„Ak chceš žiť, uč sa rozumne pýtať, pozorne počúvať, pokojne odpovedať a keď nemáš čo povedať, prestaň hovoriť.“
– Socrates
Občas mávam také divné stavy, že proste neviem, čo skôr. Nezmyselný stres a poblúdené myšlienky kombinujúce všetky starosti a povinnosti, ktoré je potrebné nejakým spôsobom spraviť a vyriešiť, ibaže v tej aktuálnej chvíli je to skrátka nemožné, lebo si to akosi neviem v tej hlave zmanažovať a len nervózne prešľapávam na jednom mieste a cítim sa ako psychopat, ktorý by sa najradšej skryl niekam preč svetom a realitou a na všetko sa najradšej vykašľal.
Potom však po čase zvykne prísť akési osvietenie (:D) a...opäť je všetko ok. Aspoň na istú dobu.
Jedna vec, čo ma naučilo (alebo sa to stále snažím naučiť) Španielsko, a prečo obdivujem ich mentalitu (a dnes som sa presne o tom rozprávala aj s našim prodekanom), je, ako to povedať, skrátka brať veci v kľude, V pokoji.
Nestresovať.
Oni sú totiž taký zvláštny národ (aspoň na naše pomery) a nesnažia sa všetko vyriešiť hneď v prvej sekunde, ako k niečomu príde. Občas to síce ide trošku na nerv, pokiaľ vás to skrátka súri a vy čakáte už týždeň na nejaký dôležitý papier a oni skrátka nič xD, ale...keď si to človek vezme tak trochu z inej stránky, v istých veciach je to v podstate dobrý prístup. V tom zmysle, že neurobíte rozhodnutie ihneď (a potom to oľutujete), ale namiesto toho si skrátka veci dobre premyslíte, alebo lepšie povedané, venujete sa úplne iným činnostiam a za ten čas získate ten správny odstup, vďaka ktorému sa neskôr vrátite k problému s čistejšou hlavou a často aj lepším riešením.
(A funguje to aj na obyčajné správy či maily...kedysi som sa snažila odpisovať hneď, ale teraz, pokiaľ to nie je fakt že nevyhnutné, na moju odpoveď si občas počkáte...a nie, nie je to lenivosť (ehm) :D....pokiaľ sa tam ale medzičasom nenahrnú iné veci a ja zabudnem odpísať úplne...no spravte mi niečo :D ale aj to k tej mentalite občas patrí :D Preto druhá podstatná vec - ak sa vám už skrátka veľmi dlhú dobu niekto neozýva, je najpravdepodobnejšie, že na vás zabudol a skrátka sa treba ozvať znova! :D).
Môj problém je, že ja sa akosi stále zmietam medzi tými dvoma fázami - byť v pohode a brať veci pomaličky, ako prídu, krôčik po krôčiku... alebo sa opäť len vrátiť do tej stresoidnej fázy a skrátka nerozmýšľať "triezvo".
Čo som inak zistila, že mi pomáha, je príroda. Mám ju rada a vždy som ju milovala aj u nás (na naše hory a skrátka celú našu prírodu som proste hrdá :-), ale akosi až teraz tam v tom inom prostredí som akoby prišla na to, že je v nej ukryté aj čosi viac. A že pokiaľ v nej človek trávi viac času, aj jeho myšlienky sa vedia upraviť tým správnym smerom. Ale! Podstatné je najskôr úplne vypnúť. Nechať aspoň na tú krátku chvíľu úplne odplávať všetky starosti, všetky tie rušivé vplyvy okolo a naučiť sa vnímať len konkrétny okamih. Lebo ono tie problémy neutečú :-) len sa na ne získa akýsi odlišný pohľad. A to je to podstatné.
Vďaka jednému špeciálnemu človeku som zistila, že aj keď som niekde prítomná, v skutočnosti prítomná vôbec nie som.
A stačila na to taká krátka veta...
...je zaujímavé, koľko akcentov tu človek počuje...britský...americký...austrálsky...
Ja som to nepočula. Lebo som bola stále zahĺbená niekde vo svojich minulých, prítomných a budúcich myšlienkach, riešila som veci, ktoré sú "potrebné" a pritom som vôbec nevnímala to, čo sa deje okolo. No dobre, možno tak na 10 %. Aby som zachytila to, čo vraví tento najbližší element. A aby som konečne, keď som sa odpútala od toho myšlienkového mixu, začala naozaj vnímať.
Smutné je, že ešte stále na to občas akosi zabúdam...ale...učím sa.
rootsandtoots.com
