Reflexie

Mám pocit, že sa nachádzame v akomsi divnom čase.

Akoby všetko vychádzalo na svetlo, všetko, čo je v nás, to, kým sme, ako sa správame.

Akoby už nič nešlo utajiť. Ani pred svetom, ale ani pred sebou.

Tá autenticita, o korej som kedysi písala, akoby nabrala v poslednom období celkom iné grády.

A ak si človek nie je istý v sebe, je asi prirodzené, že sa nevie zaradiť ani navonok.

Za sebou mám dovolenkový týždeň, a hoci som si nič konkrétne nenaplánovala (aj keď áno, občas ma mrzia všetky tie možnosti, čo sa dá, čo som mohla, kde som mohla ísť...) a ostala doma, aj za tie dni som vďačná, lebo som mohla byť trochu s rodinkou a taktiež akoby som si pomedzi ten čas začala mnoho vecí uvedomovať. Celkovo sú pre mňa posledné mesiace dosť učiace.

Snažím sa napájať na svoje emócie a viac ich počúvať, prečo tam sú a čo vlastne znamenajú. 

Prečo sa občas cítim v nepohode, aj keď "rozumovo" mi to zmysel nedáva. Kde je tá miera, pokade niečo/niekoho pustím a kde je hranica, čo mi už vadí a nechcem to tolerovať. Lebo vnútorne sa s tým nestotožňujem.

Kde je tá pravda, medzi tým, čo si sama navrávam a čo je ozaj autentické. Kedy si veci racionalizujem, aj keď cítim, že sa tým vlastne snažím len niečo zakryť? Občas si to vyžaduje ozaj vysokú dávku sebareflexie.

Listujem v svojej minulosti, v miestach, kde som bola, s akými ľuďmi som sa stretla a snažím sa to dávať do súladu. Všade som odhalila/objavila kúsok seba. Na každom mieste som mohla niečo nové ochutnať. To však neznamená, že som všade bola niekým iným. Len som objavila nejakú svoju novú stránku.

Aj keď tieto dni neboli ktovieako aktívne, ale asi som ich predsa len potrebovala.

Och, ale išla by som sa niekam kúpať, to mi chýba :P