Všetkomyšlienková všehochuť bez hlbšieho zmyslu

Tak rada by som tu opäť napísala, pridala niečo zmysluplné, čo by prinavrátilo trochu energie do tohto prachom zapadnutého, blogového sveta, ale...nuž, v poslednej dobe je to už viac nemožné, ako možné, aspoň mám taký dojem.
Neviem, či je to aktuálne znásobené aj tou "karanténno-stereotypnou" situáciou, ale akosi mi už aj celková kreativita akosi skáče, alebo skôr odskakuje...kade ľahšie 🐇😌.

A ak sa znenazdajky náhodou objaví kvázi "produktívnejší" deň (nie však až úplne produktívny, nefandím si zase až v takej miere, ehm), kedy cítim, že sa kdesi zo mňa túži vydrať napovrch tá plápolajúca energia, ktorá chce už fakt vážne čosi kreatívne vytvoriť, buď nakoniec aj tak ostane zahrabaná tam, kde je, kým sa neukľudní, alebo v lepšom prípade otvorím tento blogový dokument a vznikne čosi ako toto.
Úprimne, ani neviem, čo to je.
To tak väčšinou býva, keď človek síce chce niečo písať, ale nemá v hlave usporiadané myšlienky do žiadneho konkrétneho smeru.
Asi tak, ako moje posledné dni/týždne/mesiace.
Introvertne založený človek (aspoň vo väčšej miere) síce najskôr pokladá ako výhodu, keď prídu dni, ako tieto, že bude mať čas na sebareflexiu, usporiadanie myšlienok atď... ale akosi všetkého veľa škodí a čo je veľa, to je občas už fakt moc (áno viem, že táto veta je obrovsky kreatívna...) a po istom čase sa to prehupne do presne opačného smeru/stavu.
A všetko to začne práve v čase, keď si vlastne začne uvedomovať, že možno nakoniec až taký introvert ani nemusí byť a začne nachádzať svoju druhú stránku, práve v rámci sociálneho kontaktu s rôznymi ľuďmi, prostredníctvom nových aktivít a prekonávania tej svojej komfortnej zóny, ako sa to dnes moderne povie.
Áno, myslím, že pre mňa práve február bol tým oným mesiacom, kedy som začala tak trochu upusťovať od toho, čo som si o sebe dovtedy myslela, a naopak začala nachádzať v sebe istý druh extrovertnosti, o ktorej som dovtedy veľmi netušila, že vôbec existuje. A že pokiaľ ide o ten správny druh aktivít, ani mi to nie je vlastne tak neprirodzené, ako by som si predtým myslela, práve naopak.

A potom zrazu príde jeden deň a bum. Stop rozvoju a rozpoznávaniu tejto novej stránky. Späť do toho "overthinking everything everytime" sveta. Hm. Krásna irónia. Aj keď viem, že takto sa zrejme cíti aktuálne väčšina celej populácie...nebudem to teda ďalej rozmazávať. K tomuto som vlastne ani skĺznuť nechcela.

Každopádne, že wow, niečo som predsa len napísala :D A to som fakt že nečakala. Mala by som to asi praktikovať častejšie. Nech z tej hlavy aspoň občas "vyhodím" to, čo tam už dlho stojí, a naopak dám priestor niečomu novému. Ehm, aj keď aktuálne neviem, čomu xD.

A áno, viem, že tento článok nedáva vôbec zmysel (-: snáď inokedy).

Premotivovaná zmätenosť

Občas úplne bez motivácie, občas naopak premotivovane. Ale potom že totálne, až je toho premýšľania, nápadov a nadväzujúcich otázok priveľa a ja len čakám, kedy mi niekto mrdne jednu po hlave nejakým kladivom, nech už konečne prestanem ďalej vymýšľať a skľudním sa.

A tieto obdobia sa aktuálne točia stále dookola...
A hoci sa stále snažím udržovať navonok akýsi "stred" a pokoj, vo vnútri občas tá energia doslova vrie a ja fakt neviem, ako to v konečnom dôsledku vníma okolie.

Messed up. Again.

Facebook.com

Niekedy prídu momenty, akoby som už konečne vedela/cítila, kadiaľ vedie tá moja "cesta", potom však príde znova akási víchrica, ktorá tú cestu celú zmätie a ja opäť len stojím na mieste, bez jasného smeru, nevediac, odkiaľ som prišla, ani ako mám pokračovať.

Nechať sa znova len tak unášať a proste sa na nič nezameriavať...?