Let it flow...

Sediac na zemi v diaľničnom servise, niekde za Londýnom, po 5 hodinách čakajúc na bus, ktorý mal neznáme technické problémy, som zhodnotila, že doprava (a to akákoľvek) ma asi nemá veľmi v láske, keď sa jedná o cestu do Belgicka.
(Ak je táto veta príliš komplikovaná, prípadne popletená v mezdisúvetiach, ospravedlňujem sa, už mi to aktuálne nemyslí, a v našom ľúbozvučnom jazyku tobôž).
Je však zaujímavé sledovať ľudské emócie, ktoré postupne prechádzajú z hnevu, napätia a netrpezlivosti, cez bezradnosť až do akejsi apatie až ľahostajného smiechu, prípadne zmierenia sa so situáciou. Lebo však, veci sú, aké sú, to sa už skrátka nezmení, čo sa však zmeniť dá, je náš postoj k situácii.

Nadväzovanie nových kontaktov, ktoré by inak nevznikli, je jedným z príkladov.
Avšak človek sa občas uvedomí až na koniec. A v mojom prípade ľutuje, že sa neprihovoril tomu zaujímavému chlapčenskému stvoreniu, ktorý vyzeral taak cestovateľsky a mal super obrázkové ponožky 🙈.

Ďalší človek z rodiny dnes zhodnotil, že mi treba chlapa. Moja odpoveď na to bola, že pochybujem, že by to nejaký so mnou vydržal. Aktuálne mám také prestrihy, že sa chcem odmiestniť niekam na samotku do lesa a mať od všetkej tej modernej a super-stressful civilizácie pokoj, užívať si ticho, prípadne počúvať zvuky prírody a divej zvery. (Áno, áno, preskočilo mi - z toho davu ľudí, ktorí sa večne niekam ponáhľajú).

A tak....idem si užívať nočné cestovanie, ktoré si už netrúfam hodnotiť, kedy skončí 🙄. To len že som si spomenula, že mám nejaký blog a po dlhšom čase opäť chuť niečo napísať ;).