- zobrať si štetce, namiešať tú najtmavšiu modrú, ako sa len dá a šmrcnúť ju všade naokolo, najlepšie pomocou nejakej rozbušky.
- alebo sa skrátka skryť pod deku a pred celým svetom a kým nepríde nejaké osvietenie, ktoré by sa nadomnou zľutovalo a vyriešilo všetky moje dilemy, ani sa odtiaľ nevyhrabať.
Poznáte ten pocit, keď sa všetky vaše optimistické kecy zrazu premenia len na akúsi provizórnu stenu, ktorá sa pod tou ťarchou začne lámať a lámať, až sa to všetko zadržiavané začne na vás sypať?
Nemôžem síce povedať, že som v depke, ale napriek tomu začína vo mne pretrvávať akýsi divný stav, ktorý ani neviem presne identifikovať, ale je zložený z akejsi nejasnej, nefarebnej, šedej hmly, ktorá sa len obtáča a obtáča, stále dookola a nechce ani o kúsok povoliť.
- za jedno, som lenivá a nechce sa mi dokopať k realizovaniu výskumu na diplomku.
- za druhé, nechce sa mi dokonca ani čítať, strácam sa v nekreatívnom období a ten vákuový čas postupuje...
- za tretie, dilemy. Ohľadom všetkého. No hlavne práce, miesta...všetko je akési nestabilné a neurčité.
Chcela som si nájsť brigádu, keďže neproduktívne sedenie spôsobuje ešte väčšiu pasivitu a nečinnosť, ale hoci som niečo skúsila, nakoniec z toho nebolo nič (hoci jedna vec by ma asi aj skutočne bavila a zaujímala). Tak som si povedala, že to proste kašlem a budem sa "sústrediť" (ehm ehm) teraz len na diplomku.
Jasné. Ako náhle som na to prestala upriamovať pozornosť a ešte si aj odišla na výlet na západ, ponuky sa akosi začali zo dňa na deň sypať. Najlepšie, že ja fakt neviem, či to má zmysel. Či tu chcem ostať. Kde mám ísť.
Na tri mesiace sa to neoplatí. V meste, kde študujem, asi ostať nechcem. Nič ma tam v podstate nedrží okrem školy.
Ďalšia možnosť je BA. Zhodou náhod mi prišiel mail aj odtiaľ. A istým spôsobom by to bol kompliment, pretože by som bola trošku ďalej, niekde, kde aj poznám nejakých ľudí a tá práca by ma niečo viac naučila. Ale! Znamenalo by to ostať zastrčená opäť niekde na jednom mieste, ktoré navyše ani zaujímavé veľmi nie je. A ten sivomestský stereotyp by ma veľmi skoro začal ubíjať.
Vlastne, už teraz, som doma niečo vyše 4 a pol mesiaca a už ma ide občas vytrhnúť. Akoby som bola v nejakej klietke. Scvrknutá. Zastrčená. A stále sa ešte viac zmenšovala.
Najviac by ma asi potešilo opäť niekam vycestovať. Problém nastáva pri otázke, kde...
Lebo zbaliť sa a odísť pre mňa predstavuje ten najmenší problém. A táto moja stránka ma možno trošku desí...
Na jedne strane chcem robiť niečo, čo by ma skutočne zaujímalo a bavilo, ale zároveň nestresovalo. Kariérizmus a šplhanie sa za niečím proste nie je ono.
Na strane druhej, keď sa ponúkne možnosť stability a stereotypu, radšej by som na mieste strčila hlavu do piesku, ako pštros. Nie, nie. Ja potrebujem istú challenge. Niečo, čo by ma posúvalo myšlienkovo vpred. Inšpirovalo. Neostávalo rovnaké.
Existuje niečo medzi? Niečo, čo by zahŕňalo obe zložky? Alebo som len nevyliečiteľný idealista, až utopista, ktorý má akurát tak nereálne predstavy o svete okolo?
Ale vlastne, keď sa tak zamyslím, práve to idealizovanie si vecí a viera v niečo neurčité ma často doviedli práve tam, kde som bola...
Asi sa na to opäť vybodnem a budem si čakať na moju náhodnú náhodu. Jediná vec, ktorá ma štve, že možno pri tom omylom prepásnem šancu na niečo tiež fajn.
Ale nuž, snáď nejako bude...
(Heh, heh, tie obrázky tu dávam vlastne len pre to, aby medzi tým nezmysleným a dlhým textom bolo aj niečo farebné 🙈, nieže by to dávalo aj nejaký iný zmysel).
(Zdroj obr: pinterest)
Určite sa oplatí ísť za svojím snom... a keď už nájdeš niečo, čo ťa baví a je to kreatívne, tak zákonite ťa to stresovať nebude. Vieš, koľkokrát som si už povedala, že dlabem na všetko, idem sa prispôsobiť, privyknúť si na tento život a nehľadať únavne tie lepšie možnosti... že naučím sa mať rada to, v čom som... vydržalo mi to max dva týždne. Ono to proste nejde zmieriť sa so životom, aký máš zahodiť sny. To je len bohapusté nahováranie si klamu. Skrátka mi nikdy nevyšlo to nahováranie si toho, že veď teda som ok, nevadí že mi sny nevyšli. Vždy sa zasa pohnem za niečím, pretože na isté veci sa nedá zvyknúť si.
OdpovedaťOdstrániťNo presne...a potom že prečo sú už niektorí ľudia tak znechutení zo svojho života, keď vlastne robia niečo, len pre tie peniaze, v podmienkach, ku ktorým sa radšej ani nevyjadrujem...je to smutné :(
OdstrániťProblém je však možno aj v tom, ako začať, nie vždy je to najjednoduchšie (navyše, keď ešte nemáš ani úplne presnú predstavu, čo je môj prípad :D).
fakt velmi ti v tomto rozumiem. sice este nie som pri pisani diplomovky, ale zatial len bakalarky, no uz mam pocit, ze nejaku pracu by bolo predsalen fajn si hladat. len problem je v tom, ze fakt netusim co. mam to skoro rovnako ako ty, ze chcem nejaky challenge, ale zas prilis sa kazdodenne nestresovat. vidim to tak, ze budem cakat a dufat, ze nieco pride. take naozajstne ponuky mi nemaju prilis preco chodit, kedze nikde nemam vycapeny svoj zivotopis a o ziadne pozicie som sa zatial nezaujimala, lae velmi zvazujem ist buduci tyzden na profesijny veltrh do Incheby a dufat, ze mozno sa tam na mna nieco prilepi. asi az prilis dufam v osud alebo nahodu, ale proste teraz mam pocit, ze nemam dost sil naozaj si nieco hladat, ked ani neviem, ci sa mi vobec podari spravit tu rozpisanu bakalarku, ktoru som tento semester zatial ani nevidela.
OdpovedaťOdstrániťprajem ti vela stastia s diplomovkou a verim, ze vsetko dopadne tak, ako ma <3
No bakalárka nemá ďaleko od diplomky, v podstate je tam len návrhová časť naviac :P (ku ktorej sa snáď tiež niekedy v budúcnosti dostanem xD). Ale ďakujem, aj tebe veľa šťastia! :-)
OdstrániťNa prácu v podstate ešte máš čas, ak ti to teda nejako nutne netreba a pokračuješ ešte v škole, aj keď minimálne kvôli skúsenostiam je fajn niečo si nájsť :-) Na tie profesijné dni inak rozmýšľam tiež ísť pozrieť, ale keďže ma teraz súri to písanie, ešte sa uvidí :D