Tu je taká menšia zbierka:
#stredoškolský
Mali sme už po vyučovaní, ale keďže sme s pár spolužiakmi ešte čakali na jazykovku poobede, občas sme zabíjali nudu na jednej hodine u mladšieho ročníka. Jedného pekného dňa som sa však kdesi zdržala a keď som prišla do triedy, bol tam ešte mierny hluk, čiže som si neuvedomila, že by už hodina mohla začať. Tak som si teda pekne nakráčala k zadným laviciam k spolužiakom a ako som si sadala, už som len počula: "A pozdraviť, nič?" Celá trieda zrazu ticho, pozerá na mňa, ja pozerám na učiteľku, ktorú som akosi len vtedy zbadala a prvé, čo zo mňa vybafne: "Prepáčte, ja som si vás nevšimla."
Výbuch smiechu celej triedy a moje červenanie do konca hodiny bolo samozrejmosťou.
#schodový
Alebo trapas typu, aké bejvávali v "teenage-časopisoch".
Uháňala som po chodbe nášho gymnázia, lebo som si čosi zabudla v triede a všetko by bolo OK, keby sa mi do cesty nepostavilo pár schodov, presnejšie asi šesť, z toho prvých 5 som vybehla s úplnou ľahkosťou lane, ale ako to býva, ten posledný sa asi mierne zdvihol a ja som sa už len premenila na vtáka, ktorý si peknou dráhou letí vo vzduchu, až nakoniec pristane na zemi sťa rozčapená žaba. Priamo u nohách istého mládenca. Môj pohľad dohora musel stáť za to.
#autobusový
Nebola som si istá, či mám už vystúpiť a keďže som sa rozhodovala pridlho a vybehla k dverám neskoro, samozrejme ma pricvikli priamo v strede. A potom sa znova otvorili, ja vyhupla na cestu a kráčala si ďalej :-)
#výťahový
Opäť zo série byť-pricviknutá-medzi -dverami.
Tento je z môjho erazmu, celá naša skupinka zo Strategického manažmentu sa rozhodla ísť výťahom, samozrejme Lennie bola posledná a keď vstupovala dovnútra, dvere sa akurát začínal zavárať. Samozrejme - bola tam poistka a nepricvikli ma ako autobus v predošlom bode, avšak aj tak ma to vyľakalo natoľko, že som začala na mieste dupkať rýchlosťou 100 dupov/sekundu, celá som očervenela a keď sa opäť dvere začali otvárať, rýchlo som vhupla k ostatným. V celku ma ale ukľudnil nemecký parťák, ktorý ma začal hladkať po pleci a niečo ukľudňujúce vravieť, hoci som z toho šoku ani nevedela, čo :-)))
#She is alone!!! #erasmus-again
Celú noc som nespala, lebo som na druhý deň mala odovzdať esej, ktorú som nemala ešte dopísanú. Počas ranného seminára som to chcela dokončiť, preto som si v triede sadla do zadnejšej časti, úplne na kraj. Chcela som si písať a hlavne - chcela som byť v tom rade sama.
Well, samozrejme nevyšlo ani jedno. Po prvé, vedľa si sadli traja opozdilí Nemci. Po druhé, lektor si uprostred hodiny zmyslel jednu úlohu, v rámci ktorej sme sa mali všetci popárovať. Ja som sa snažila za mojim notebookom tváriť, že tam nie som a Nemci samozrejme chceli ostať v trojke. Lektorovi sa to samozrejme nepáčilo a už len na celú triedu zvolal: "She is alone!!!"
Samozrejme, všetci ticho a pohľady upreté na mňa, skrčenú za mojim noteboočikom. Kukám na Nemcov, oni na mňa, nik nepovie nič, jeden v strede sa dokonca usmieva (ten "parťák" z vyššieho bodu, no nepriznával sa), ale aj tak nič nepovie a ja mám chuť si hodiť slučku. Nakoniec sa ku mne pridal ten krajný a úlohu sme zbúchali za pár minút a asi najhlasnejšie z celej triedy.
