Išlo o to, že som z nejakých neznámych príčin bola odsúdená na trest smrti a nejaký chlapík v tmavom obleku mi mieril na hlavu pištoľou. To bol prvý pocit, že som mala strach, vedela som, že všetko práve končí, ale pri tom som netušila, prečo.
Potom však zrazu nastal zvrat a ten chlapík tú pištoľ zložil. A povedal mi, že mi udeľuje slobodu a že mám odísť. Napriek tomu, že to mal ako príkaz, ale z neznámych dôvodov ma prepustil.
A vtedy nastal ten druhý okamih, keď som zrazu pred sebou uvidela lesnú cestu, kadiaľ mám bežať, svietilo na mňa slnko a ja som si vtedy uvedomila, že všetko mohlo v jednom momente skončiť, ale ja mám, len vďaka milosti toho neznámeho chlapíka, druhú šancu na život a že ho chcem využiť naplno, bez strachu, a že neexistujú už žiadne obmedzenia. Bol to úplne úžasný, oslobodzujúci pocit, ktorý sa mi asi tak najviac vryl do pamäti. Spolu s tým slnkom a teplom, ktoré som cítila, vďačnosťou a cestou, ktorou som sa mala rozbehnúť.
Občas si sny nepamätám vôbec. Občas len nejaké útržky skomolenín. Ale raz za čas príde aj niečo takéto, s celým dejom (:D), a to mi proste ostane v hlave, aj so všetkými pocitmi. Lebo v snoch som občas ešte emotívnejšia, ako v realite :P.
Ale toto bol...nuž, pekný sen. Aj keď zvláštny. Zvláštno pekný.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára