Svetlo v chaose (alebo že vidiečanka na prázdninách vo svete ;-) / Part 1

V podstate, ani som si nie istá, čo chcem presne napísať, akurát viem, že sa teším z toho, že mám opäť novú kávičku do kavovarníčky a v rádiu mi hrajú Lady Gagu a jej Million Reasons (a že v tejto polohe sa mi jej hlas naozaj páči :).

Okej, pripravení?
Tento článok bude dlhší a nuž, je na vás, či sa ho rozhodnete prečítať, ale chcela by som sa s vami podeliť o to, ako sa môže priemerný človek, ako ja, dostať vďaka súhre náhod k zahraničným príležitostiam a následne rôzne priaznivé, ale aj nepriaznivé účinky, ktoré z toho plynú.

Snáď sa pobavíte.
🙈🙉🙊

Občas máva človek určité ciele, ktoré si presne definuje a ide si krok po kroku pekne za nimi.
Nuž, to nie je môj prípad (hoci by som ako veľmi chcela). Pretože Lennie je (alebo bol?) ten typ, ktorý si vždy leží v svojom pohodlíčku a pasivite a skôr len sníva s otvorenými očami, ale reálne pre to nič nerobí. Nuž, a hoci sa k príležitostiam dostane viac-menej, ako sa hovorí, ako slepé kura k zrnu, vždy je to zrno akosi extra preosiate a predpripravené na to, aby tie oči pomáhalo pomaličky otvárať.

✧✧✧

Bol to prelom školského roka 2012/2013, kedy som sa ako prokrastinujúca druháčka zašívala v svete sociálnych sietí a zrazu mi len tak blikol pre očami status spolužiačky, ktorú som mala v priateľoch napriek tomu, že sme sa nejako extra nepoznali.

"Kto by chcel ísť v lete do Ameriky?"

Samozrejme, mne to nedalo a len tak pre srandu králikov som jej na to odpísala: 
"A čo tam? :D"

A presne touto vetou som si podpísala zmluvu k svojej celoživotnej zmene.

Len tak "skúsiť" ísť na pohovor a ak to nevyjde, nevadí...

Len tak "skúsiť" následný plavčícky výcvik, veď ak neprejdem, pôjdem si späť do svojho komfortu.

Houby.
Pohovor a výcvik vyšiel a ja ako novopečená "plavčíčka" som už stála s vyššie spomínanou spolužiačkou na budapeštianskom medzinárodnom letisku. Keď mi letuška oznámila, že môj kufor pôjde priamo do Washingtonu DC, pri tom vyrieknutom slovku mi skoro zabehla slinka.

Celonočné prechádzky/prespávačky-na-lavičkách po amsterdamskom letisku (pretože sme si vybrali fakt super let!) radšej preskočím, ale aspoň som sa naučila už nebookovať letenky s medzipristátiami dlhšími ako 3-4 hodiny (aj to je už pridlho).

A boli sme tam. Prvý krát na americkej pôde. Prvý krát tri a pol-mesačné osamostatnenie a spoliehanie sa len na seba. A prvý krát bývanie len s jednou babou a šiestimi chalanmi v jednom apartmáne (aspoň že sme mali samostatnú dievčenskú izbu a dve kúpeľne, hehe). Veď staré príspevky z môjho šoku sú ešte stále niekde tu ;-).

👀👀👀

Ale presuňme sa ďalej. Prvé leto som prežila v šťastí a bez ujmy na zdraví, jediná vec, ktorú si vzalo, bolo moje prvý krát zlomené naivné srdiečko, vďaka modrookému Ukrajincovi, ktorý ma mal rád "len ako kamarátku". Ale liečila som sa koncoletnými výletmi v New Yorku, Niagarských vodopádoch a Miami (no musím sa pochváliť, akoby to bolo? 😇).

Samozrejme, táto nová skúsenosť s nepoznaným mi otvorila akési obzory. Minimálne som zistila, že existuje svet aj za hranicami Európy a že nie je až tak nedosiahnuteľný, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.

Nasledujúce mesiace som okrem mojej zmätenosti z domáceho kultúrneho šoku a plakaniu do vankúša riešila aj to, čo s ďalším letom. Bola som si totiž istá, že niekam chcem ísť opäť. Ibaže kvôli bakalárskym štátniciam som nevedela, kedy presne skončím školu, a tým pádom som si nemohla tieto veci začať presne plánovať. 