(PS: V prípade, že toto číta Aerosol - akurát v tomto čase si mi napísala na FB - prepáč, že som odpovedala tak neprítomne a rýchlo O:-)
#slovíčkový
Tento som tu už raz spomenula, bolo to na večernom cvičení a ja som bola akási demotivovaná a keď sa pri mne pristavil chalan, ktorý viedol tréning, namiesto toho, aby som povedala, že potrebujem nakopnutie do riti, najskôr z toho začalo vychádzať, že chcem pusu do riti.
"Sometimes I am not so motivated...and I need some... kiss...kiss...kick! to my ass."
Aj jeho pohľad stál za to.
***
Na záver len, ako ja vždy hovorím: stáva sa :-)
Stal sa teda aj vám nejaký vtipný trapas, ktorý si doteraz pamätáte (poprípade, ktorý ani nejde zabudnúť :-)?
Obr: deviantart.com, imgflip.com,
To len ja mám z trapasov takú traumu, že o nich nerozprávam??? :D ale tak dobre teda... môj posledný... keď som bola s kamoškou na festivale, tak prišla dievčina a úplne obdivne začala s tým, že si nás chce odfotiť (obe se mali korzetovo-viktoriánske oblečenie)... Nadšene som jej začala rozprávať ako je to milé a ako si ešte nastajluje veci okolo seba (sedeli sme v rozkošnej vintage kaviarni) a dievčina ma spražila nepríjemným pohľadom a nič nepovedala, len namierila fotoaparát výhradne na kamarátku a odišla. Vtedy mi došlo, že o mňa vlastne vôbec nemala záujem xDDDD
OdpovedaťOdstrániťPodľa mňa inak vlastne to jediné zlé na trapasoch je fakt, že sa po nich človek začne červenať a má pocit, že to má celé ešte nasledujúcu hodinu napísané na čele...Lebo inak koľkokrát sme svedkami trapasov iných a vlastne v nás nič okrem pousmiatia nevyvolajú a o sekundu už ani nevieme, čo bolo.
Mne sa páčia tie tvoje priškripovacie trapasy xD ... Evidentne sú také tie tvoje... ako ja a nepochopené veci, ktoré úplne nevhodne "obkecám" xD
Priškripovacie :D :D :D
OdstrániťInak aj ten tvoj mi pripomína niektoré situácie (skôr ale v podobe, že konečne sa odvážim začať niečo rozprávať a potom zistím, že ma vlastne nik nepočúva :D v tvojom prípade ale možno bola divná aj tá slečna, možno sa zľakla :D...alebo skrátka nemala čas na nastajlovanie :P). Áno, človek sa potom cíti ešte veľmi dlhú dobu trápne, ako píšeš, akoby s niečim na čele :D ale napriek tomu ja sa z toho neskôr už len smejem, prinajmenšom mám niečo na pobavenie iných :D Raz som totiž dostala takú chladnú "sprchu" v podobe slov, že všetko beriem vážne a urazím sa...odvtedy sa snažím už na sebe smiať viac :-)
:D ja mám pocit, že som na tom trapasovo podobne :D
OdpovedaťOdstrániťna strednej som napríklad robila modelku pre náš ateliér (študovala som odevný dizajn) a ked som si tak vykračovala pekne späť z móla spadol mi vrchný diel odevu a ja som tam stála pekne do pol pása nahá :D našťastie to videli len spolužiačky-modelky a nie diváci :D skoro som sa prepadla pod zem :D
Hehe, nuž po tomto myslím, že si asi hlavný víťaz, čo sa týka zážitkov :D
Odstrániťloool ozaj si išla z kožou na trh :) maš môj obdiv :)
OdpovedaťOdstrániťa keď ja tak teraz premýšľam nenapadne ma ani jeden trapas..........nie že by neboli len fakt mám teraz v hlave prázdno :D
Mne to náhodou prišlo na rozum, keď som si čítala podobný "trapasový" článok :D Aj keď keby som ešte pátrala v pamäti, našla by som toho ešte viac :D
