Prečo je v poslednej dobe všetko také divné?
A keď píšem, že všetko, tak myslím ozaj všetko.
O včerajšku ani nevravím. Ten bol totiž najdivnejší z divných.
Človek si myslí, že sa ide trošku odreagovať, zabaviť...prestať myslieť. A namiesto toho dostane presný opak. A začne rozmýšľať ešte viac. A nad vecami, ktoré fakt nemajú žiaden význam...
Jedna vec, správam sa ako idiot.
Najskôr sa chcem vyhýbať slovenian-boyovi (ktorý akoby dovčera zmizol z povrchu zemského, ale zrazu sa z čista jasna znova objavil a šiel tam, kde aj my), lebo skrátka neviem, ako sa tváriť a čo povedať, keď však znova zmizne, tak mám zase výčitky z toho, že som sa proste ani nesnažila nadviazať nejakú tu konverzáciu a behám ako pomätené kura.
Druhá vec, ukradli mi kabát. To ma ako už dorazilo najviac.
A tretia, v konečnom dôsledku som sa vôbec neodreagovala, čo bol prvotný plán. A stále mám plnú hlavu rozpakov zo všetkých tých skúšok, ktoré ma ešte čakajú a som nervózna...zo všetkého.
A neviem, čo chcem. Ale to nie je absolútne nič nové v tomto vesmíre.
piatok 10. mája 2013
piatok 3. mája 2013
Nechápem
Je to zákon schválnosti? Alebo ja už fakt neviem.
Tento týždeň som mala štyri skúšky. A najlepšie na tom je, že tá, na ktorú som sa pripravovala ako debil, (dokonca ešte aj priebežne, čo som doteraz pri žiadnom predmete nerobila), som nespravila a tie ostatné, čo som si pozrela len zbežne, tie sa podaria. Dobre, síce zo včerajška ešte hodnotenie neviem, ale mám z toho v pohode pocit. Aj keď viem, že nie vždy je dobré spoliehať sa môj pocit, lebo ten je často klamlivý, ale to je jedno. Teraz ma štve tá prvá. A ten...človek a jeho blbý spôsob hodnotenia. Ale tak fajn, viem, že to nevyriešim tým, že tu budem nadávať, len som to proste musela napísať. Je to ako choroba (ale zároveň aj spôsob liečby) niektorých blogerov...keď máme z niečoho výraznejšie pocity, ktoré nechcú ustúpiť, proste o tom napíšeme a aj keď to situáciu nevyrieši, ale aspoň to trochu človeka ukľudní.
A teraz...nádych, výdych a hľadať riešenia, ako situáciu riešiť. V mojom prípade je to asi jasné. A ja sa nevzdávam.
Tento týždeň som mala štyri skúšky. A najlepšie na tom je, že tá, na ktorú som sa pripravovala ako debil, (dokonca ešte aj priebežne, čo som doteraz pri žiadnom predmete nerobila), som nespravila a tie ostatné, čo som si pozrela len zbežne, tie sa podaria. Dobre, síce zo včerajška ešte hodnotenie neviem, ale mám z toho v pohode pocit. Aj keď viem, že nie vždy je dobré spoliehať sa môj pocit, lebo ten je často klamlivý, ale to je jedno. Teraz ma štve tá prvá. A ten...človek a jeho blbý spôsob hodnotenia. Ale tak fajn, viem, že to nevyriešim tým, že tu budem nadávať, len som to proste musela napísať. Je to ako choroba (ale zároveň aj spôsob liečby) niektorých blogerov...keď máme z niečoho výraznejšie pocity, ktoré nechcú ustúpiť, proste o tom napíšeme a aj keď to situáciu nevyrieši, ale aspoň to trochu človeka ukľudní.
A teraz...nádych, výdych a hľadať riešenia, ako situáciu riešiť. V mojom prípade je to asi jasné. A ja sa nevzdávam.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)
Nostalgia za starými poviedkami a znovuobjavenie existencie seriálov
Mám nejaké vákuové obdobie, vo všetkých oblastiach. Doslova. Možno aj preto som sa po dlhom čase dala na pozeranie seriálu. Dokonca dvoch. ...
-
Raz nepochopím ten čas. Ako ho môže človek zakaždým vnímať až tak rozdielne? Pozerám si články presne z týchto dní, týchto mesiacov - ale...
-
Konečne slniečko :-) Človek má hneď lepšiu náladu a všetko ide akosi ľahšie. A ešte keď vidí pred sebou pár voľných dní...no dobre, až ...