Rozvírená hladina

Niekedy mám pocit, akoby som istým spôsobom zaspala ešte niekedy v marci (alebo žeby svet zaspal?). A odvtedy akoby som len blúdila v akomsi sne, z ktorého sa neviem zobudiť. Všetko je akési divné, ani neviem, akým spôsobom, viem len, že v posledných týždňoch/mesiacoch mali niektorí ľudia "šancu" spoznať moje najchaotickejšie ja, moje impulzívne ja, moje emocionálne ja...moje výbušné ja. 

A vôbec na to nie som hrdá. Sú dni, keď jediné, čo chcem, je len skryť sa niekde pod deku a čakať, kým sa to všetko vráti do toho normálneho, vyrovnaného stavu a nie čeliť následkom všetkého toho impulzívneho, čo zo mňa vyšlo, všetkým tým divným pohľadom a tichu, ktoré často neviem, čo znamená. 

Je úprimnosť a autentickosť vždy tá najlepšie cesta? Aktuálne si už nie som ani tým istá. Práve naopak, začínam opäť nadobúdať dojem, že občas je lepšie nechať si svoje myšlienky a pocity len pre seba a nevlniť tú vodnú hladinu, pre pokoj ostatných. 

Aj keď je toho veľa čo povedať. A tie slová ostávajú vo vzduchu. Neviem, či za to všetko ozaj môže len tá karanténa, alebo sa niektoré veci skrátka mali stať tak či tak. 

Napriek tomu všetkému, je tam však aj istý pocit úľavy. Že už nemám čo skrývať a tlačiť v sebe. 

Môže človek cítiť zmätok a úľavu v rovnakom čase? 

A môže sa tá rozvírená hladina opäť nejakým spôsobom ustáliť?

Random

Úprimne, už mám akosi väčší problém s opisom svojich myšlienok na tomto mieste. Neviem, či je to len strach a a akési vlastné stráženie si súkromia, alebo skrátka už tá potreba nie je až tak častá, a tým sa stráca aj moja schopnosť vystihnúť všetko do hĺbky.
Rada by som sa ale vrátila aspoň k písaniu poviedok, hm...
Dlho som nepociťovala žiadnu inšpiráciu, ale včera ma akosi niečo "nakoplo" a normálne som čosi vyprodukovala. Aj keď sú to tiež v podstate len random riadky bez nejakej formy, ale pomáha to ventilovať emócie. (Určite pre tieto momentové písaníčka odporúčam aplikáciu Mirakee ;-)

Káva a Lazy Chill Afternoon playlist na Spotify mi tiež dnes pomáhajú dostať sa do tej prítomnej chvíle. A verte mi, že v posledných dňoch je to pre mňa dosť ťažké. Možno mi chýba nejaká fyzická aktivita, minimálne prechádzka v prírode, ktorá musela teraz na pár dní počkať, keďže sa mi podarilo vytknúť si členok. Na schodíku. V tme.

Je divné, keď vidíte, že miesto, ktoré pre vás kedysi dávno tak veľa znamenalo, sa úplne zmenilo. Akoby vlastne už ani vôbec neexistovalo a je z neho čosi iné. A to som si kedysi akosi ani nechcela priznať, stále som verila, že príde čas, kedy sa tam budem chcieť vrátiť a bude to také isté, budem tam cítiť tú atmosféru, ktorá tam bola predtým a všetko sa skrátka vráti späť. Ale, žiaľ, takto to nefunguje. A možno som to už vedela aj predtým, len som stále akosi dúfala...v niečo.
Nie som však sklamaná a vlastne necítim nejaký negatívny pocit, len je to...divné. Divné vidieť niečo zmenené a iné.

(P.S.: Chcela som tu pridať fotku skákajúceho zajaca, ktorého sa mi podarilo odfotiť ešte pár dní dozadu, ale...k tomuto článku to akosi nemá žiadnu asociáciu, tak možno inokedy :P a jo, skúšam fotiť konečne na normálnom "veľkom" foťáku :).