Úlomky môjho komického života 5....alebo Moja historicky prvá jazda na motorke :P (Part 1/2)

Keď ono to na mňa doľahla tá poviedkovská nálada (*jupííí!*). 
Ale nechce sa mi vymýšľať dej (*tresk po hlave*).
Tak to tak nejak spojím :D 
Rozhovory a situácie sa zakladajú na skutočných udalostiach (nech sa to zdá akokoľvek trápne a nezmyselné...*robí si hĺbkovú analýzu minulosti a váha, či sa doteraz vôbec udialo aj niečo, čo by sa dalo nazvať slovíčkom "normálne"*).




"To chceš ísť v tomto??" vypálila na mňa Cristína po zoskenovaní môjho super-truper outfitu, ktorý pozostával z dlhých legíno-nohavíc a svetlomodrého trička s logom našej spoločnosti (ktoré som si mimochodom len ešte nestihla prezliecť). "Mala by si byť viac sexi."

Pri poslednej poznámke som len prevrátila oči. "To nie je..."

"Rande?" zasmiala sa.

"Cristína!!" zvýskla som na ňu a pri tom pozrela na našu návštevu - mamu nového tureckého spolubývajúceho, ktorý sa sem prisťahoval len pred pár dňami. Prišla sem na malú dovolenku a dnes len tak odpočívala na váľande a sledovala rozhovor, z ktorého zjavne nerozumela ani slovo. Dobre, ešte možno tak slovo "sexi" by jej mohlo niečo hovoriť, ale inak nič.

"Tak čo si mám teda obliecť?"

Moja spolubývajúca ma ihneď zatiahla do skrine a začala sa prehrabávať vo svojich veciach. Keď som však odmietla jej ružové tričko s nejakým vtipným obrázkom v prostriedku, vzdala to a ja som si nakoniec vzala svoju obľúbenú kockovanú košeľu. Že kašlem to. A stavím sa, že on si, ako naschvál, nedá záležať na oblečení už vôbec (čo sa neskôr ukázalo ako nestierateľný fakt).

Ďalšie minúty boli presnou ukážkou toho, ako to býva v tých sladkých romantických komédiách. Dve baby, ktoré "čakajú" na svojich ehm...vyvolencov, donekonečna rotujúc medzi kúpeľňou a spálňou, bez možnosti obsedenia na jednom mieste.

S tým rozdielom, že Cristína bola tá, ktorá išla na ozajstné normálne rande, v pekných šatách a decentným mejkapom a mal po ňu prísť jeden milý americký chalan, ktorý sa neskôr ukázal asi až priveľmi tichý a hanblivý na jej vkus. A ja, čo by som mala byť skôr na jej mieste, som namiesto toho čakala na grázlika, ktorý ma išiel previesť na stroji, na ktorom, ako sa vraví, jazdia len darcovia orgánov. Že klišé ako facka.

Keď mi už nevyhovoval ten stiesnený priestor v našej izbe (a taktiež aj po Cristíninej trefnej poznámke, v zmysle, že chodíš ako odtrhnutý vagón, ktorý si nevie nájsť svoje kľudné miesto a stále len zrýchľuje a zrýchľuje, bez možnosti zastavenia), som sa vybrala do našej obývačko-kuchyne.

Aj tak už mal prísť každú chvíľu on.

Pozrela som na usmievajúcu sa staršiu dámu, ktorá stále sedela na tom istom mieste a po pár sekundách som sa rozhodla sadnúť si tiež. To mi však (samozrejme, ako inak) dlho nevydržalo, lebo hneď na to som začula známe klopkanie na dvere. Keď si tak uvedomím, nikto, v histórii všetkých našich návštev, nám nikdy neklopkal. Teda aspoň nie tou vecou, ktorá je zavesená na dverách a ktorá je určená priamo na to. Väčšina ľudí to berie už len ako akúsi ozdobu, ale reálne to klopkadlo využíva len jeden človek.

Ihneď ma to postavilo do pozoru a kým som sa chystala otvoriť, rozmýšľala som, s akou jeho náladou budem mať dnes česť. Tou hravo-nevinnou alebo tou grázlikovskou?

Odpoveď mi dali hneď prvé sekundy.

"Môžem sa ísť napiť?" Ani nečakal na moju reakciu, prešiel pekne okolo a namieril si to rovno k našej kuchynskej linke. Však jasné, cíť sa ako doma.

Aspoň že som v tom prvotnom stave šoku nepustila tie dvere rovno na neho (to je totiž ten typ, ktorý pokiaľ nedržíte, vráti sa s treskotom naspäť a keď na to človek nie je pripravený, môže dostať pekne po držke). Ako nedávno, keď zhodou náhod tiež akurát prišiel po mňa, povedala som mu akurát tak "čau" a dvere drb naspäť. Ale vtedy tam tak stál, akoby sa nevedel rozhodnúť, či chce vojsť, či nie. Tak som si išla ešte po veci a až neskôr som si uvedomila, že som mu v podstate zabuchla dvere priamo pred nosom (on ich však vzápäti zase otvoril a predsa len vošiel dnu).

Nedalo mi nemyknúť očkom na staršiu pani, ktorá zrazu doslova primrzla na mieste a so strachom v očiach hypnotizovala ten testosterónový zjav, ktorý sa nám práve premával v kuchyni. V ošúchaných rifliach a ojazdenej motorkárskej bunde. Že neprekvapil.

"Tak si vezmi pohár a...napi sa." povedala som naoko ľahostajným tónom, keď som zistila, že striedavo pozerá na poháre pred ním a na mňa, ako sa nemotorne snažím obuť si tenisky. No skúste sa obúvať a ešte k tomu šnurovať, keď sa vám ruky (bezdôvodne!) trasú ako osika na jeseň a cez to všetko sa ešte pokúšať tváriť ľahostajne a nezúčastnene. Nemožné!

Pozdravila som naše apartmánové osadenstvo a mohli sme vyraziť. Pomaly som sa začínala už aj tešiť, hlavne keď som zbadala ten vychýrený stroj s dvomi prilbami prehodenými cez volant. Ale samozrejme, ten grázlik v ňom sa ani dnes nezaprel a zase musel utrúsiť nejakú poznámku, pri ktorej človek nikdy nevie, či sa mu akurát len objaví v hlave, alebo si ju tam chystá už dlhšie.

"Tak trochu som sa rozišiel s priateľkou. Jedna baba mi povedala, že ma miluje a ona to nemohla zniesť."

Zdvihla som obočie tak vysoko, ako to len šlo a zatvárila sa, že ako nechápem, o čom točí. Za jedno, jeho aférky ma nezaujímajú. Už nie. Za druhé, toto bol môj deň a ja som si to chcela užiť. O tri dni odchádzam domov, čiže mi už bolo aj tak nejako všetko jedno.

Ale aby videl, že ani ja nemám problém s priamosťou, zaškerila som sa a hneď prvá otázka, ktorú som mu položila, bola: "Koľko dievčat si už na nej previezol?" a pohľadom som mykla na jeho motorku.

"Prečo?" odpovedal náhle protiotázkou a ja som si vnútri tlieskala, lebo som na ňom videla, že som ho prekvapila.

"Len tak." pokrčila som plecami a zatvárila sa najľahostajnejšie, ako sa len dalo.

"Možno tri...štyri." povedal a pri tom mi podal helmu. A ja som si v duchu len pomyslela, možno päť, šesť...

Ako som si tak obzerala helmu v mojich rukách, zistila som, že ja v podstate neviem, ako si ju nasadiť. Zasmiala som sa nad mojou úžasnou situáciou: chce sa voziť na motorke a nevie si ani založiť helmu. Trapas číslo jedna. 

Po niekoľkých neúspešných pokusoch som sa zúfalo pozrela na svojho budúceho spolujazdca. Ten si akurát nasadol a keď zbadal môj beznádejný pohľad, posunkom mi ukázal, že mám prísť k nemu.

To tá helma bola určite všetkému na vine! Nasadiť ju, to ešte nebol až taký veľký problém, ale tie pracky na krku...hral sa s nimi až pridlho. A hoci mi povedal, že mám hlavu zdvihnúť, aj tak som mu len trvdohlavo čumela po celý čas na hruď, akoby som sa bála, že mi jeho blízky sústredený výraz v tvári niečo spraví...

Ale okey, toto sme prežili. Nasleduje trapas číslo dva!

Ako si sadnúť???

Teória je jedna vec, prax druhá. A chlap plný testosterónu sediaci pred vami, tretia. Nasadnutie som ešte ako tak zvládla (juchúú, potlesk!). Problém bol v tom, nuž, ako sa ho chytiť. Ono to totiž nemohla byť motorka typu Harley, že pekne si sedíte vystretí a len tak si obzeráte krajinku okolo. Ono to musela byť červená športová Suzuki, kde sa nedá jazdiť inak, len sa skloniť úplne dole, však aby bol čo najmenší odpor a aby ste mohli proste uháňať tak rýchlo, ako to len bolo (ne)povolené.

Najskôr som ho len tak, pre srandu králikov, chytila za plecia. Môj zúfalý výraz by si vtedy zaslúžil fotku hodnú Oscara.

Nepovedal nič, len rozpažil ruky.
Nuž, tak asi nie. Rozhodla si sa sama. Pekne si ho teraz (môžeš) musíš objať.
Do šľaka, ty sa bojíš?
A ešte k tomu nie motorky, ale jeho???
Zvrátená tragikomická logika.
Zdá sa, že tebe netreba k šťastiu ani rýchlu jazdu a už sa v tebe kopí adrenalín...

Pomaly som mu predsa len akosi omotala ruky okolo pása. Aj keď stále som si nechávala istý priestor.

"Ľahni si na mňa." povedal a pritom sa predklonil do pózy, ako mal byť počas jazdy. 

No čo si má človek pod tou vetou asi tak predstaviť? 

Pokľudnú vyhliadkovú jazdu som si už celkom vyhodila z hlavy. 

Bye, bye. Toto budú preteky Suzuki. 

S malým bonusom navyše - po celý čas budem doslova nalepená na svojho spolujazdca.

Drb. Hneď, ako som sa o neho oprela (vyvalila, to je jedno), rezla som mu mojou prilblou o tú jeho. Trapas číslo tri (alebo štyri? radšej to už nerátam...).

Kopol to do pedálu, naštartoval a mohli sme vyraziť. Big applause!!!

2. časť