Vtedy opäť zasiahla moja "náhoda". 

Nespravila som jednu skúšku, čo teda znamenalo medziročník navyše, ale keďže všetko má svoje temné, ale aj svetlé stránky, ja som to premenila na výhodu a v čase, keď sa ostatní začali pripravovať na zavŕšenie Bc., ja som už v polovici mája letela po druhý krát na opačnú stranu Atlantiku. Tentokrát na celé štyri mesiace. A sama. 

💪💪💪

V to leto som si povedala, že sa už nechcem len tak nechať unášať, ale chcem sa aj niečo nové naučiť. Našťastie, ale aj nanešťastie, sa moje prianie do bodky splnilo. Stala sa zo mňa akási zvedavá príšera, ktorá chcela všetko vedieť, ale však, kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie, no nie? 

Ja som však už akosi išla do extrémov a okrem toho, že som sa naučila pravidlá všetkých bazénov, kde som robila (aj tento krát som pracovala ako plavčíčka) a mechaniky ohľadom filtrácií, som sa čiastočne ponorila aj do tajov práce nášho supervízora, ktorý ma neskôr zobral aj sebou na inšpekcie a skrátka mi ukazoval veci, o ktoré sa bežný plavčík normálne nezaujíma. Mňa to ale veľmi motivovalo a tiež som neskôr vďaka ďalšej súhre náhod mala možnosť pracovať s naozaj rôznorodými ľuďmi z rôznych krajín sveta. A to sa mi asi páčilo najviac :-)

Sakra-makra, keby však vtedy blbosť kvitla, bol by zo mňa minimálne orgován.
Ako som už spomínala, všetko má svoje plusy a mínusy a ja som si v tej dobe už zrejme všetky pozitíva vyčerpala. Alebo ako sa vraví - nezahrávaj sa s ohňom, lebo sa popáliš. No nie, Lennie, keby ste jej aj švihli tyčkou po hlave, aj tak by už bolo neskoro, lebo ona už v tých plameňoch bola a ešte si v nich aj zatancovala flamenco. (Alebo minimálne valčík.)

💃💃💃

Okej, okej, teraz to zostručním.
Druhé leto mi dalo naozaj veľa... keďže som tentokrát necestovala, ale pracovala až do konca, zarobila som si na školné, na vrátenie požičaných financií rodine a ešte aj celkom peknú sumu navyše, nuž a nehovoriac o zážitkoch, nových priateľoch, a to podstatné - začínala som chápať, že hranica medzi tým, čo pokladáme za možné a nemožné, je v skutočnosti veľmi tenká a keď sa človek pozerá tým správnym smerom a má šťastie, môže ju prekročiť.
...ale naopak mi aj veľa vzalo. Z blata do kaluže - "namotanie sa"(neznášam to slovo, ale aktuálne mi iné nenapadá, prepáčte :D) opäť na nesprávneho, nezmyslené naťahovanie, ktoré k ničomu neviedlo (až na pár svetlých momentov) a následky doma v podobe niekoľkomesačnej apatie, kedy som síce žila, ale zároveň nežila, lebo som sa stále nachádzala v akejsi inej "dimenzii" a keď sa teraz pozerám spätne na to obdobie, nespoznávam samu seba. Ale minimálne už viem o svojich najtemnejších stránkach a aj to je asi potrebné.

Čas pomaličky ubiehal, ja som spravila prenášanú skúšku, v marci sa konečne ako-tak postavila na nohy a popri brigáde, písaní bakalárky a prípravy na štátnice som sa začala venovať behu a zdravšiemu životnému štýlu, čo mi konečne vyjasnilo myseľ a môžem povedať, že to bolo pre mňa veľmi produktívne a v celku optimistické obdobie.

Samozrejme, opäť prišla ďalšia náhoda.

😋

Part 2 
- o tom, ako som sa omylom prihlásila na iný pohovor (= áno, dá sa to, verte mi!) a dostala na Maltu  - onedlho :-)

PS¹: Ďakujem za prečítanie (ak ste sa dočítali až sem :-).

PS²: Ak by ste mali záujem o moju ehm...komickú poviedku o "zlom chlapcovi" a jazde na motorke, ktorú som kedysi zošmolila, nájdete ju TU. Ak ste ju už náhodou nečítali, snáď by ste sa mohli pobaviť :-)