OdstrániťTak toto by nikdy neskončilo. Spomeniem teda jeden z posledných. U nás na fakulte informatiky máme predmet že Divadelná hra (divné, ale je to tak), ktorého výstupom je nakoniec celovečerné vystúpenie v Scale pred 1000+ divákmi. V jeho úvode je vždy výberové konanie s režisérom a jeho sebrankou. Prihlásil som sa teda na tento predmet, s tým, že sa pôjdem pozrieť na výberko, pobavím sa na svojich spolužiakoch a potom si predmet odhlásim. Tak už tam tak vojdem, v Aula Maxima asi 120 wannabe hercov, vrátane tých dvoch mojich kamošov. Vybaľujem sušienky a čakám, kedy ich začne dusiť. Zrazu režisérov pomocník zamkne miestnosť zvnútra. A režisér na to: "Všetci do jedného, čo sú v miestnosti, si zoberú číslo." Vtedy mi prvýkrát zatrnulo, ale ostal som sedieť. Predsa sa medzi 120 ľuďmi stratím. Pomocník potom začal počítať ľudí, a vyšlo mu, že jeden človek ešte číslo nemá. Režisér celkom naštvane: "Ešte jeden z vás číslo nemá. Prídete si poň, alebo vám ho mám doniesť osobne?" Tak som sa postavil, a ako zmoknutý pes si došiel po číselko. Samozrejme celá sála oči na mne. Potom sme sa mali zoradiť podľa vylosovaného čísla, a každý povedať, kto sme, prečo sa sem hlásime a aké máme skúsenosti s hraním. Polovica ľudí už hrala, druhá si to chcela vyskúšať. Keď som bol na rade, povedal som, že strašne túžim byť javišťákom. "Ale to už máme obsadené z minulého semestra.", hovorí mi na to režisér. "No však skúsite si scénku, možno vo vás drieme skrytý talent." No a tak si sociofób smartly, ktorý nerád chodí ešte aj po verejnej ulici, zahral scénku pred 120 ľuďmi. Neodpadol. Ale "skrytý talent" v ňom teda rozhodne neobjavili:D
OdpovedaťOdstrániťNo možno len by bolo treba tých scénok ešte trošku viac a ten skrytý talent by sa objavil! ;-))
OdstrániťTo s tým autobusom sa stalo aj mne! :D Ale nebola to moja vina. Len bol plný a ja som stála vzadu, úplne vzadu, skoro až pri "päťke" a to som vystupovala prvá. Ešte vtedajšia spolužiačka, ktorá stála predomnou, mi hovorí, že vystúpi na tej zastávke čo ja. Však dobre, hovorím jej. Autobus zastal na mojej zastávke, to ja som sa nemala kam pohnúť.:D Lebo niekoľko ľudí vystúpilo, tá kamarátka sa hýbala slimačím tempom a ešte jej hovorím, že však tlač sa, chcem vystúpiť predsa.:D A ona mi v polke cesty povie, že ona vystúpi až na ďalšej zastávke. Tak mi neostávalo nič iné, len prepchať sa cez ňu a cez asi piatich ľudí ešte.:D Len kým som to spravila, kým som sa dostala na schody, tak mi autobus presne v tej chvíli privrel do dverí školskú tašku.:D Omg. Dvere sa zas otvorili, ja som sa odtiaľ dostala, hovorím si konečne sloboda, dvere sa zavreli a ja som si odkráčala domov.:D
OdpovedaťOdstrániťAlebo ako som išla s kamarátkou pešo domov a zastavila nám autom jej kamarátka s frajerom, že nás odnesú aby sme nešli pešo. Len auto malo dvere len vpredu, vzadu nie. Tak som sa musela prepchať cez predok dozadu, ale to bolo ešte fajn. Horšie bolo vystúpiť z neho. To som fakt nevedela.:D Ja som dostala nejaký blok alebo čo, lebo ja mám klaustrofóbiu a dostala som proste skrat, že sa odtiaľ neviem dostať.:D Nakoniec som vystúpila ale hentie dve sa mi smiali.:(:D Ale našlo by sa viac trapasov. Len mi teraz žiadny nenapadá.:D
Uf, tie preplnené autobusy veľmi dobre poznám, cestovala som tak štyri roky počas strednej takmer každý deň :P. Ale klaustrofóbia v aute? haha, aj tak môže byť :-)
Odstrániť