Pomaličky sa všetko hýbe

Snažím sa myslieť viac pragmaticky a do svojho života zahrňovať skôr logiku a triezve uvažovanie (haha...ale jo, naozaj sa snažím!). Človek občas trávi až priveľa času vo svojej hlave, aj napriek tomu, že je to niekedy už skôr na škodu, ako na úžitok. Ale aj na to musí prísť každý sám. Rozlíšiť, ktoré myšlienky sú ešte produktívne, a ktoré, naopak, spôsobujú len chaos.
Mám pocit, akoby som sa prebrala z akéhosi dlhého, divného sna, v ktorom dostanete to, po čom v kútiku duše túžite, avšak následne to aj stratíte. A nič. To je tak všetko. Vyrovnajte sa s tým sami, po svojom.
Možno až v tomto bode je ukrytá tá pravá podstata slobody. Odosobnenie sa od starých, neuvedomených závislostí a (zlo)zvykov. Vidieť veci opäť o niečo jasnejšie. A pohnúť sa ďalej s tým, že skrátka viete, že všetko je nakoniec správne, také, aké to má byť.
Že ste na správnom mieste. Že aj tento moment je správny. Pokoj.

Som doma, pečiem koláče, chodím na prechádzky k jeleňom a čítam Harryho Pottera, lebo včera som si zmyslela, že si chcem začať robiť po x rokoch re-reading, a tak som už takmer skončila s prvou časťou (a kebyže nepíšem článok na blog, tak to aj za tieto dva dni v pohode schrúpnem :-)) a nadchýnam sa opäť nad tým úžasným svetom, ktorý dokázala autorka vytvoriť. Až mám chuť sama písať, len akosi neviem v hlave vyvinúť ten správny príbeh. Lebo doň chcem vložiť niečo zo svojho sveta, len to niečo je akosi natoľko čerstvé, že radšej opäť zamestnávam myseľ niečim iným. Vlastne, ona sa zamestnáva sama. Už je to akási automatika.

Útržky spomienok, ktoré sa z času na čas vynoria. Ale iba ako krátky mihot niečoho na pozadí.
Nebol to náhodou len sen?

Ten jeden špeciálny večer...

Klavír pomaľovaný čiernou a bielou fixou. V pohode. Treba predsa vedieť, ktoré klávesy možno stláčať pri tej jazzovej škále.

Hranie Twistera v našej "kaviarňo-barovej obývačke." A doslova všade. Stáť na stole? Prečo nie! Na barovom pulte? Nech sa páči! A kľudne sa dotýkaj stropu, ak máš tú správnu farbu :). Každý okolosediaci je v hre vítaný. Veď všetci sme tu v ten večer ako jedna rodina. Žiadne konvencie, žiadne pravidlá.

Schizofrenik, ktorý označuje ľudí, ktorí sa mi páčia, číslami a hrajúci na klavíri tip-top. Rozhovor o akejsi histórii ľudstva a ktovie čom všetkom pomimo toho. A to sa ho len spýtate, kde sa tak naučil hrať. A tá jeho veta z ničoho nič, keď vám barman prinesie isté špeciálne noty so špeciálnou skladbou. "He has a special feeling for you. I can see it."...

Štyri hodiny ráno a v bare len pár vyvolených, ktorým nevadí ukrojiť si z noci. Umývanie riadu s Nemkou a Fínkou, odmena v podobe cheescakov a následná joga a stojky na hlave pred oknom. Špeciálne barmanove okuliare, ktoré vás dostanú do virtuálnej reality, kde zabíjate zombíkov alebo pozorujete dinosaurov, akoby ste boli priamo medzi nimi. Úžasné!

Čas nehrá žiadnu rolu. 
A zrazu je kaviareň prázdna a tichá, vonku je už vlastne nový deň a vy sedíte na zemi, opretí o barový pult a vediete rozhovor, ktorý je tak výnimočný a zvláštny, lebo viete, že ten človek vedľa vás je vám natoľko podobný, že nemá zmysel skrývať žiadne myšlienky, aj tak by ste si ich navzájom uhádli.

Dá sa v obyčajnom objatí cítiť doslova nekonečnosť vesmíru?
Dá.

Dá sa z večerného sobotného koncertu vrátiť o deviatej ráno v nedeľu?
Dá.

Ja som fakt strávila dvanásť hodín vkuse v jednej kaviarni? 🙀
Zjavne.


***

Well, well. Je to preč. A je to tak dobre. Niektoré veci sú až príliš chaotické, príliš intenzívne, a žiaľ občas aj príliš zraňujúce, hoci neúmyselne, že je lepšie sa vzdialiť.
Možno som chcela niečo extra-ordinary. Ale len dovtedy, kým som nezistila, že to extra-ordinary vlastne k šťastiu nepotrebujem.
Riadiť sa logikou a stáť pevne na zemi.
Nájsť si tú vlastnú cestičku a pomaličky sa po nej vydať. Vnímať to, čo je teraz a tu.

Lebo, ono je to naozaj nakoniec všetko správne.