Hugging trees and parkour training

Nie, to nedám...nie, to nedám...

Objímajúc drevený kolík s dokopy 3 úchytkami, visiac na lanovej dráhe medzi stromami vo výške cca 7 metrov, mi teda nebolo všetko jedno.
....že som sa ja dala ešte na tú červenú trasu...

Ale keďže ju dali všetci, rozhodla som sa, že nebudem výnimka.
A...dala som ju!

Modrá a zelená boli vcelku ok.
Najobávanejšia je však aj tak čierna. Tú na prvý krát dajú fakt len vybraní jedinci so silou v končatinách. Hm, možno raz...

Aktuálne mi stačí spomienka na to moje nekonečné objímanie daných drevených kolíkov, s nemožnosťou sa pohnúť ďalej a myšlienkami v štýle: Ostanem tam visieť dovtedy, až kým ma niekto nepríde dať dole?
Našťastie ešte existujú povzbudzujúci ľudia, ktorí to už prekonali a dajú vám isté typy na ďalšie kroky.

A zipová dráha ponad jazero, v pekný slnečný deň ako bonus (tam som išla dokonca prvá :-)
Lebo lietať je vlastne fajn aktivita :-)

***

Pomaly začínam asi konečne vnímať o čosi viac atmosféru miesta.
Uvidíme, čo bude ďalej...
Aktuálne mi stačí dnešná svalovka, ktoru vidím zajtra na ešte väčší boj.
Dám to jedného dňa fakt aj na rescuera?

Movements

Píšuc adresu odosielateľa na obálku pre naše očakávané parlamentné voľby, so spodným riadkom v znení: Belgium...
Či je hlasovanie poštou fakt spoľahlivé, to síce nikto nevie, ale nuž, treba vyskúšať...
A či má jeden hlas v obálke schopnosť niečo zmeniť?
Každopádne, je tam.

Počúvajúc Birdy a opäť si odkrojujúc z noci. Tá speváčka má skrátka v sebe čosi tak príjemne autentické.

Píšuc moju novú aktuálnu adresu bolo trošku zvláštne.
Nie v tom zlom, ale ani úplne super-skvelo slova zmysle, len prosto... zvláštne.
Akoby som sama potrebovala veci ešte vstrebať.
Pochopiť.
Nikdy si nemôžem byť istá svojimi rozhodnutiami na 100 %, ale minimálne cítim akýsi druh pokoja.
Že som tam, kde mám byť, hoci zatiaľ neviem, prečo.
A že tá zaseknutá energia opäť začína prúdiť.
Hoci zatiaľ len veľmi jemne. Ale aj to je istý posun, nie?
Hm.