Naive...

Chcela som tu napísať pekný pozitívny článok o tom, aký bol minulý rok, čo sa všetko sa v mojom živote zmenilo, ako som sa ja zmenila...lebo dnes som mala dobrú náladu. Naozaj pekná oslava Silvestra a Nového roka, ktorá mi zdvihla tú skľúčenú náladu, v ktorej som pretrvávala, milá správa od Pohoďáka, pekný film (Now and Then)...ale, ale. Znova som musela prísť na nejaké stránky. Tá moja zvedavosť. A znova sa to všetko vrátilo tam, kde som bola...

Ďalej ani nemusíte čítať, celý tento článok je len o vypísaní sa z mojich pretrvávajúcich depkárskych pocitov.
A zajtra možno budem tiež uvažovať inak, ale teraz mi je to aktuálne jedno, musela som písať.



Môžte ma nazývať naivnou, priveľa premýšľajúcou a rozoberajúcou, je mi to jedno. A môžte mi vravieť, že neviem, o čom je život, že som nezažila naozajstný vzťah, a tým pádom ani naozajstný rozchod a že si neviem predstaviť, ako funguje tá ozajstná láska, ani bolesť po nej. Dobre, možno v tomto smere to naozaj nepoznám. Preto aj ten môj prípad nenazývam láskou (to slovo pre mňa totiž znamená čosi oveľa viac a nedovolím si ho používať len tak), ale skôr pobláznenosťou. Aj keď ani toto slovo proste nie je to pravé. Lebo pobláznenosť mi skôr pripomína tú platonickú lásku a to je tiež rozdiel. A to taktiež nie je tento prípad. Ak to však mám predsa len nazvať tak, a ešte tak pekne expresívne, tak tieto prázdniny som bola potom pobláznená na mraky. Nemyslela som, že to niekedy napíšem. Alebo že si to pripustím, v tomto smere. Už je mi to však všetko akosi jedno.
Vlastne, ja ani neviem, ako som sa do toho stavu dostala. Vlastne áno, cez kamarátstvo...postupne, pomaly...Vtipný...
Nemyslela som si, že je možné mať rád tak, že to až bolí. Že človek začne byť smutný len preto, že ten druhý človek je smutný. Že jediný pohľad dokáže rozžiariť deň a naopak, jedno slovo dokáže dostať človeka do depky. A že napriek všetkému, aj keď sa to nevráti, ale priať tomu človeku vždy len to najlepšie.
Som masochista, čo vám poviem.
A blázon. Lebo nemôžem ani zacítiť veci, ktoré by mi pripomenuli Ameriku. Nemôžem robiť palacinky, nemôžem jesť vajíčka, lebo prosto tam som ich mala na dennom poriadku a nielen že sa mi prejedli, ale len pri ich vyprážaní sa mi dvíha žalúdok a tlačia sa mi slzy do očí. A to sú len potraviny. Ďalej nemôžem počúvať kopu piesní...a nemôže ma nikto štekliť. Lebo Vtipný ma šteklil každý deň a ako odišiel, moje reakcie sa akosi prevrátili a keď ma niekto začne štekliť teraz, tak sa mi chce namiesto smiechu revať. Áno, zvrátené.

Ale aby to ešte náhodou nebolo všetko, stále to nie je tá najhoršia vec. Doteraz som stále ešte v sebe živila akú takú nádej, že možno raz...že sa stretneme, čo ja viem. Že ostaneme aspoň tými kamarátmi. Že to bude fajn. Lebo to bol naozaj super človek, ktorý mi ukázal veľa vecí a mala som ho rada pre to, aký je. Aký bol. To je ten problém. Neviem, či taký ostane aj naďalej, a to ma trápi najviac. Stále tomu úplne nechápem, ale podľa všetkého sa dostal do tej mediálnej sféry, je to niečo s hudbou a ja mu to prajem, fakt. Ale na druhej strane sa možno sebecky pýtam: Prečo on? Keď som videla niektoré fotky, akoby to nebol ten istý človek. Akoby to nebol ten chalan, ktorého som "náhodou" stretla v USA, teraz mi to pripadá, akoby to všetko bol len jeden veľký sen a ja sa pozerám na niekoho neznámeho. A strašne, fakt strašne sa bojím, že sa zmení. A to bolí najviac. Že možno vďaka novému životu zabudne na to, akým bol. A na všetko, čo bolo, vrátane týchto prázdnin. A zase sebecky sa bojím, že ho tým stratím úplne. Aj tú odrobinku kontaktu s ním. Vlastne, teraz aktuálne ani neviem, čo by bolo lepšie. Či vôbec ešte udržiavať nejaký kontakt, alebo nasadiť tvrdý režim a všetko prerušiť. Lebo mám pocit, že takto sa nedokážem pohnúť ďalej. A len sa obzerám dozadu a masochisticky sa týram. Ale zase, na druhej strane, mňa aj tá odrobinka občas zachraňuje. A neviem si predstaviť, že by som sa toho mala vzdať.

Najhorší je pocit, keď človek stratí nádej. A tá moja už asi naozaj odplávala nevedno kam.
Ak som predtým mala pocit, akoby som niečo stratila, tak teraz sa cítim, akoby už úplne odišlo niečo zo mňa.

A ja viem, že je nový rok a že proste mala by som sa pozerať radšej dopredu. A nerozoberať nerozoberateľné. Lebo to nie je dobré ani pre psychiku, ani pre zdravie.Však ja sa aj snažím. A cez deň to v podstate nie je také zlé, vtedy rozmýšľam inak. Ale takto v noci a ešte keď som sama, mám chuť sa len niekde skryť, zahrabať a prerevať polku noci. Proste, nedokážem to zastaviť.
Aj keď teraz...akoby sa do toho všetkého začala miešať ľahostajnosť. To by bol ten lepší prípad. Aspoň by som konečne zaspala so suchým vankúšom.

Len nechápem...už je to vyše štyroch mesiacov a stále nič. Žiadna zmena, čo sa mojich pocitov týka.
Ako sa zbaviť toho masochizmu? Čo urobiť, aby to tak nebolelo? Ako sa pohnúť ďalej?
Tento stav už nemá zmysel a ja si to uvedomujem. Len neviem, čo mám robiť.
Zablokovať mi spomienky...