nasadené akési negativistické filtre?
Asi by som sa mala v tomto bode inšpirovať svojim mladším ja. Brať veci viac voľne, viac objavovať a neutápať sa v myšlienkach na to, že sa to skrátka niektorým ľudom páčiť nemusí. Každý má tu cestu skrátka inú. A nikdy sa nedá vylúčiť ani to, že sa v istým momentoch názorovo ešte nestretneme.
A teraz sa už idem učiť na skúšku (-:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára