Ranné impresie

Rok 2019.

Sedím na balkóne zamestnaneckého bytu, s kávou v ruke a sledujem rannú inverziu okolo štiavnických hôr.
Rozlieva sa vo mne zvláštny, ale pekný pocit, na jednej strane akéhosi kľudu, na druhej neistého očakávania, zatiaľ niečoho neurčitého.

Dnes ráno som sa zobudila s presne týmto dejavu pocitom. Ešte keď som vytiahla roletu a zbadala dnešnú rannú inverziu, hoci už nie tú magickú štiavnickú. Tá mala iné čaro :).

A tak som si spravila kávu (hoci si ju väčšinou robievam až v práci) a rozhodla sa po dlhom čase niečo napísať. Lebo tento pocit nemávam veľmi často.

Neviem prečo, ale vo vzduchu cítim jeseň, hoci je ešte len neskorá jar. Fakt to neviem vysvetliť...

Možno sa opäť len niekam náhlim a nestíham si vychutnať prítomný moment.

Z aktuálnej práce mám občas zahltené myšlienky tak, že je pre mňa niekedy ťažké ešte aj večer úplne vypnúť a cítiť sa tak... voľne? Prítomne...

Preto aj keď mám chuť napísať niekedy článok, chýba mi naopak tá prítomná inšpirácia.

Viac takýchto rán...

(Už aj inverzia ustupuje a ja bežím do práce :). 

Kúsky (ne)reality

V poslednom období sa cítim akosi zvláštne. Akoby...nezjednotene? Rozbitá na viac kúskov, z ktorých každý akoby chcel niečo iné. A k tomu cestovanie, ktoré by za iných okolností bolo úplne krásne, avšak kvôli tej vnútornej rozpoltenosti som mala akosi problém byť tu a teraz a naozaj si ten výlet a miesto vychutnať... 

Plánovania, ktoré aj keď vychádzali, ale akoby boli tak nejako nasilu... divne... neharmonicky.

Nechápem... kde sa občas vytráca tá ozajstná chuť, živosť? Prítomnosť...

Som na nesprávnej ceste, mieste? 

...Znova pocítiť ten pocit, že je všetko ako má byť a veci sa dejú správne samé, aj bez nášho prílišného zasahovania...